Aj tento rok sa naša redakcia vybrala na festival OFF v Katoviciach. Z množstva vystupujúcich mali ako v každom ročníku početné zastúpenie domáci umelci. Niet sa čomu čudovať no, jedným dychom treba dodať, že Poliaci majú čo ponúknuť.
Zaujali viacerí, do sumáru však vyberáme len niekoľko. Ako si čitateľ bude môcť všimnúť, nasledujúca reportáž bude inklinovať k tomu experimentálnejšiemu, čo bolo možné na tohtoročnom OFF k videniu. Nie je dôvod tajiť, že pri výbere kapiel som prioritne vyhľadával podľa filtra – jazz, rock, noise, ambient, experimental – skrátka skupinám, ktoré, či už len trochu alebo naplno oplývali viac hudobným ako zábavným, presnejšie zábavovým potenciálom. Toľko k poznámkam na objasnenie pozície, z ktorej bol tento text písaný.
Úplný začiatok festivalu obstaralo domáce trio Pokusa v zložení (bas)klarinet (Natan Kryzsk), basová gitara (Tymek Bryndal) a bicie (Teo Olter). Pokusa striedali tradičnejšie jazzové/ free-jazzové polohy s tými viac prekvapivými, navyše v dnešnom technokratickom univerze neštandardne – bez použitia akýchkoľvek efektov, samplov a elektroniky. Z mladíkov bolo cítiť odhodlanie, hudobnú rozhľadenosť, ale aj sympatický amaterizmus vo vystupovaní počas predelov jednotlivých skladieb. Analógové trio Pokusa sa zjavne dobre bavilo a to preniesli aj pod pódium. Osud podobných experimentálnych kapiel býva rovnakým dobrodružstvom ako ich tvorba – uvidíme, ako to bude v ich prípade.
Nanook of the North, v našej domácej distribúcii známy ako Nanook človek primitívny je názov takmer 100 rokov starého dokumentárneho snímku režiséra Flahertyho. Dnešný podvečer sa stal tento zásadný počin dokumentárneho filmu vizuálom k plíživým ambientným tónom. Vystúpenie z kategórie pokus/omyl. Vystúpenie, ktoré vyžaduje dávku sústredenia a bojuje s nástrahami šumov a ruchov letného festivalu. Aj napriek tomu, že projekciu hatí zlý výhľad, darí sa mi naladiť na vlnu, o ktorú sa pokúša dvojica skladateľ Stefan Wesołowski a multiinštrumentalista Piotr Kaliński. Pozvoľná procesualita, zdržanlivosť, statickosť má v detaile veľa odleskov a odtieňov. Minimálne toľko, koľko má polárny človek v registri pre pomenovanie snehu.
Nanook of the North – live OFF Festival 2018
Prvý deň je toho k videniu mnoho, avšak nič neprekonalo to, čo predviedli Američania Oxbow. Ako uchopiť to, o čo sa snažia už od roku 1989? Oxbow hrajú prinajmenšom „zvláštne“ a aj preto nie je ľahké preniknúť ich viacznačnou poetikou. Pri tak odvážnych a naoko chaoticky nedbalých kompozíciách bolo neuveriteľné sledovať zohratosť, v akej boli zosúladení. Nad všetkým dominoval extravagantný a ako zvyčajne polonahý frontman Eugene S. Robinson. Jeho register obsahoval všetko – od do šepotu, hovoreného slova, kriku a iných zvukomalebných proklamácií. Pocit fascinácie nie je zďaleka osobnou fatamorgánou. Kolektívne nadšenie funguje dokonale. Po odchode kapely Oxbow divákom nestačí len potlesk a tak sa pod náporom dupajúceho zástupu ľudí trasie pôda pod nohami. Koncert Oxbow bol presne tým, čo chcete zažívať častejšie, ale nemôžete, lebo práve ojedinelosť robí z týchto momentov, momenty nezabudnuteľné.
Z kategórie premeškaných kapiel festivalu OFF spomeňme Lonker See, ktorý sa dostali do povedomia vydareným improvizovaným, snovým, psychadelickým a príjemne plynúcim albumom One Eye Sees Red. Lonker See majú na svedomí aj spoločný split album so svojimi poľskými krajanmi ARRM. Ich „východom“ nasiaknuté prísne minimalistické rockové mantry sa dnešný deň utopili na veľkom pódiu Lesnej scény. Na programe je podobný recepčný modus ako u Nanook of the North, tentokrát s rozpačitým výsledkom.
Nezabúdajme, že režisérom dojmov pri takto orientovanej hudbe je z veľkej časti poslucháč a hlavne situácia a rozpoloženie, v ktorom sa nachádza. Sledujúc logiku výkladu, rovnako ako z prvého dňa vynechávam zvučné mená až na Charlotte Gainsbourg. Zo zvedavosti obzerám zaujímavo riešenú scénu postavenú na „neónových“ segmentoch a zvukovo-estetickej retroparáde. Synth-pop? Povedzme, aj napriek nie veľkému apetítu pre túto odnož hudby sú kvality neoddiskutovateľné. Pohrávam sa s myšlienkou, či sa pri hodnotení na povrch nederie aj osobité fluidum Charlotte Gainsbourg známejšie z jej hereckej kariéry.
Silný zjav poľskej scény Skalpel si právom uzurpoval hlavné pódium a výborný hrací čas. U nás málo známa dvojica Marcin Cichy a Igor Pudło sa podujala na exkluzívny projekt. Svoje elektronické nu-jazzové kompozície transformovala do organickej podoby pod názvom Skalpel and Big Band. Špičková dychová sekcia s fantastickým bubeníkom (Rafal Dutkiewicz) v sprievode dirigenta (Patryk Piłasiewicz).
Opäť si niekde vo vnútri kontrolujem emócie s analytickým ráciom a dostávam vrchovatú porciu do ucha príjemne a prirodzene lezúcej hudby, kde sa pôvodný elektro koncept dostáva do úzadia a na povrch lezie sekcia Big Band. Dominujúcu ľahkosť a páčivosť striedajú inštrumentálne výpady. Emotívny koniec je venovaný spomienke na hudobníka (bohužiaľ som nezachytil meno), ktorý mal možnosť byť v minulosti súčasťou kapely Skalpel aj na festivale OFF. K pamiatke zaznievajú autentické sample a bodové svetlá vyšlú prúd svetla smerom k nočnej oblohe.
Ak metal, tak širšia obec sa zhodla na tom, že práve black metal je ten najpríťažlivejší a najschodnejší pre multižánrové pódiá. Zaujímavé, ak poznáme ,v akom extrémnom podhubí sa tento žáner zrodil. Batushka a Wolves in the Throne Room ročník dozadu ukázali každý svoju podobu black metalu. Tento rok čiernu zástavu prebrali domáci Furia. Veľké plus – pokúšali sa to bez explicitných klišé. Niežeby sa otočili temnej estetike chrbtom, ale predsa boli v mnohom civilnejší a uveriteľnejší a v mantineloch žánrovej variability pomerne nápadití.
Dali by sa spomenúť „ťaháky“ – M.I.A., John Hopkins, Zola Jesus – v tomto prípade sme to skúsili ináč, odlišnou optikou, pretože aj o tom je festival OFF. O možnostiach ako spájať, komunikovať, stretávať sa a obrusovať hrany priaznivcom najodlišnejších hoc aj protirečiacich štýlov, dokonca postojov a hodnôt. A možno to je odkaz, ktorý sa píše niekde medzi riadkami usporiadateľov. Iný, širší pohľad nájdete v našom prvom reporte.
