Už je to štyridsaťpäť rokov čo sa štvrtého novembra roku 1974 po prvýkrát rozozvučala sieň Domu umenia Fatra v Žiline a vznikol Štátny komorný orchester (ŠKO). Pri príležitosti tohto krásneho 45. jubilea sa 8. novembra 2019 konal koncert, ktorý som si ako ich veľký nadšenec a obdivovateľ nemohla nechať ujsť. Na programe zazneli diela ako Spomienky op.25 od Jána Cikkera, Klavírny koncert č. 11 D dur od Josepha Haydna a Omša D dur op. 89 od Antonína Dvořáka pod taktovkou dirigenta Leoša Svárovského.
Ešte pred samotným uvedením prvej skladby bol prednesený slávnostný príhovor, v ktorom sa spomínala bilancia orchestra, jeho začiatky, profilácia a formovanie do dnešnej podoby. Výročný koncert by mal byť v niečom špecifický, či už ide o výber skladieb alebo interpretov, ktorí sa na ňom predstavia. Skladba Spomienky bola predvedená na úplne prvom koncerte ŠKO, kedy sa začala písať jeho história. Tu môžeme vidieť symboliku, kedy je toto dielo oživením a spomienkou na celú ich doterajšiu umeleckú kariéru.
Dielo bolo skomponované pre päť dychových nástrojov – flauta, hoboj, klarinet, fagot, lesný roh a sláčikový orchester. Prvá časť Andantino, ktorú začal hrať orchester na úvod, okamžite svojou tajomnosťou vtiahla poslucháča do sveta fantázie a mystickosti. Bolo krásne sa započúvať do lyrickej melódie hoboja, ktorú orchester podfarboval chromatickými postupmi. Orchester postupne odkrýval všetky farby nástrojov, čo prinútilo poslucháčov ponoriť sa do hĺbky vlastných myšlienok.
Nebolo tomu inak ani pri druhej časti Molto moderato. Idylická kantiléna, ktorú hrala flautistka na úvod, sa rozliehala celou sálou. Okamih prekvapenia prišiel nástupom druhého dielu tejto časti s novým tempom, tanečným rytmom a motívom odzemku. Práve táto zmena charakteru dodala druhej časti energickosť, ráznosť a rozvážnosť. Záver sa vrátil k pôvodnej melodickej idyle a krásnej spevnosti nástrojov v orchestri.
Tretia časť Adagio. Molto vivo vo mne vyvolávala rôzne pocity. Hlboký lament a žiaľ sa niesol v duchu celej časti. Na úvod ho stvárnili dlhé sláky kontrabasov, violončiel a viol. Ťahavé tóny v orchestri s pochmúrnym podtónom vo mne evokovali na jednej strane tragickosť, ale taktiež v istých okamihoch nádej. Rovnako ako v druhej časti, aj v tejto prišiel okamih prekvapenia zmenou charakteru. Celý úvod akoby bublal pod pokrývkou, ktorá nie a nie vybuchnúť. Po ňom však prišla kontrapunktická vsuvka s častým výskytom tritónových intervalov. Orchester hral v takom rýchlom tempe až som mala pocit, že sa nikdy nezastavia. Po tomto emočnom vypätí prišlo k následnému tempovému a dynamickému upokojeniu. V každej časti tejto skladby bola obsiahnutá osobitá myšlienka, no napriek tomu spolu tvorili emocionálne nabitý, uzavretý a gradujúci homogénny celok. Musím povedať, že výkon orchestra bol veľmi presvedčivý a spolu s dirigentom Leošom Svárovským nastavili na úvod koncertu latku dosť vysoko.
Po krátkej prestávke nasledoval klavírny koncert v podaní popredného slovenského klaviristu, žilinského rodáka, Ivana Gajana. Aj tu možno vidieť symboliku pozvania domáceho umelca a rodáka zo Žiliny na oslávenie výročia vzniku ŠKO. Klavírne koncerty sú vo všeobecnosti publikom veľmi žiadané a nadšenci umenia sa na ne vždy tešia. Po príchode Ivana Gajana na javisko som si všimla, že je koncentrovaný s plným nasadením podať čo najlepší výkon.
Jasná a zreteľná štruktúra klavírneho koncertu sa otvorila prvou časťou Vivace. Bola založená na striedaní orchestra (tutti) a sólistu, ako rozhovoru dvoch ľudí. Ivan Gajan sa hral s každým jedným tónom, mal krásne vystavanú dynamickú škálu od pp až po sofistikované ff. Bolo ohromujúce sledovať jeho rýchle prsty, ktoré mu behali po klaviatúre. Rovnako tomu bolo aj v ostatných dvoch častiach, druhej Un poco Adagio a v tretej časti Rondo all’ Ungherese. Druhú časť Ivan Gajan zahral naozaj bravúrne. Klavír mu pod prstami nádherne spieval. Orchester celú časť jemne podfarboval tak, aby sólista mohol vyniknúť.
Tretia časť klavírneho koncertu priniesla najmä tempový kontrast. Hlavnú tému, ktorá je príznačná najmä jej trilkami, začal hrať orchester so sólistom naraz. Už ju iba modulovali a modifikovali. Rovnako ako prvá, aj táto časť bola založená na striedaní orchestra a sólistu. Ich vzájomné cítenie vo mne vzbudzovalo naozaj veľký obdiv a rešpekt.
Po prestávke nasledovalo z programu najmonumentálnejšie dielo, či už z hľadiska minutáže i obsadenia. Na predvedení Dvořákovej Omše D dur, ktorú napísal pre sólistov, zbor a organ, sa podieľali interpreti takých zvučných mien ako sopranistka Eva Hornyáková, mezzosopranistka Terézia Kružliaková, tenorista Ľudovít Ludha a basista Gustáv Beláček. Všetci sólisti v súčasnosti účinkujú v SND. Ďalším milým prekvapením bol Žilinský miešaný zbor, ktorý už dlhé roky diriguje a vedie zbormajster Štefan Sedlický. Za organom sedel študent VŠMU Martin Suroviak.
Publikum s veľkým úžasom sledovalo ako sa postupne zapĺňa pódium účinkujúcimi. Ženy zo zboru mali červeno-čierne róby, ktoré z estetického hľadiska mužov krásne dopĺňali a dodávali celému zboru šmrnc, ktorý sa k samotnej skladbe veľmi hodil a dodal jej potrebný náboj. Na koncerte zazneli všetky časti omše – Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus, Benedictus, Agnus Dei.
Bolo vzrušujúce počúvať a zároveň sledovať spoluprácu zboru a sólistov. Zbor bol hlavnou zložkou, ku ktorému sa občas pridal niektorý zo sólistov s ich prehľadnou faktúrou v speváckych partoch. Najviac ma očaril výkon a prejav Terézie Kružliakovej. Jej spev so zamatovou farbou hlasu bol presvedčivý a autentický. V bohatej harmónií všetkých častí sa objavovali aj staré cirkevné mody.
Zbor od začiatku do konca spieval s plným nasadením. Vzhľadom na to, že v zbore nespievali iba školení hudobníci, ale aj hudobní „amatéri“, to bol veľmi presvedčivý a dojímavý výkon. Musím povedať, že kvalita interpretácie na koncerte bola vysoká, či už samotného orchestra alebo jednotlivých sólistov.
Tento článok vznikol za podpory Katedry muzikológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
utor: Kristína Skatuloková; interpret: ŠKO Žilina; 07.11.2019; Dom umenia Fatra, Žilina
