8.6 C
Slovakia
utorok, 16 apríla, 2024
spot_img
ÚvodReportyDo rozpáleného kotla poriadne dúchla Skin a jej Skunk Anansie
spot_img

Do rozpáleného kotla poriadne dúchla Skin a jej Skunk Anansie

autor: Daniel Hevier ml.; fotografie: Simona Babjaková; interpret: Skunk Anansie; The Youniverse; 01.08.2019; MMC, Bratislava

Niekedy musíte potlačiť komfort, zúžiť svoj osobný priestor, aby ste mohli byť súčasťou niečoho väčšieho. Tí, čo chodia na koncerty pravidelne to dobre vedia. Ostatní zostali poriadne prekvapení. Tieto dva svety sa spojili na koncerte britskej skupiny Skunk Anansie, ktorá odohrala koncert v preplnenom MMC.

Medzi Skunk Anansie a The Youniverse – predkapelou tohto večera – je jeden spájajúci element. Výstredná speváčka s rozsiahlym vokálnym registrom. Podobne ako Skin, aj Tammy vie skladbám dodať poriadnu šťavu a Oravcove bluesové a rhythm and bluesové dvanástky vybičovať do rockovejšieho aj popovejšieho soundu – nezvyčajného na Slovensku aj spôsobom prezentácie.

Kým oni inklinujú k blues, Skunk Anansie idú až na hranicu metalu. A naozaj pri počúvaní Skininho kvílenia sa vynára silueta Bruca Dickinsona či ujačaný Rob Halford kontrolovaný vo výškach v čistej intonácii. S týmito metalovými frontmanmi spája Skin aj spôsob, akým dokáže ovládať dav. No v Bratislave to mala s rozohriatím publika trochu ťažšie. Očividné napätie panovalo medzi trúsiacimi sa ľuďmi a chvíľku trvalo, kým si všetci našli svoje miestečko, z ktorého by si spravili najlepšiu fotku na pamiatku. Až po niekoľkých skladbách sa chytil celý klub.

Mnohí si zašomrali, že pri takom veľkom záujme stálo za to uvažovať nad zmenou miesta. Pravoverní fanúšikovia však ocenili túto lokalitu, lebo Skunk Anansie začínali ako klubová kapely. Hoci dnes už jazdia s veľkým štábom – od technikov až po vlastného kuchára – tromi kamiónmi. Ale kedy sa vám vyskytne príležitosť vidieť svetovú kapelu, ktorá bola pred pár rokmi headlinerom veľkej scény na Szigete, v slovenskom klube?

Zloženie publika bolo pestré – od tých čo pravidelne klubovú scénu až po tých, pre ktorých je to už tak trochu retro. Prevažovali ženy, ktoré ctia odkaz speváčky, že aj nežné polovičky môžu mať svoje miesto na rockovom výslní. Skin je tak trochu pokračovateľkou Wandy Williams, ktorá v osemdesiatych rokov brázdila na post apokalyptickom autobuse a frekventovane pri tom menila účesy a oblečenie. Skin odmietla prijať rasový aj rodový stereotyp, nechcela spievať v jazzovej, soulovej ani v hip hopovej kapele. Oveľa viac ju zaujímalo spojenie gitár a rockového rytmu.

A posolstvo, ktoré cez to pulzuje: problematika rasovej (Little Baby Swastikkka), rodovej (Love Someone Else) a sociálnej nerovnosti (Yes It’s Fucking Political). O to viac rezonujúce, keď to je podané zrozumiteľnou formou a naliehavým hlasom – hlasom jednej generácie, ktorá si uvedomuje svoju zodpovednosť, ale aj premárnenú šancu na zmenu.

Skin bola ako neriadená strela. Pohybovala sa na javisku, ktoré jej bolo v jednom momente priúzke a tak sa ocitla medzi ľuďmi. Vtom bola tá krása a punkové čaro, ktorým sa kapela vrátila k svojím začiatkom aj ku koreňom, z ktorých vychádzajú. Odkaz na nespútaný životný štýl prišiel s cover verziou Highway to Hell. V tej chvíli mnohým napadlo, aké by bolo zaujímavé počuť živé spojenie AC DC a Skin.

Nadšené publikom sa nakoniec síce „uvarilo“ v rozohriatom kotly, ale z toho nadšenia vzišiel vzájomný profit. Takto má vyzerať pravý vzťah medzi kapelou a ich fanúšikmi.

spot_img
spot_img
spot_img
spot_img
spot_img