Inšpirovaný Vargom zložil prvú pesničku a neskôr cez neho objavil Bartóka. Vďaka punku sa nestal jazzmanom, ale hudobným skladateľom. Daniel Matej.
Kedy si zložil svoju prvú skladbu v živote?
Keď som bol asi ôsmak, bol som zamilovaný do skupiny Collegium musicum a chcel som sa stať rockovým organistom ako Marián Varga. No nechcelo sa mi cvičiť, tak som hľadal všelijaké úniky. Najčastejším boli improvizácie. Kamarát Ondrej Lupták napísal text v štýle Kamila Peteraja a ja som zložil hudbu. Volalo sa to Pavučiny dňa a znelo to trochu ako Prúdy.
…a tak si sa rozhodol stať sa skladateľom.
(Smiech.) To prišlo predsa len neskôr. Chodil som na klavír, lebo rodičia ma k tomu nútili a dnes som im vďačný. Keď som robil absolventskú skúšku v ĽŠU, riaditeľ školy, skladateľ Július Kowalski, ktorý vedel o mojej ambícii stať sa jazzovým hudobníkom, pred celou komisiou povedal: „Synku, keď chceš hrať jazz, musíš veľa cvičiť. Ináč to nejde.“ A keď som na gymnáziu musel začať rozmýšľať, čo budem ďalej študovať, chcel som byť výtvarníkom. Nakoniec som sa však predsa len rozhodol študovať hudbu – a konečne som začal poriadne cvičiť na klavíri, na ktorý som v tom období chodil k Milici Kailingovej.
Neodstrašovala ťa predstava „skladateľa“ ako vážneho človeka v sivom obleku?
Nikdy som o tom takto nerozmýšľal. K vážnej hudbe som sa dostal okľukou cez art rock – silno na mňa zapôsobili Musorgského Kartinky v spracovaní Keitha Emersona alebo Vargova verzia Bartókovho Mikrokozmu. Až neskôr som začal pátrať po origináloch a v nejednom prípade som zistil, že sú dokonca lepšie ako adaptácie. (Smiech.) Keďže pochádzam zo vzdelanej, ale nie hudobníckej rodiny a hudba sa u nás veľmi nepočúvala, tak som si to všetko zo začiatku skôr predstavoval „v hlave“ a k reálnej hudbe som sa dostal až neskôr na koncertoch alebo nahrávkach, ktoré som si postupne sám začal hľadať.
Určite si nudný nebol ty, lebo už na vysokej škole si robil projekty, ktoré sa zo sterilného ponímania vážnej hudby vymykali…
Mal som šťastie na dobrých učiteľov ako Ivan Hrušovský, Ivan Parík, Jozef Sixta a neskôr Juraj Beneš. Najmä na Paríka a Beneša si spomínam ako na prajných ľudí, ktorí ma síce neraz ostro kritizovali, ale vždy podporovali. Hoci som si od začiatku išiel svojou cestou, nikdy som sa so staršou generáciou nedostal do sporu ako napríklad Martin Burlas alebo Vlado Godár. Možno preto, že oni boli akoby ich „synovia“ a my „vnuci“. Z vlastnej rodiny viem, že rodičia bývajú prísni na deti, ale väčšinou benevolentní voči vnukom.
Nechcel si byť profesionálny jazzman?
Bolo obdobie, keď som túžil byť virtuóznym hudobníkom a jazzovým skladateľom, vytvoril som aj zopár aranžmánov pre big band. Potom som však – o niekoľko rokov neskôr, než to bolo módou – „objavil“ Sex Pistols a uvedomil som si existenciálnu razanciu punku, takže som o jazz stratil záujem. Ale na jazze a jazzrocku som v období dospievania vyrástol a ten repertoár dobre poznám. Zawinul, John McLaughlin či Coreove albumy s Return to Forever boli moje veľké lásky. Až neskôr som objavil bebop, a ten mám rád dodnes, lebo to bolo obdobie, keď podľa mňa jazz hral podobnú úlohu ako v rocku punk.
Ako došlo k založeniu VENI ensemble?
Ako študenti sme chodievali na Týždeň novej slovenskej tvorby, kde sa oficiálne prezentovala „široká paleta súčasnej hudby“. Až neskôr mi došlo, že niektorí autori – neraz tí najzaujímavejší – do tejto „širokej palety“ z politických dôvodov nepatria. Potom sme boli na festivale Varšavská jeseň, kde som počul hudbu, ktorá sa odlišovala od skladieb na našich prehliadkach. Uvedomil som si, že zážitok zo živého predvedenia hudby nič nenahradí a začal som túžiť sám hrať hudbu odlišnú od „oficiálnej“ produkcie u nás. Tak sme založili súbor, v ktorom sme hrali hudbu, ktorá sa nám páčila.
