8.6 C
Slovakia
štvrtok, 28 marca, 2024
spot_img

Daniel Matej – Treba aktívne počúvať

spot_img

Daniel Matej

Tento rok si pripomínajú tridsiate výročie vzniku súboru. Pri tejto príležitosti sa vybrali na koncertné turné po slovenských mestách a 17. marca o 21:00 vystúpia na festivale Radio_Head Awards 2017. O profilácii súboru VENI ensemble, jeho histórii a ďalšom smerovaní nám porozprával skladateľ, pedagóg a jeho umelecký vedúci Daniel Matej.

 

Musicpress:
Názov VENI má vyjadrovať túžbu. Po čom dnes túžite ako renomovaný skladateľ a pedagóg?
Daniel Matej:

VENI vyjadruje „túžbu“ aj „víťazstvo“ (podľa toho, z čoho si ten názov odvodíte). A tak to aj za tých 30 rokov naozaj bolo. Vpred nás hnala „túžba“ robiť si veci „po svojom“, hľadať zaujímavý repertoár a priniesť ho na pódiá, publiku, ktoré malo chuť počúvať ho s nami. A občas sme mali aj pocit „víťazstva“ (podarilo sa nám to, po čom sme túžili, čo sme si zaumienili…). A keďže VENI ensemble tvorí podstatnú časť môjho (nielen) umeleckého života, dá sa povedať, že to platí aj o mne osobne, ako o človeku, skladateľovi, performerovi, ale aj učiteľovi… Ako skladateľ som odjakživa túžil byť takpovediac „objaviteľom nových zvukových krajín“, ísť stále vpred, teda, povedané slovami môjho celoživotného inšpirátora Johna Cagea, „robiť veci, ktoré ešte neboli urobené“. A ako pedagóg som odjakživa túžil tieto „veci“ zdieľať s mojimi žiakmi a študentmi. A túžim po tom stále…

 
Musicpress:
Založiť súbor, venovať sa mu, aby fungoval a rástol, nestagnoval, ale naberal nové obzory, to chce mnoho úsilia. Ktorý rok existencie (alebo etapa) súboru bol pre vás najťažší?
Daniel Matej:

Neviem, či sa to dá presne ohraničiť na konkrétny rok. Boli to skôr etapy. Koncom 80-tych a v prvej polovici 90-tych rokov sme boli partia hudobníkov „bez záväzkov“. Hnalo nás len „nadšenie pre vec“. A potom sa „ozval život“. Ten nám postupne ukázal, že hudbou, akú chceme hrať sa (aspoň v našich podmienkach) nedá uživiť. Hráči, ktorí zakladali súbor väčšinou ešte ako študenti si postupne založili rodiny a našli trvalé zamestnanie v orchestroch, prípadne ako učitelia hudby. A zrazu bolo menej času, bolo ťažké nájsť spoločné termíny na skúšanie a koncerty. Aj záujem publika, ktorého na začiatku hnala asi hlavne zvedavosť a túžba „byť pri tom“, postupne opadal. Ostali len tí verní, ktorých zaujímala naozaj hlavne naša hudba. A tak bolo zrazu menej príležitostí aj ponúk. Takže v druhej polovici 90-tych rokov prišla akási stagnácia. Začali sme „hybernovať“. VENI sa stal skôr symbolom, značkou umeleckej tvrdohlavosti a výlučnosti (nikdy sme nepodľahli pokušeniu „hrať kšefty“ za cenu ústupkov), ale (našťastie) aj akousi platformou pre vznik nových zoskupení. Z prostredia súboru postupne vzišiel Požoň sentimentál, VAPORI del CUORE, Opera aperta, či môj (viac-menej virtuálny) projekt appendix CONSORT a neskôr aj (veľmi) príležitostná kapela Blue Heaven. A potom prišla mladšia generácia, väčšinou moji študenti z VŠMU (Marián Lejava, Ivan Šiller, Andrej Gál a ďalší). Takže okolo roku 2000 sa VENI ensemble opäť na krátky čas akoby „prebral zo zimného spánku“. Ale aj „mladí“ si po čase našli trvalé zamestnanie, a tak sa naše aktivity opäť postupne ochromili a opäť sme boli viac platformou, ako reálne hrajúcim ansámblom. Stali sme sa takpovediac „vysoko kvalifikovanou voľnočasovou aktivitou“. Situácia sa trochu zmenila v roku 2008, keď sme pri príležitosti nášho 20. výročia odohrali sériu viacerých koncertov, najmä po Slovensku. Tým sa zároveň ukázalo, že počas tých 20-tich rokov sa v našej krajine (našťastie) veľa zmenilo. Lebo kým v prvej etape existencie sme mohli u nás doma hrávať prakticky len v Bratislave (a, samozrejme, aj v Brne a Prahe – to však od roku 1993 bolo už, žiaľ, v kategórii „zahraničie“), zrazu sa dalo hrať prakticky v každom väčšom meste. Z toho mám veľkú radosť, o to viac, že dnes, po ďalších desiatich rokoch, je situácia ešte lepšia.

