Hiromi trio
V utorok 31. októbra Hiromi vypredala bratislavské PKO. Klaviristka so širokým úsmevom a veľmi rýchlymi prstami ľudí úplne pobláznila. S Hiromi, jej anglickým basgitaristom Tonym Greyom a slovenským bubeníkom Martinom Valihorom sme strávili príjemný večer. Jedli sme pečenú hus a popri tom sme sa rozprávali…
Na Slovensko ste prišli z Anglicka, ešte pred týždňom ste nahrávali album v Nashville, z Bratislavy odchádzate do Portugalska a potom do Japonska. Je to únavné?
Hiromi: Nie je to ľahké, ale radostné stránky to úplne vyvážia. Pre mňa sú to hlavne ľudia, ktorým hráme našu hudbu. Som veľmi šťastná.
Tony: Snažím sa udomácniť v každom hoteli. Robím to tak, že v izbe spravím hrozný neporiadok a potom mám pocit, ako keby som tam už bol veľmi dlho.
Hiromi: Ja zase všade pijem svoj čaj.
Martin: Všetko plynie strašne rýchlo. V pondelok si v Nashville a na CNN vidíš správy o nejakých protestoch v Londýne, v stredu si tam a vidíš to na vlastné oči.
Vaša hudba je veľmi komplexná – neustále sa mení tempo, rytmus, všetko sa to deje v obrovskej rýchlosti. Nebojíte sa, že to na koncerte pokazíte?
M: Hiromine skladby sa pre mňa po nejakom čase stanú štandardami. Pamätám si ich a hrám ich úplne intuitívne.
T: Väčšinu ťažkých fráz, ktoré hrávam, si pamätajú moje ruky a prsty. Hiromi skladá hudbu na klavíri a basové linky skomponuje často tak, že to pre basistu nie je úplne prirodzené. Ak to nehrávaš každý večer, tvoje prsty to jednoducho zabudnú.
H: Ja som tú hudbu napísala, a tak ju mám v hlave.
M: Ale aj Hiromi sa niekedy pomýli… (Smiech.)
Hiromi, ako vznikajú tvoje kompozície?
H: Snažím sa písať hudbu každý deň. Je to ako denník. Keď som bola malá, skladala som detinské pesničky. Jedna bola napríklad o tom, prečo sliepky nelietajú. (Smiech.) Dnes som trochu väčšia a aj tie pesničky sa trochu zmenili. Každý deň kúsok napíšem. Niekedy len tri-štyri takty, niečo, čo mi v ten deň napadlo. Tieto fragmenty sa stávajú súčasťou mojej „knižnice“. Keď pripravujem nový album, začnem prehľadávať „knižnicu“ a vyberám z nej použiteľný materiál, ktorý potom využijem pri komponovaní.
V Japonsku je veľa vynikajúcich klasických muzikantov, je tam živá elektronická scéna, ale jazzových muzikantov tam až tak veľa nie je. Prečo?
H: Jazz nebol v Japonsku nikdy v móde. Až v súčasnosti sa to začína meniť. Japoncom sa jazz zdal príliš zložitý. Jazzoví hudobníci hovoria o jazze ako o niečom veľmi komplikovanom. Analyzujú do detailov Coltraneove sóla, opisujú harmonické postupy – a človek si povie: „Toto nie je pre mňa.“ Je pravda, že na to, aby si mohol hrať jazz, potrebuješ veľa vedieť, ale tá hudba je pre každého, nielen pre intelektuálov.
Martin a Tony, obidvaja hrávate s množstvom muzikantov. Čím je pre vás hranie s Hiromi zvláštne?
M: Zvláštna je hudba, ktorú Hiromi skladá, a nároky, ktoré na mňa kladie. Nemám čas na váhanie, musím sa totálne sústrediť, lebo mi to ujde. Pri spolupráci s Hiromi rastú moje hudobnícke schopnosti a rastiem aj duchovne. Je to obrovská koncentrácia hudby.
T: Hiromina hudba má mnoho žánrov: jazz, pop, klasika, punk… Niekedy musím byť citlivý, inokedy hrám agresívne, niekedy to je presný kontrapunkt, inokedy úplná improvizácia… Cítim sa privilegovaný, že môžem robiť takúto hudbu.
M: Hiromi je bez akýchkoľvek pochybností virtuóz. Vovádza nás do sveta, ktorý sme nepoznali, niekedy je ťažké nasledovať ju, ale snažíme sa. Pre chlapca z Dúbravky je úžasné vystupovať na pódiách, o ktorých len sníval. A všetko je to s jednou kapelou. V jazze máš väčšinou „projekty“, nie stabilné kapely. No my spolu rastieme a hráme už takmer štyri roky.
Akú rolu vo vašej hudbe hrá fakt, že pochádzate z troch odlišných kultúr?
H: Ja nad tým nerozmýšľam. Pre mňa je to prirodzené. Nemusím sa snažiť byť Japonkou, ja som Japonka. Za ten čas, ktorý spolu hráme, sme sa všeličo naučili. Naučili sme sa navzájom si dôverovať, naučili sme sa riskovať. Robíme spolu tú istú hudbu, sme na tej istej lodi, kráčame na tú istú horu. Na začiatku som mala pocit, že ja som za volantom a basista a bubeník sedia vzadu. Teraz smer a rýchlosť jazdy určuje každý z nás.
Stáva sa vám, že pri hraní zažijete niečo také silné, že jediné, čo môžete povedať, je „Wow!“?
H: Nestáva sa to každý deň.
T: Nedá sa to naplánovať. Vždy to príde nečakane.
H: Častejšie sa stáva, že to je „takmer wow“.
Teda je to takmer „ono“, ale nie úplne.
Je to hudba pre každého
autor: JURAJ KUŠNIERIK
