Daniel Hevier ml. – Music Press – informuje o hudbe https://www.musicpress.sk hudobný magazín Mon, 03 Aug 2020 12:02:47 +0000 sk-SK hourly 1 https://wordpress.org/?v=5.4.2 Smetanova Litomyšl v čase najväčšej krízy preverila organizátorov aj umelcov https://www.musicpress.sk/reporty/smetanova-litomysl-v-case-najvacsej-krizy-preverila-organizatorov-aj-umelcov Mon, 03 Aug 2020 10:48:58 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=19341
Česká Sinfonietta / photo kredit archív Smetanova Litomyšl

Historické mesto, ktoré našim krajanom môže pripomínať Banskú Štiavnicu a ešte príznačnejšie Kremnicu. Miesto s všadeprítomnou zmienkou – rodisko Bedřicha Smetanu, po ktorom je pomenovaný jeden z najstarších festivalov vážnej hudby v Českej republike. V dňoch 2. až 12. júla sa v Litomyšli uskutočnil 62. ročník festivalu Smetanova Litomyšl. Jeho finálna podoba sa rodila v neľahkej situácii a stála na ťažkých rozhodnutiach.

Pôvodné motto ročníka „Múza nádeje“, odkazujúc na 75. výročie od ukončenia druhej svetovej vojny, nabralo po vyhlásení výnimočného stavu, uzatvárania hraníc, prepadu domácej ekonomiky a ukončenia všetkých verejných a kultúrnych podujatí až do odvolania úplne iný význam. To, že sa festival Smetanova Litomyšl mohol uskutočniť, hoci v úplne odlišnej podobe, bez zbytočnej hystérie zo strany štátneho aparátu (ako sa neskôr ukázalo v prípade Colour Meeting) a narastajúcich čísel (nepotvrdený žiaden nakazený po festivale), nie je výsledok náhody, ale dobre zabezpečenej organizácie.

Podľa umeleckého riaditeľa festivalu Vojtěcha Stříteského mali niekoľko verzií programu, s ktorými pracovali podľa toho, ako sa menili vládne nariadenia. Odhodlanie urobiť podujatie aj v komornej verzii bez zahraničných súborov nakoniec priniesol jedinečný a neopakovateľný program vystavaný výlučne z českých interpretov. Nielen pre publikum, ale aj pre samotných umelcov, inokedy rozlietaných po celom svete, je veľkým zážitkom prísť odohrať a zaspievať koncert v meste, ktoré ožíva tvorivým duchom Bedřicha Smetanu.

Kolorit a charakteristika mesta Litomyšl do veľkej miery poznačila aj Smetanovu tvorbu. V rodine sládka zámockého pivovaru bol od útleho veku konfrontovaný spoločenskými udalosťami, ktorých významnou súčasťou bola aj hudba. Paradoxne práve ona je v týchto ťažkých časoch odsúvaná na vedľajšiu koľaj, pretože pri tejto kríze sú pre politikov asi dôležitejšie veci ako športové zápasy, záhradnícke potreby a hobby markety či obchodné centrá, než zušľachťovanie a posilňovanie ducha. Na potulkách po neveľkej pasáži v centre mesta možno hneď naraziť na Smetanov rodný byt, ale aj na priestory, kde ako zázračné dieťa hrával koncerty a skicoval prvé skladby, predtým než sa spolu s rodinou presťahoval do Jindřichova Hradce, kde vykročil ďalším krokom k celosvetovo uznávanej kariére.

Po sto tridsiatich šiestich rokoch od úmrtia Bedřicha Smetanu si jeho genialitu pripomínajú na festivale, ktorý značnú časť svojho programu venoval jeho tvorbe, hoci namiesto operného repertoáru a ucelených diel sa viac zamerali na skladateľovu komornú tvorbu či na koncertný výber árií a symfonických cyklov.

Dramaturgia festivalu, v normálnych časoch zameraná hlavne na uvedenie veľkých opier a symfonických orchestrov, sa tak preorientovala na komorne ladené koncerty. Organizátori si siahli na dno svojich organizačných síl a boli prinútení improvizovať, z čoho však vznikli zaujímavé nápady a pre umelcov sa otvorili niektoré priestory, kde sa už dlhé roky nehralo.

Jedným z nich bolo barokové zámocké divadielko – jedno z najstarších palácových divadiel v Čechách, ktorého vznik sa panuje až do roku 1797. Malá kapacita a blízka prepojenosť javiska s hľadiskom zaručovalo intímne stretnutie s mladým klaviristom Marekom Kozákom, ktorý patrí k najvýraznejším českým pianistom poslednej dekády.