 
Musicpress:
Je vo VENI ensemble kolektívne rozhodovanie o ďalšom umeleckom smerovaní, alebo je to výsostne na vašej zodpovednosti?
Daniel Matej:

Spočiatku sme sa úplne prirodzene rozhodovali kolektívne. Boli sme zaujímavým zoskupením „hrajúcich“ skladateľov a „premýšľajúcich“ interpretov. Takže sme o každom projekte diskutovali a vyvíjali ho spolu. Lenže ako „udrel život“, postupne záujem o takýto aktívny prístup k ansámblovej hre začal opadať. Na „rozhodovanie“ sme ostali prakticky len my skladatelia, Marek Piaček a Peter Zagar a ostatní hráči (s výnimkou môjho priateľa klarinetistu Ronalda Šebestu, ktorý je okrem mňa jediným dodnes „hrajúcim zakladateľom“) sa k nám pridávali už „len“ ad hoc, podľa projektu. No a dnes občas diskutujem o projektoch najmä s Ivanom Šillerom, ktorý je „najvernejším hráčom druhej generácie“, a aj vďaka jeho produkčným a organizátorským kvalitám sa občas podarí urobiť aj viac ako jeden koncert ročne (smiech). Väčšina aktivít od roku 2010 sa však odvíjala od nášho takpovediac „pedagogického projektu“ VENI ACADEMY, ktorý sme založili v trojici s Mariánom Lejavom a Ivanom Šillerom a na ktorom sa dodnes podieľajú ďalší kľúčoví hráči VENI ensemble, najmä Braňo Dugovič a Fero Király (spolu s „dušou“ pražského Prague Modern Davidom Danelom). A viacerí naši študenti z VENI ACADEMY sa dnes prirodzene stali aj členmi súboru VENI.

 
Musicpress:
Ako by mal vyzerať profil hráča VENI ensemble?
Daniel Matej:

Mal by to byť umelecky aj technicky veľmi zdatný „premýšľajúci“ interpret.

 
Musicpress:
Pri založení súboru VENI bol nedostatok naživo prezentovanej súčasnej hudby. Dnes je koncertov viac než dosť, no nevytratilo sa pozorné domáce počúvanie, nestráca sa plná koncentrácia? Čo zmenila súčasná doba v počúvaní hudby?
Daniel Matej:

Toto je naozaj závažná, ale aj veľmi komplikovaná otázka, ktorá by si vyžadovala samostatný rozhovor. Preto sa obmedzím len odpoveď v tom zmysle, že „kto chce, cestu si nájde“, a teda aj dnes, keď sme zahltení „hudobným a zvukovým smogom“ existujú ľudia, ktorí si myslia, že dobrá hudba stojí za to, aby sa počúvala s plnou pozornosťou a oddanosťou. Myslím si však, že azda viac než kedykoľvek predtým je to dnes aj výzva pre hudobnú edukáciu, teda viesť ľudí k „aktívnemu počúvaniu“…

