autor: Daniel Hevier ml.; autor fotografií: Martin Kiss; Lunchmeat Festival; 30.09 – 05.10.2019; Veletržní Palác, Praha
Veľký rozptyl elektronickej tvorby s vizuálnym presahom. Efektný a obsahovo sýty, ale miestami aj efemérny. Vitajte na festivale, kde sa neoplatí počúvať hudbu so zatvorenými očami. Vitajte na Lunchmeat Festivale, ktorý si obhájil svoje výsostné postavenie, aj napriek niektorým slabším chvíľkam.
Keď počujete komentáre, že miesto, kde sa koná Lunchmeat, je výborné, ale ak ste tu už po siedmykrát, nepôsobí na vás tak magicky, dáva vám to logiku. Každé kúzlo svojím opakovaním stráca čaro. Ale ak sem premiérovo zostúpite z vrchných poschodí, kde si môžete pozrieť zbierku Zrzavého, Šímu, Klimeše a ďalších českých modernistov, do suterénu – do undergroundového sveta mihotajúcich sa svetiel a basových zvukov, je to zážitok, ktorý si chcete zopakovať. V priestoroch Veletržního Paláca Praha môžete zostať až do ranných hodín a len tesne sa míňate s prvými návštevníkmi galérie.
Lunchmeat Festival sa zameriava na projekty, ktoré ponúkajú audiovizuálny presah. Svojou dramaturgiou cieli na elektronickú hudbu s medziodborovými prvkami (konceptuálne umenie, film, dizajn, súčasné umenie). Jedným z prirovnaní môže byť berlínsky CTM Festival, prípadne haagsky Rewire.
Festival myslel aj na tých, čo chcú objavovať nové miesta a otvoril im brány ďalších unikátnych pražských priestorov: Planetárium a CAMP. Rozšírenie na celý týždeň prišlo so špeciálnymi večermi s dôrazom na veľké audiovizuálne projekcie: 360 stupňová šou Aurora Cerebralis od dvojice Dash Rush & Alex Guevara, vysvietená kocka Karla Pragera v živom AV projekte SYNSPECIES od Eliása Merina a Tadeja Droljcova a audiovizuálny kolektív Escher Fucker s projektom Citrinitas AV live, v ktorom pradávny alchymistický proces zožltnutia oživol v modulácii analógovým a digitálnym miešaním signálov.
Po týchto dňoch sa festival presunul do „domovského“ Veltržního paláca. Štvrtkový program priniesol už inú polohu Katarzie než v pesničkách, s ktorými začínala. Spojenie s Pjonim funguje a projekt Antigona je stále žiadaný. Veľké očakávania boli od transgender umelkyni Lotic, ktorá však namiesto sľubovanej explózie vzrušujúcich nepoznaných zážitkov, ponúkla nie až tak zaujímavú elektroniku a vzlykanie vlastnej existencie. Pôsobilo to chladne a odťažito. A publikum k sebe nepritiahla ani magnetickým oblúkom navrhnutým vizuálnym umelcom Emmanuelom Biardom, ktorý tak pôsobil ako prebytočná rekvizita.
Silnejší piatkový program ponúkol asi najlepšie vystúpenie tohto ročníka – japonského konceptualistu Ryochi Kurokawu. Japonská scéna má veľký náskok pri práci s technológiami, navyše ten ich vrodený inštinkt vdýchnuť technokratickému umeniu dušu je neokopírovateľný. V autorskom projekte subassemblies Kurokawa naplno využil možnosti pripraveného aparátu rozloženého v celom priestore. Efekt búrky patril k tým okamžikom, ktorý si navždy uchováte v pamäti. Neopakovateľné emócie generované v zhluku náhody.
Potešil aj Scholefield so svojím projektom Konx-om-Pax, v ktorom pripravil farebnú elipsu v sprievode kyselinkových škvŕn s techno rytmom. Výseky science fiction vnímané pohľadom človeka z reality. Aj takto môže v našich hlavách znieť geometrická predstavivosť nášho sveta. Hudobne silný bol drone sólový projekt Nastika & The Nent s prezentáciou diela Endless prinášajúce klaustrofobickú stiesnenosť, v ktorej sa telesný priestor scvrkol medzi basové patterny – oživované všelijakými zvukmi a hlukmi. Festivalové publikum rozpohyboval najmä švédsky techno producent Jonas Rönnberg alias Varg, ako aj detroitské súrodenecké duo Octave One s nekompromisnou dávkou basov, ktoré ani nepotrebovali odlesk minimálnej svetelnej projekcie.
Zahanbiť sa nenechala ani česká scéna (HDMirror, Aid Kid, Name Does Not Matter atď.). Držala krok so zvukmi z celého sveta, z ktorého absorbovala berlínsku energiu, americkú pohodu aj ázijskú pedantnosť a zaobalila to do vlastného programovacieho jazyka.
Lunchmeat je práve takýmto babylonom technickej rozmanitosti. Prináša umelcov, pre ktorých je technológia barličkou k ich umeleckému výkonu, resp. techniku oživujú ľudskými myšlienkami. V zmysle idei – pokrok nezastavíš – umenie nezanikne. Aj preto ide o výnimočný festival, ktorý má pred sebou svetlú budúcnosť.