VENI ensemble, ale aj tvoje iné projekty majú v sebe niečo veľmi hlboké a niečo jemne ironické, pričom sa to často prekrýva…
V 20. storočí došlo v európskom umení k zvláštnemu úkazu: začína si klásť otázku, či je v poriadku a či myšlienkové konštrukcie, na ktorých stojí, sú skutočne pravdivé a neomylné. Tak sa zrodila postmoderna, ktorej je vlastný ironický odstup. Ja som tiež produktom európskej tradície a jeden zo spôsobov, ako sa na ňu pozrieť z odstupu, je práve táto irónia. Nesmieme sa brať príliš vážne. To je odkaz dadaizmu, a ten je – aj vo VENI ensemble – stále živý. Svoju hudbu však vždy myslím smrteľne vážne. Aj keď je smiešna. Neznášam povrchnosť a zábavu pre zábavu. Som na to alergický.
Hudba, ktorú robíš, je vnímaná ako okrajová záležitosť. Ty si zároveň docent na VŠMU, ktorá reprezentuje akademický hudobný establišment. Nie je v tom napätie?
Snažím sa o osobnú integritu. Nie je rozdiel medzi tým, čo robím „na okraji“ a čo v „establišmente“. Keby to tak nebolo, na VŠMU by som nepôsobil. Isté sklamanie však v sebe nosím ešte od roku 1983, keď som sa stal študentom. Ako gymnazista som totiž naivne očakával, že tá škola bude akýmsi Olympom, kde sídlia „bohovia umenia“ a kde sa budeme rozprávať o najhlbších veciach, no dodnes sa mi toho v tejto inštitúcii nedostáva…
V roku 1990 bol prvý ročník Večerov novej hudby. Si ich zakladateľom a hlavným organizátorom. Prečo?
Bolo to ako s VENI. Nechceli sme zapĺňať „biele miesta“, len robiť to, čo máme radi.
To je aká hudba?
Hudba, ktorú sami skladáme a hudba starších skladateľov, ktorí nás ovplyvnili. Nás, teda Martina Burlasa, Petra Zagara, Mareka Piačeka či Ľuba Burgra a iných mladších kolegov. Mnohí z nás odrástli na rockovej hudbe a zo súčasnej vážnej hudby nám bola blízka tá, ktorá sa voči rockovej hudbe príliš nevyhraňovala. Napríklad americký minimalizmus alebo John Cage, časť európskej avantgardy, elektronická hudba. Boli to rôzne vplyvy…
Čo sa za 17 rokov existencie festivalu zmenilo?
Dobré je, že máme svoju klientelu. Niekoľko desiatok ľudí vidím na Večeroch každý rok. Ako hudobníka ma mrzí, že je medzi nimi málo hudobníkov. Sú to väčšinou výtvarníci, literáti, intelektuáli, ale aj celkom „normálni“ ľudia.
Tohtoročnou hviezdou je Gavin Bryars. Čo by sme o ňom mali vedieť?
Bol jazzový kontrabasista, v 60. rokoch založil súbory Portsmouth Symphony a Scratch Orchestra, kde účinkovali amatéri spolu s vyškolenými hudobníkmi. V poslednom období je Gavin Bryars umiernenejší skladateľ, porovnateľný s Arvo Pärtom. VENI ensemble odohrá jeho dve „kultové“ skladby so silnou, no neagresívnou ambientnou atmosférou. Prvá má názov Jesus´ Blood Never Failed Me Yet, druhá The Sinking Of the Titanic.
Sú skladatelia, ktorí disciplinovane píšu hudbu každý deň, iní len vtedy, keď ich „kopne múza“. Ty patríš ku ktorým?
Ja som ten druhý prípad. Najviac vecí v posledných rokoch vymyslím pri práci v záhrade či okolo domu. Najčastejšie to je nejaký prvotný koncept, ktorý potom v pracovni, za klavírom alebo pri počítači „zmaterializujem“. Nerád tvorím na objednávku. Komponovanie je viac moje hobby ako zamestnanie.
DANIEL MATEJ
Kompozíciu
študoval na VŠMU (u Ivana
Paríka a Juraja Beneša), v Paríži
(u Betsy Jolas) a v Haagu (u Louisa
Andriessena). V roku 1987 založil
VENI ensemble a v roku 1990 festival Večery
novej hudby. Okrem toho je spoluzakladateľom
súborov Požoň sentimentál a VAPORI
del CUORE a projektu Over4Tea. Od roku 2004
je docentom kompozície na VŠMU.
Na okraji aj v strede autor: JURAJ KUŠNIERIK