 
Musicpress:
Uviedli ste, že jednou z motivácií založenia súboru bolo, že hudbu, ktorú ste chceli počúvať, nikto nehral, tak ste ju začali sami interpretovať. Aké to je pre interpreta, keď hrá a zároveň počúva svojich spoluhráčov, čo sa mu vtedy odvíja v hlave, stihne si to užívať?
Daniel Matej:

Ako kedy. Niekedy je to, čo hráte také náročné, že ste radi, že sa to podarí zahrať koncentrovane a koordinovane (smiech). Ale najmä pri skladbách, ktoré už máte naštudované, a teda dostatočne zažité, dochádza pri interpretácii k želanej situácii, keď „hráte a počúvate“ zároveň (teda si to „užívate spolu s publikom“).

 
Musicpress:
Čo s improvizovanou hudbou, mala by byť podľa vás zachytená, alebo z jej nahratia potom vyprchá alchýmia toho neopakovateľného okamžiku medzi interpretmi a poslucháčmi?
Daniel Matej:

Bardi improvizovanej hudby v počiatkoch tvrdili, že nahrávať ju nemá zmysel, lebo sa tým mení status jej „neopakovateľnosti“. Nahrávací priemysel však vplýva aj na naše myslenie a postoje, a tak dnes aj mnohí z nich svoje koncerty nahrávajú a vydávajú na zvukových nosičoch. Ja osobne si úprimne myslím, že nie je podstatné, akým spôsobom bola hudba, ktorú v danom momente počúvame „vyrobená“, ale či je dobrá, alebo nie.

 
Musicpress:
V repertoári VENI ste sa od začiatku zamerali predovšetkým na americký minimalizmus. Ten je dnes veľmi populárny a je súčasťou rôznych žánrov, no nestala sa z používania jeho prostriedkov slepá ulička? Nie je opäť čas na návrat ku prekomponovaným štruktúram tak ako ich poznáme napr. z art rocku, progresívneho džezu atď.?
Daniel Matej:

Toto je trochu (povrchný) mýtus, ktorý ani vlastne neviem, ako vznikol. Ja by som povedal, že sa tak azda stalo preto, lebo jednou z našich najhrávanejších skladieb (najmä na „masových podujatiach“, akými je napr. Pohoda) bola skladba Terryho Rileyho In C. To je však jediná skutočne minimalistická kompozícia v našom trvalom repertoári (pravda, ak za „minimalistov“ nerátame Martina Burlasa alebo Louisa Andriessena). Ak by ste sa pozreli na náš tridsaťročný repertoár, zistili by ste, že sme toho pohrali naozaj hodne. Pravdou však je, že pre mnohých z nás (najmä skladateľov zoskupených okolo súboru) bol americký minimalizmus dosť podstatným pri formovaní našich vlastných poetík. No pokiaľ ide o „slepé uličky“, tie hrozia každému štýlu, ktorý stratí autentickosť a stane sa z neho maniera, klišé. To isté hrozí teda aj štýlom vychádzajúcim z radikálnych povojnových avantgárd, rovnako ako tým, čo vychádzajú z art rocku, alebo progresívneho džezu.

 
VENI 30 foto©Ctibor Bachraty
 
Musicpress:
Medzi súdobými súbormi je príznačná spolupráca so skladateľmi, v tomto smere vynikal napríklad súbor Kronos Quartet. Neobávali ste sa, že spoluprácou a priateľstvami so skladateľmi zmizne z vašej interpretácie váš subjektívny názor a interpretácia skladby bude až príliš objektívna? A má byť interpretácia objektívna?
Daniel Matej:

Naopak, spolupráca skladateľov a interpretov je vždy inšpirujúca (pokiaľ sa samozrejme skladatelia nechovajú ako „diktátori“, ktorí interpreta považujú len za svojho „otroka“ – takých sme však v súbore vždy ignorovali – a naopak, interpreti nie sú „ignoranti“, ktorí si – bez ohľadu na to, čo je v partitúre – „hudú len to svoje“, a takým sme sa takisto zďaleka vyhýbali).

