8.6 C
Slovakia
štvrtok, 28 marca, 2024
spot_img
RozhovoryPavol Barabáš – Odpovede na to kam patríme, som našiel v Stračinovej...

Pavol Barabáš – Odpovede na to kam patríme, som našiel v Stračinovej tvorbe

Pavol Barabáš / z natáčania filmu o Svetozárovi Stračinovi

Prednedávnom prišiel do kín dokumentárny film o slovenskom skladateľovi Svetozárovi Stračinovi. Život komponistu pohybujúceho sa medzi folklórom a vážnou hudbou spracoval režisér Pavol Barabáš, ktorý je známym cestovateľom a dokumentaristom. Keďže ide o netypické dielo z jeho portfólia, otázky smerovali k hodnotám, ktoré pre neho predstavuje umelecký odkaz S. Stračinu, k vnímaniu pravej podstaty folklóru modernou spoločnosťou a dôležitosti hudby v zanikajúcom starom svete.

Musicpress:
Čo bolo prvým impulzom k nakrúteniu filmu o Svetozárovi Stračinovi? Vraj vo vás myšlienka na tento projekt dozrievala niekoľko rokov.
 
Pavol Barabáš:

Pred 10 rokmi naše štúdio vyrábalo televízny seriál pre RTVS Radosť zo života o umelcoch, ktorí predčasne opustili tento svet. Jedným z nich mal byť aj Svetozár Stračina. Neviem už prečo sa tento skladateľ do výberu 28 osobností nedostal, ale mne vŕtal stále hlavou. Aj vďaka strihačovi, ktorý mi podsúval od neho zaujímavé skladby. Zlom nastal, keď som sa dostal k jeho rozhovorom v slovenskom rozhlase zaznamenané počas jeho rozhovorov s redaktorom Jurajom Dubovcom v 28- dielnom cykle Hudobné dedičstvo na tému skladateľ a ľudová hudba. Tu som si uvedomil, že to bol veľmi múdry a vzdelaný autor. Dlho som však hľadal cestu ako uchopiť tento film, lebo Svetozár Stračina zomrel pred 23 rokmi v roku 1996 a to je naozaj dávno.

 
Musicpress:
Zaujíma ma, ako sa za ten čas vyvinul váš vzťah k Stračinovi a k jeho tvorbe. Poznali ste sa aj osobne?
 
Pavol Barabáš:

Keď žil, ešte som si nenašiel cestu k jeho hudbe, vlastne ani nehľadal. Odvtedy som prešiel nemalý kus sveta, ale aj tak som sa veľmi rád vracal na Slovensko. Prečo? Čo ma priťahuje k tomuto kúsku Zeme? Odpovede som často nachádzal v Stračinových úvahách i v samotnej jeho hudbe.

 
Musicpress:
Rovnako ako vy aj Stračina rád cestoval a na cestách vyhľadával predovšetkým autenticitu. Aký bol Stračina cestovateľ a de facto aj dokumentarista slovenského folklóru?
 
Pavol Barabáš:

Z mnohých miest si prinášal rôzne nástroje, ale i nahrávky. Výnimočný bol tým, že chodil s magnetofónom po rôznych regiónoch Slovenska a zaznamenával si spevy i hru hudobníkov. Dokázal túto hudbu analyzovať, triediť. Ako dramaturg sa podieľal na nahrávkach gramoplatní antológie folklórnej hudby Slovenska. Vedel, čo je pre danú dolinu charakteristické, čo je prevzaté, vedel usmerniť aj poradiť. To nerobil žiadny hudobný skladateľ na Slovensku.

 
Musicpress:
Sympatickým vám asi bola jeho skladateľská činnosť v oblasti filmu. Čo najviac oceňujete na jeho filmovom inventári, a ktoré jeho vlastnosti vám v tejto oblasti boli blízke?
 
Pavol Barabáš:

Stračinova spolupráca s Martinom Ťapákom, Martinom Holým a ďalšími režisérmi priniesla filmy, ktoré sa výrazne zapísali do dejín slovenskej kinematografie. Úvodná scéna Nočných jazdcov, filmy Rysavá jalovica alebo Pacho, hybský zbojník – to sú momenty, kedy mnoho divákov a nielen ja po prvý krát vôbec zaregistrovalo filmovú hudbu. A tá je naozaj originálna, taká stračinovská. Bol to veľmi tvorivý a pracovitý človek. Za svojho života skomponoval a upravil asi do 500 hudobných diel rôznorodých žánrov od filmov, cez scénickú tvorbu, pre folklórne súbory až po úpravy ľudových nahrávok. Práve tá posadnutosť tvorivosťou ma na ňom fascinovala. Vedel, že ho to ničí, ale nevedel to robiť inak.

 
Musicpress:
Aký kľúč ste si zvolil pri rešeršovaní, bádaní v skladateľových archívoch a následnom výbere toho, čo sa objaví v dokumente?
 