Marek Kozák / photo kredit archív Smetanova Litomyšl

Program s prozaickým názvom Bedřich a Fryderyk pozostával zo smetanovského a chopinovského klavírneho recitálu – teda autorov, ku ktorým má Kozák dodnes veľmi blízky interpretačný vzťah aj preukázanú vďačnosť, keď mu víťazstvo na medzinárodnej súťaži Fryderyka Chopina, aj ocenenie na Medzinárodnej klavírnej súťaži Bedřicha Smetanu, pomohli k ďalšiemu napredovaniu.

Chopina hrával ešte v mladosti, aby sa k nemu po nejakom čase opäť vrátil. Niekedy si pravidelní návštevníci koncertov môžu položiť otázku, prečo sa k tvorbe jedného skladateľa neustále vracať, keď sa môže interpret obrátiť k inej hudbe? Zaujímavý je na tom práve ten prerod v tzv. interpretačnom dozrievaní. Kým mladý klavirista sa k Chopinovi môže chcieť vyjadriť viac technicky, ten skúsenejší v ňom naopak hľadá detailnejšie nuancie a skôr než na zložité stupnicové behy sa zameriava na emócie vystavané v správnom vygradovaní a dynamickom rozptyle.

PRE POSLUCHÁČOV JE VŽDY PRÍNOSNÉ, KEĎ MÔŽU NA KONCERTE POROVNAŤ PRÍSTUP K UMENIU A ŽIVOTU DVOCH ODLIŠNÝCH SKLADATEĽOV Z INEJ PERSPEKTÍVY: ZVUKOVEJ, OBSAHOVEJ, FORMOVEJ, INTERPRETAČNEJ. AK TO VIE TAKTO PODAŤ INTERPRET, AKO TO DOKÁZAL MAREK KOZÁK, KTORÝ ICH DOKÁZAL PREPOJIŤ, SPLYNÚŤ AJ ROZOZNAŤ, TAK POSLUCHÁČ ODCHÁDZA S NEZABUDNUTEĽNÝM ZÁŽITKOM.

Logickosť prepojenia jednotlivých častí a zachovanie tanečného charakteru u Chopina (Veľká brilantná polonéza Es dur op. 22, Štyri mazurky op. 30, Rondo alla Mazurka F dur op. 5) aj Smetanu (Tri poetické polky op. 8, výber z cyklu České tance (Oves, Furiant), Koncertná etuda gis moll op. 17 „Na břehu mořském) bola daná aj tým, že Marek Kozák nepôsobí iba ako interpret, ale aj ako skladateľ, ktorý má veľký cit pre rytmický priebeh.

Ďalším miestom, ku ktorému organizátori dospeli pri stavaní improvizovaného programu, bola zámocká záhrada, ktorej dramaturgia mala hlavne zaujať bežných návštevníkov zámku, ktorí možno nemajú ani vzťah k vážnej hudbe, nerozumejú jej, alebo iba nemali doteraz možnosť sa s ňou stretnúť. Toto príjemné prostredie s možnosťou sa osviežiť v priľahlej cukrárni im spríjemnilo popoludňajšie hodiny s novým festivalovým formátom Mattinata, ktorý funguje na podobných princípoch ako Hudba v sade od Viva Musica!

Fanfárovou melódiou začal svoju hutnú polhodinku hráč na lesný roh Radek Baborák, ktorý vie očariť príjemným vystupovaním aj zahltiť poslucháča zaujímavými faktami. Vo svojom programe miešal populárne filmové zvučky (Fantomas) so starou hudbou (J. Brahms, Giovanni Punto) a nenúteným spôsobom vťahoval zámerne prichádzajúcich aj náhodných pocestných do vzrušujúceho deja vážnej hudby. Stačilo mu pritom iba tridsať minút a publikum sa dožadovalo ďalšieho prídavku. Tak odlišný prístup, než sme zažívali na povinných výchovných koncertoch v škole.

Radek Baborák / photo kredit archív Smetanova Litomyšl

Baborák sa na festival pravidelne vracia nielen ako interpret, ale aj ako dirigent a vedúci súboru Česká Sinfonietta. Pod jeho vedením vystúpil súbor s dielami od trojice ikonických skladateľov – Wolfganga Mozarta, Bélu Bartóka a Ludwiga van Beethovena. V ouvertúre k opere Don Giovanni súbor pripomenul, že Litomyšl je pôvodne operný festival, ktorého uvedenie celej Mozartovej opery si budú môcť už čoskoro vychutnať v ďalších ročníkoch.