 
Musicpress:
Jednou z vašich poznávacích znamení bola aj neformálnosť, keď ste vystupovali v bežnom oblečení. Čo si myslíte o tom, keď sa hudobníci maskujú, vytvárajú mystifikácie a performance na spôsob The Residents. Je vám to blízke, prípadne ste neuvažovali o zasadení tohto konceptu do VENI?
Daniel Matej:

O „rezidentnom koncepte“ (smiech) sme nikdy neuvažovali. A vo všeobecnosti si myslím, že „maskovanie“ takmer vždy hrozí samoúčelnosťou. V prípade Residents je to však konceptuálne opodstatnené a výsledok je až – takpovediac – geniálny.

 
Musicpress:
Osobnosť Milana Adamčiaka mala blízko k hodnotám VENI. Ako spätne hodnotíte jeho dielo a jeho odkaz na súčasné umenie?
Daniel Matej:

Adamčiak je podľa mňa jedným z najinšpiratívnejších slovenských umelcov, o to viac, že je umelcom „obráteným do mnohých strán“, teda intermediálnym. A pokiaľ ide o mňa, môžem povedať, že Milan bol jedným z najpodstatnejších ľudí v mojom (nielen) umeleckom živote – ako učiteľ a neskôr aj kolega a priateľ.

 
Musicpress:
Pri ukončení Medzinárodného festivalu Večery novej hudby, ktorého ste boli umeleckým riaditeľom, ste povedali, že festival skončil aj vďaka naplneniu očakávaní a hlavne sa podarilo jeho kontinuitu dosiahnuť v ďalších pokračovateľoch. Ako vnímate ďalšiu existenciu súboru VENI? Vznikla z tohto dôvodu VENI ACADEMY? Prípadne vidíte nových pokračovateľov v iných súboroch?
Daniel Matej:

Na to som už odpovedal z veľkej časti v niekoľkých predošlých otázkach. VENI ACADEMY vznikla takpovediac z nášho „umelecko-pedagogického pretlaku“. Nechceli sme si to, čo sme sa v živote naučili, nechať len pre seba, ale podeliť sa s inými. Tým viac, že sme videli, že to (v oblasti interpretácie hudby 20. a 21. storočia) u nás v podstate nikto iný nerobí. Nevidím to však primárne tak, že by VENI ACADEMY malo prevziať akúsi štafetu po VENI ensemble. Ide skôr o paralelu… Zároveň sa – ako som už povedal – viacerí študenti z VENI ACADEMY postupne stávajú hráčmi VENI ensemble, alebo si zakladajú vlastné zoskupenia, z čoho mám naozaj veľkú radosť… Takže je to vlastne paralela a kontinuita zároveň…

 

Mohlo by ťa zaujímať

Peter Ďurinďák z Voľne Pohodení – Cítil som, že nové pesničky sa budú odlišovať, mám predstavu, že každý album by mal byť v niečom iný

Skupina Voľne Pohodení vydala svoj druhý album pod názvom 22:00. Konceptuálna nahrávka sa zaoberá nielen tematikou času a po hudobnej stránke prináša príklon k väčšej melodickosti....

Alexandra Tkáčová – V hudbe rada pracujem v rámci limitov, posúva to vašu kreativitu

Alexandra Tkáčová je mladá talentovaná speváčka pochádzajúca z Prešova. Svoju tvorbu vydáva pod menom Alexandra. Aktuálne študuje na vysokej škole prekladateľstvo a popri štúdiu učí spev...

Dramaturg Miroslav Dacho o inscenácii Filip – Zachytiť rozptyl, kvalitu i kvantitu Filipovho umeleckého života bolo pre nás určujúce

Inscenácia Filip pojednáva o živote renesančného umelca – hudobníka, skladateľa, zabávača, herca, dramaturga – Jara Filipa. S dramaturgom Miroslavom Dachom sme sa rozprávali o naštudovaní Filipovho diela,...

Elena Dadajová – Moja budúcnosť je spojená s hudbou a divadlom

Mladá sopranistka z Kysuckého Nového Mesta, Elena Dadajová sa rozhodla svoje nadanie ďalej rozvíjať na Anton Bruckner Privatuniversität v rakúskom Linzi. Po štúdiu na Akadémii umení...