Pavol Barabáš:

Prešiel som naozaj množstvo filmov a dokumentov. Hľadal som v archívoch. Najviac cenného materiálu som však získal vďaka tomu, že RTVS vstúpila do koprodukcie. Sprístupnila mi archív, kde som našiel naozaj skvosty zachytávajúce tradičnú kultúru. Mnohé z nich vyžarovali akúsi zvláštnu podmanivosť a nostalgiu, ktorá sa už dnes nedá nakrútiť, hoci som to skúšal.

 
Musicpress:
Nakoniec aj interpretácia odkazu predkov je svojím spôsobom veľmi zaujímavým procesom, keďže tým sa originalita diela posúva cez ďalšie a ďalšie prejavy. Čo vás prekvapilo na Stračinovom spracovaní slovenského folklóru?
 
Pavol Barabáš:

Vážil si tvorivých ľudí, hľadal ich po dedinách. Zaujímavé boli jeho názory, že v akomkoľvek druhu umenia nesmie byť tvorba čímkoľvek a kýmkoľvek ponižovaná. Nie je možná nadradenosť jedného druhu umenia nad iným. Je iba nedostatok inteligencie to pochopiť. Je iba absencia tolerancie niektorých tvorcov a okruhov konzumných výtvorov, voči iným tvorcom v iných druhoch umenia. Je iba ľudská márnivosť a malichernosť, je iba ľudská hlúposť, ktorá dokáže deliť umenie na vyššie a nižšie. Je iba pomýlená mienka verejnosti. Hovorieval, že neexistuje vyššie a nižšie umenie, sú iba ľudia s vyšším a nižším IQ.

 
Musicpress:
Stračina sa s Hanákom zhodoval, že starý svet nenávratne mizne . V čom bol podľa vás odkaz Svetozára Stračinu významnejší aj naliehavejší – v tom, ako dokázal zaznamenať túto stratu z pohľadu zberateľstva / dokumentaristiky, alebo v tom, ako ju dokázal udržiavať pri živote ako skladateľ?
 
Pavol Barabáš:

Fakt, že sa ľudové piesne zachovali dodnes, je jedinečným dokladom ich trvalej umeleckej hodnoty. Neveril, že by sa uchovali cez stáročia, keby nemali vždy čo ľuďom povedať. Pristupoval k tradičnej tvorbe ako ku drahokamu, ktorý umelec musí obrúsiť, aby vyšla z neho žiara. Ale mal aj obavy, neistotu, či to, čo robí, je správne. To ho nútilo veľa študovať, ísť do podstaty, do histórie. Pozeral sa na to asi tak, že načo by nám bolo mŕtve kultúrne dedičstvo, načo by nám boli piesne, ktoré by neinšpirovali? Načo by nám bolo neinteligentné prehliadanie týchto hodnôt? Hovorieval, že tradície sú prvým schodiskom, ktorými umelec kráča hore. Ľudia, ktorí sa tradíciám obracajú chrbtom, ktorí nadraďujú cudzie nad vlastné, tí ľudia si ani také bohaté kultúrne dedičstvo nezaslúžia. Keď mu nerozumejú, keď sa zaň hanbia, tak nech ho aspoň neohovárajú, neznižujú. Toto hudobné dedičstvo už dokázalo svoju umeleckú silu. A možno by sa v niektorých svojich formách aj vyčerpalo na dlhej ceste vývojom ľudskej tvorivosti. Ale tých nežičlivcov, a môžu byť medzi nimi aj veľmi tvoriví jedinci, tých a ich diela taká dlhá cesta iba čaká a výsledok jej úspešnosti alebo neúspešnosti, prospešnosti alebo neprospešnosti, výsledok, ktorý nie je závislý od momentálnej popularity, ale od trvácnosti, taký výsledok sa nedozvedia.

 
Musicpress:
Pochodili ste celý svet, navštívili rozličné kmene a videli mnoho zaujímavých obradov. Akú dôležitosť pri týchto cestách zohrávala hudba, resp. vaše vnímanie hudby v rozličných kultúrach? Pokúšali ste sa ju zaznamenávať aj inak než intuitívnym spôsobom?
 
Pavol Barabáš:

Keď spätne hodnotím svoju tvorbu, tak sa odstupom času stávajú najvzácnejšími filmy, kde sa mi podarilo zachytiť život kmeňov, ktorých sa ešte nedotkla iná kultúra, ktoré boli prepojené s tradíciami dávnej minulosti. Rád spomínam na splav rieky Omo, ktorá bola akousi plavbou do minulosti ľudstva. Stanovali sme na brehu oproti osade kmeňa Mursi. V rieke plávali hrochy a krokodíly. Zrazu sme začuli krásny spev. Boli to dvojhlasy až trojhlasy, až mi nabehla husia koža. Bolo to niečo, čo sa nedalo uchopiť. Bol to kultivovaný prejav ľudí nemajúcich smartfóny, či TV. Veľmi silným zážitkom, ktorý sa mi podarilo aj zachytiť, boli spevy a tance vo filme Pygmejovia – deti džungle. Po dlhom hľadaní v Konžskom pralese sme natrafili na posledných najmenších ľudí sveta. Prijali nás medzi seba. Dva týždne sme žili v ich osade a absorbovali ich život. Každý večer tak 5 hodín celá dedina tancovala. Bolo to pre mňa až nepochopiteľné. Ešte zaujímavejší bol kmeň Hodi v amazonskom pralese, kde sa nám podarilo nakrútiť film Tieň jaguára. Prišli sme v období, keď tance a spevy prebiehali až do rána, niekoľko dní za sebou. Intuitívne cítite, že sa dotýkate niečoho prvotného, že zaznamenávate dávne tradície, ktoré o pár rokov už nemusia na tejto planéte existovať, tak ako zanikli v mnohých kútoch sveta, ten náš nevynímajúc.