Pri koncerte pre lesný roh a orchester Es dur KV 447 Baborák ukázal svoje interpretačné kvality, čo ocenilo nielen publikum, ale aj spoluhráči, ktorí pri tom ukázali veľký zmysel pre humor aj veľkorysosť k svojmu dirigentovi. Určite sa v tom potlesku skrývala aj vďačnosť za jeho iniciatívu, v ktorej dokázal vyzbierať nemalú finančnú čiastku ako prvú pomoc zasiahnutým umelcom.

Po tomto úvode prišiel na rad Béla Bartók s Rumunskými ľudovými tancami, teda skladateľ s prizmou mozartovského zmyslu pre melódiu a beethovenovského zvukového ideálu. Tento charakter sa lámal hlavne pri dielach inšpirovaných folklórnymi motívmi. Oslavy 250. výročia od narodenia Ludwiga van Beethovena si súbor pripomenul uvedením jeho Symfóniou č. 7 A dur op. 92, ktorá zakončila tento koncert.

Na hranách štýlov – Crossover  Summer Night patrí k typom podujatiam, ktoré je vítaným osviežením dramaturgie, hoci práve slovo crossover môže niekedy odrádzať a je iba na interpretoch, ako vybalansovať hroziaci gýč s prílišnou vyumelkovanosťou. Predsa len popová hudba hraná akademikmi môže hraničiť s touto tendenciou. Lenže dvadsiate storočie prinieslo mnoho zmien v životoch hudobníkov aj poslucháčov. Populárna hudba sa stala súčasťou bežného diania, kedy klavír v domácnostiach nahradilo rádio a neskôr televízia. Uponáhľaný spôsob života sa odzrkadlil aj na produkcii hudby: ešte väčší dôraz na melódiu a jej repetíciu a dôraz na stručnosť informácií priamočiaro zakódovaných v emóciách.

Epoque Quartet (David Pokorný – 1. husle, Vladimír Klánský – 2. Husle, Vladimír Kroupa – viola, Vít Petrášek – violončelo) sa s klesajúcim záujmom o vážnu hudbu pasujú po svojom, keď prinášajú atraktívne ladené programy pre širšie publikum, ale aj spoluprácou s umelcami z popu ako Monkey Business (Objects of Desire and Other Complications). Spolu s hosťami Radekom Baborákom a klaviristom Janom Kučerom zmiešali niečo z filmovej hudby (John Williams, Vladimír Cosma) s argentínskym tangom (Astor Piazzolla) a sólovým prednesom loopera Ondřeja Rumla, ktorý pristupuje k ľudského hlasu trochu inak než operní a koncertní pevci. K hlavnej melodickej linke dodáva základný beat a imitáciou postupne pridáva ďalšie nástroje ako napríklad trúbku a ďalšie hlasy na spôsob acapelly, ako tak učinil v piesňach od Jaroslava Ježka či v obľúbenej verzii The Road Jack od Raya Charlesa.

Crossover Summer Night / photo kredit archív Smetanova Litomyšl

Kým týmto vystúpením organizátori vsadili na istotu, výsledok ďalšieho koncertu uskutočneného pod názvom 4 Sóla pre Pána Bacha bol neistý a teraz nemyslíme z umeleckého, ale z komerčného hľadiska. Predsa len možnosť „utopiť“ zvuk sólového nástroja v hľadisku pre tisícku divákov, mohol odrádzať. Ale charizma štyroch sólistov to ani na okamžik neumožnila.

Štyri sólové nástroje sa stali pomyselnými končatinami, ktorými sa vyfarboval nemihotavý obraz skladateľa spájal svetský a duchovný svet pedagóga aj večného študenta učiaceho sa na vlastných chybách, ktorého polyfónia sa tiahla naprieč storočiami a vychovávala ďalších a ďalších skladateľov.

Jiří Bárta otvoril koncert Suitou pre sólové violončelo č. 1 BWV 1007, aby na ňu nadviazal klavirista Lukáš Klánský Talianskym koncertom BWV 971, nasledovaná Suitou pre sólovú harfu e moll BWV 996 v podaní Jany Bouškové a zakončená Partitou pre sólové husle č. 3 BWV 1006 Jiřího Vodičku. Ak sa ešte jednou vetou môžeme vrátiť ku konzistentnému výkonu Jiřího Bártu, tak by sa dala nájsť jedna podobnosť práve s Marekom Kozákom.

