Ostrava je jedným z hlavných kandidátov na mesto kultúry za rok 2015. Primátor, kultúrne inštitúcie a obec sa poctivo pripravujú nielen rečami, agitáciou ale predovšetkým pestrofarebnými kultúrnymi akciami. Festival Colours of Ostrava, ktorá sa konala už po deviaty krát je jej hlavným tromfom.
Obdivujem a prajem českým divákom aby mohli aj naďalej zhliadnuť tak zaujímavé, neokukané, netradičné, hviezdne a hlavne „hudobné“ (nie pseudo hitparádové hviezdy) skupiny.
Hudobný festival len niekoľko metrov od hlavného centra? Prečo nie.. Ostrava spojila urbanizačné banícke mesto so zeleňou.
K 13 stagom pribudol nový nápadný New York stage, ktorý bol vlastne klub v areáli.
Okrem toho prebiehali po celej Ostrave rôzne akcie, koncerty (napríklad Kostolná scéna v neďalekom kostole, kde vystúpili speváci a speváčky „s anjelským hlasom“) a party (napr. Boolywoodská párty)
Našlo by sa aj množstvo nedostatkov a negatív. Areál bol trochu stiesnený, ochrana až príliš prísna (stále sa kontrolovali tickety, ale keď nastala veľká búrka a ľudia utekali sa schovať, mohli si zdĺhavú kontrolu odpustiť). Zákaz vstupu do areálu s vlastnou vodou a jedlom z dôvodu dodržiavanie hygieny bol však viac v prospech stánkarov ako samotných návštevníkov festivalu. Väčšie pohodlie a väčšiu prístupnosť by si zaslúžili aj píšuci novinári, ktorí si predsa robia iba svoju robotu.
Areál bol rozdelený mostom, takže prakticky existovali dve veľké „festivalové mestá“, ktoré ukrývali menšie stage….
Je však pravda, že na všetko sa nakoniec zabudlo pri éterických a až mrazivých koncertoch.
Prvý deň som žiaľ nestihol, ale podľa počutia bol vrcholom takmer dvojhodinový koncert jednej z najlepších súčasných rómskych skupín The Gypsy Queens and Kings.
Veľká nevýhoda pri tak nabitom programe je záujmová zaneprázdnenosť… Toľko kvalitnej hudby pokope, ale aj časovej tiesni.. Človek si musel usporiadať program a určiť priority… Jednotlivé vystúpenia sa navzájom kryli a preto bolo potrebné selektovať A keď si k tomu prirátate doprovodný program ako besedy, tlačovky, divadlá, filmy atď. mali ste čo robiť už od rána do večera a aj tak ste väčšinu nestihli. Rozhodovala momentálna nálada, únava, či skrátka náhoda, keď ste sa ocitli na nejakom mieste známe mená, prekvapenia, veľké očakávania i sklamania, pocit náhody a je fajn mať veľký výber a vlastne už od rána sa nenudiť….
Piatok:
Pehavé dievča, škótske statočné srdce a renesancia pink floydáckej hudby
Pražskými Wohnout sa začali hlavné koncerty. Bizarný rock s množstvom nápadov, absurdných príbehov a zaujímavých muzikantov s tajným tromfom – gitaristom Matějom Homolom.
Izraelský klezmer Oy Division s punkovou dravosťou a šábesovým nádychom. Tradičné svadobné, pijácke, divadelné piesne obalené modernejším šatom…
Acoustic Ladyland médiami nazvaný jazz punk. Jazz v ich podaní nebol nikdy hlučnejší. Najmä veľa mladých ľudí bolo zvedavých na týchto noise jazzistov. Podľa ortodoxných jazzmanov AL zabíjajú jazz, ale mladí a aj samotný jazz si v súčasnosti hľadá aj vďaka nim svoje nové miesto…..
Po nich prišla s gitarou a hosťami Mirkom Linhartom a írskym harfistom Seanom Barrym „večné dievča“ Lenka Filipová. Ľudia sediaci na zemi, zamilované staré páry „obnovujúce“ si svoju večnú lásku, mladí galantne pozorní voči svojej staršej opozícii. Lenka spája..krásny komorný koncert opierajúci sa o jej najväčšie hity, ale aj prevzaté skladby od svojich kamarátov a idolov….
Erik Truffaz, považovaný za najväčšieho európskeho trubkára, býva večne prirovnávaný k legendárnemu Milesovi Davisovi. Predstavil svoj najnovší projekt Erik Truffaz Paris Project, keď sa spojil so spevákom Sly Johnsonom a bubeníkom Phillipom Garciom. Veľa ľudí prirovnáva jeho tvorbu k tanečnému jazzu, mne to však prišlo príliš minimalistické. Veľmi kultivované, šetril každou notou. O tak neskorej hodine, dosť náročné na vnímanie, išlo o veľmi riskantný dramaturgický ťah, ktorý však vyšiel. S každou novou notou či témou prišiel malý obdivuhodný povzdych nad jeho imagináciou a majstrovstvom. Nie je jednoduché vytvoriť si s jeho hudbou vzťah, nakoľko prvý dojem je skôr odťažitosť.
Škótske identické dvojčatá Graig a Charlie Reidovy, pôsobiaci v známej skupine The Proclaimers pôsobili priamočiarejšie. Jednoduchšie a ľahko zapamätateľné melódie rotujú v rádiách, na koncertoch či u cudzích skupín, ktoré majú v repertoári proclaimerské klasiky. Šarmantná komunikácia, hit za hitom, časté príhovory, shrekovská skladba a hlavný tromf I’m Gonna Be (500 Miles). Nechápem, prečo ich výstup nie je v žiadnom médiu zaznamenaný. Nejde možno žiadnu avantgardu alebo intelektuálnu záležitosť, ale ani o jednoduchú povrchnosť či prvoplánovanosť. Poctivý rock and roll dávajúci si rande s bluesom a countrym.
Pri počúvaní a hlavne vizuálnom vnímaní je jasné, kde si Porculine Three hľadali vzory. Pinkfloydácky zvuk, progresívny rock zameriavajúci sa na všetkých yesistov a krimsonistov…
Sedemdesiate roky v novom miléniu. S väčším odstupom, napr. sediac na tribúne a vychutnávajúc si krásne laserové obrazy a valiacu sa zvukovú stenu, sa poslucháč môže plne ponoriť do
hudby sfér a kozmu poprepletanou vizuálnou farbitosťou.
Na Zion Train, priekopníkov dubu, bolo trochu „nahuleno“. Inak dosť veľká nuda. Bolo to až príliš monotónne, začiatky skladieb sľubne rozbehnuté, ale prílišné efekty ich pochovali. To však nebránilo ich verným fanúšikom zabaviť sa na tejto skupine, ktorá uzatvárala druhy festivalový deň.
Areál sa po poslednom koncerte uzavrel, v stanovom mestečku však prebiehala party v zmysle diy – teda urob si sám a tak isto v niektorých Ostravských kluboch, kde peogram pokračoval až do rána…
(pokračovanie na budúce)
autor: D.H.ml/Janka
.jpg)