 
Musicpress:
Ten proces zaniknutia starých tradícií musí byť veľmi smutný jav, ale vlastne aj zaujímavým hľadaním predpokladov, čo namiesto toho bude, čo ich nahradí – také tápanie v budúcnosti. V hudbe to je asi dané aj tým, že jedna schéma vytlačí tú druhú, pričom pohltí predchádzajúcu inšpiráciu a tak dokola. Nezamýšľali ste sa niekedy nad tým, že jedna tradícia bude nahradená novou tradíciou?
 
Pavol Barabáš:

Tu by som odpovedal jednou myšlienkou Svetozára Stračinu, ktorá bola aj dôvodom, prečo som sa do tohto filmu pustil: „Tradičnú kultúru môžem akceptovať, alebo nevšímať si ju. Tým ale ochudobním iba seba, lebo ona bude tradíciou ďalej. Ja ostanem bezdomovcom, ostanem iba človekom do počtu. Ale bez koreňov. Na takých vo svete striehnu, lebo takí ľudia do počtu sa dajú ľahko ovládať, dajú sa ľahko riadiť. Človek bez vzťahu k tradíciám nemá na čo nadväzovať. Človek bez kultúry môže produkovať a množiť iba nekultúrnosť.“

 
Musicpress:
Istotne ste sa vo svete stretli aj so záujmom odkiaľ pochádzate, aké sú vaše korene – ako ste potom vysvetľovali sokoliarom z Mongolska, etiópskym kmeňom z povodia OMO, Pygmejom v džungli či ďalším etnikám, čo reprezentuje vašu kultúru?
 
Pavol Barabáš:

Každý z nás, kto opustí hranice sa stáva nositeľom kultúry svojho národa. Podľa vášho správania, zvykov i vyžarovania budú hodnotiť celé naše spoločenstvo.

 
Musicpress:
Nemôže masová turistika zničiť a pochovať povahu našich zvykov, ako sa to deje napríklad v aztéckych krajinách či v afrických kmeňoch – diskutabilné vzhľadom na to, že turizmus mnohé miesta zničil a zároveň udržal pri živote tým, že inak by tí ľudia z tých miest už dávno odišli do veľkých miest. Čo si o tom myslíte?
 
Pavol Barabáš:

Stračina tvrdil: „Vzácni sme tým, čím sa líšime.“ Aj turizmus hľadá niečo zvláštne, neokukané. Bohužiaľ, ľudia chcú instantné zážitky, ktoré môžu okamžite zavesiť na sociálnu sieť. Ale hlavne nech to vidíme rýchlo a bez veľkej námahy. Nezaujíma ich historický vývoj tradícii, ale čím krikľavejšie farby kroja, ktoré by vyzneli na smartfóne. A za to sú ochotní zaplatiť.

 
Musicpress:
Keď som čítal synopsis vášho dokumentu o Svetozárovi Stračinovi zaujalo ma, že ste chcel dať v dokumente priestor strednej generácii umelcov ako Jana Kirschner, Vladimír Šarišský, Vec, ktorí nejakým spôsobom vo svojej tvorbe s tým folklórom, hoci možno nie hneď v identifikovateľnej podobe, pracovali a pracujú. Prečo sa nakoniec tieto zábery vo filme neobjavili?
 
Pavol Barabáš:

Áno, na začiatku sme so scenáristkou uvažovali o rozšírení pohľadu na kultivovanosť narábania tradičným folklórom, ale nakoniec som sa rozhodol, že film budem držať v intímnejšej rovine len pohľadom na tvorbu Svetozára Stračinu a jeho názory.

 
Musicpress:
Ako sa pozeráte na snahy vtesnať autentický folklór do world music – zmodernizovať ho?
 
Pavol Barabáš:

Tradícia má inšpirovať. Dá sa povedať, že Svetozár Stračina robil hudbu, ktorú by sme dnes nazvali world music, ale vtedy sa tento názov ešte nenosil. Treba to vedieť, rozumieť obsahu, poznať súvislosti.

 
Musicpress:
Mimochodom, akú hudbu máte rád?
 
Pavol Barabáš:

Hudbu vetra, vody, lesov a prírodné ticho. Ale vždy keď robím nejaký film počúvam aj hudbu, ktorá by mohla byť jeho súčasťou. Pri dokumente Svetozár Stračina som prešiel veľké množstvo jeho tvorby. Poznám už príbehy ako jeho hudba vznikala a to ma emocionálne viaže k nej.

 

autor: Daniel Hevier ml.; fotografia: archív Pavla Barabáša

spot_img