Jiří Bárta / photo kredit archív Smetanova Litomyšl

Dvoch generačne odlišných sólistov spája ten pocit, že napriek tomu, že hrávajú svojich obľúbených autorov, cítia, že v ich hudbe je stále čo nové objavovať a nachádzať. A popritom sa rokmi mení aj vzťah k tomu, ako k tomu pristupujú ako interpreti. Bárta, ktorý je previazaný s tvorbou Johanna Sebastiana Bacha, v našom rozhovore priznal, že zažíva to príjemné tápanie, kedy nevie, či sa mu niekedy podarí naplno odhaliť tajomstvo Bachovho génia. To sú umelci, ktorí sa posúvajú, napriek tomu, že stoja na jednom mieste.

Za hodnotovým aj spirituálnym zážitkom sa išlo do neďalekého Piaristického chrámu Nájdenia svätého Kríža. Práve na tomto mieste nabrala hudba úplne iný význam, keď v tichu rozjímajúcich poslucháčov sa vznášala prítomnosť aj niečoho mimo náš svet – takto k tomu pristupovali skladatelia, pre ktorých bola hudba vyjadrením nadpozemských sfér. Pri prvom koncerte Martinů Voices zaujalo aj netradičné rozmiestnenie zboru na chóre, čím vytvorili zaujímavý zvukový efekt s využitím chrámovej akustiky pri polyfónnej kompozícii Miserere od Gregoria Allegriho. Táto kompozícia bola zložená v roku 1630 pri príležitosti panovania pápeža Urbana VIII, len desať rokov skôr než bola v Litomyšli založený prvý piaristický vzdelávací inštitút.

Martinů Voices / photo kredit archív Smetanova Litomyšl

Presun k oltáru a o tri storočia neskôr sa udialo pri uvedení diela Te Deum in C od Benjamina Brittena. Dominanciu sopránového hlasu ozdobil spevácky výkon Grażyny Biertot, ktorý naberal na intenzite s krátkymi variovanými motívmi v sprievode organu v podaní Daniely Valtové-Kosinové, aby vyvrcholil do kontrapunktu sólistky a chorálu. Tento zážitok pokračoval opätovným návratom v čase a koho iného vybrať zo starých majstrov vo vzťahu hudba slúžiaca na oslavu Boha než Johanna Sebastiana Bacha, od ktorého bola zvolená Sonáta č. 3 C dur BWV 1005 (I. Adagio, III. Largo).

Celoživotným krédom Jiřího Gemrotu nie je komponovať hudbu pre festivaly zamerané na súdobú hudbu, ale dokázať obstáť vedľa diel preverených časom. Posúdiť či skladba No Promises, uvedená v celosvetovej premiére, obstojí v konkurencii Bacha, Brittena, Allegriho, na to si so všetkou skromnosťou bude musieť pán Gemrota ešte počkať, treba však podotknúť, že jeho hudba zaujala  Martinů Voices natoľko, že je to už druhá skladateľova premiéra v ich podaní (Rune pre zbor a husľové trio). V ich veľmi delikátnom podaní previazaných hlasov vytvorili konsenzus medzi  slovom a hudbou, medzi obsahom a formou v zhudobnení básní ((Hatteras, Sunset, Elegy, Terms of Occupancy, Miracle of Bethany) od Richarda Hoffmana.

Aj zaradenie záverečnej kompozície Five Negro Spirituals od britského skladateľa Michaela Tippetta bolo správnym dramaturgickým ťahom a posmelením, aby sa v kostoloch hrávala aj novšia hudba a festivaly tak podporovali vznik nových diel.

Na ďalšom koncerte v chráme sa predstavila mezzosopranistka Václava Krejčí Housková v sprievode Brno Baroque Trio v zložení Zdeněk Svozil (husle), Anežka Kavalírová (violončelo) a Martin Hroch (čembalo). Hoci je Housková vnímaná hlavne ako operná speváčka s rozptylom od Mozarta k francúzskemu repertoáru, od ktorého sa teraz posúva k Verdimu, predstavila sa s koncertným recitálom, ktorému dominovala anglická a talianska vokálna príznačnosť (Benedetto Marcello, Giulio Caccini), doplnená precíteným lamentom nad zradou ((Henry Purcell – Lamento de dido), túžbou po slobode (Georg Friedrich Händel – Lascia ch’io pianga) či vďačnosťou nad matkinou nehou (William Gomez – Ave Maria) aj pocitmi osamelosti  (J.S. Bach – Erbarme dich mein gott) a to všetko v clivom no zároveň nezlomnom podaní s odhodlaním, že ľudský hlas je tým najkrajším a najkomplexnejším nástrojom.

Václava Krejší Housková a Brno Baroque Trio / photo kredit archív Smetanova Litomyšl

Návštevník sa po tomto večernom recitáli prechádzal zámockým areálom s inými pocitmi, než keď navštívil napríklad koncertné pásmo Crossover  Summer Night, ale aj to je poslaním hudby – nie iba pobaviť, ale aj zahĺbiť a zájsť si pri tom na dno svojich emócií, aby sa mohla dostaviť katarzia nad vlastným bytím.

Každý z nás si v tomto období prešiel určitou formou samoty. Možno sa v nej niečo dozvedel o sebe samom a možno tak lepšie pochopil tých, ktorí zvyknú tvoriť izolovaný od sveta, aby po týždňoch, mesiacoch, rokoch, mohli výsledok svojej samoty odovzdať na živých stretnutiach pri hudbe. Smetanova Litomyšl bola tento rok iná, ale možno ešte silnejšia než kedykoľvek predtým. A do bodky naplnila motto tohto ročníka: Múza nádeje.

Smetanova Litomyšl, 02.-12.07.2020; Litomyšl

]]>
Bohdan Warchal mladší – Otcov úspech by si zaslúžil hlbší výskum a poznanie https://www.musicpress.sk/rozhovory/bohdan-warchal-mladsi-otcov-uspech-by-si-zasluzil-hlbsi-vyskum-a-poznanie Mon, 20 Jul 2020 12:20:50 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=19474
Bohdan Warchal mladší

Patril k najrešpektovanejším hudobníkom v Československu, ktorého uznanie sa šírilo do celého sveta. Začínal ako elév v Slovenskej filharmónii, aby neskôr založil sláčikový súbor známy aj pod menom Warchalovci. Pri interpretácii starej hudby zvolil iný prístup, ktorého alchýmia bola prístupná aj pre široké publikum. Tento rok to bude dvadsať rokov, čo nás navždy opustil. Bohdan Warchal mladší v rozhovore o svojom otcovi Bohdanovi Warchalovi sa zamýšľa nad jeho hrou, prácou s poslucháčmi a dožití v slobodnej krajine, ktorá nie všetko vedela zabezpečiť v oblasti umenia a kultúry.

Čo bol ten okamžik, ktorý vášho otca priviedol k hudbe?

K husliam ho priviedla matka, ktorá sa snažila naplniť želanie jeho (vtedy už nebohého) otca. Paradoxne jeho otec sám bol obuvníkom. Môj otec pochádzal z najchudobnejších pomerov, z baníckeho kraja v Sliezsku pri poľskom pohraničí. Keď mal šesť rokov prišiel o otca. Počas vojny ich napadli Poliaci, následne zasa Nemci. V štrnástich rokoch bol „totálne nasadený“ nacistickým režimom. Našťastie nebol odvlečený do Nemecka na nútené práce, ale do konca druhej svetovej vojny pracoval manuálne v koksovni, takže musel prerušiť akékoľvek štúdium hudby. Niekedy pracoval až šestnásť hodín denne, a tak sa mohol husliam seriózne venovať až po skončení vojny. Celkovo začal hrať pomerne neskoro, až v deviatich rokoch, a seriózne v podstate začínal až v pätnástich. Jeho ťažké detstvo ho ale poznačilo aj v dobrom. Naučil sa, že od nikoho nemôže nič očakávať, všetko si musí v živote zabezpečiť sám. Jeho mama ho nedokázala finančne podporiť ani počas štúdií. V Brne preto hrával po večeroch v kaviarňach a baroch. Hrával na husle, ale dokonca ešte častejšie na bicie. Tiež sa naučil hrať na kontrabas a trúbku. Počas detstva a mladosti získal neskutočnú fyzickú aj psychickú odolnosť, z ktorej čerpal celý život. Myslím si, že aj hudobne niekde v tomto období tkvie tá záhada jeho celej kariéry, ktorá by si možno zaslúžila aj odborné skúmanie.

Ako pristupoval k interpretácii starej hudby?

Otec už za svojho života začal byť so svojou interpretáciou pomerne veľmi skoro neaktuálny. V tom období sa už interpretácie starej hudby chytali ľudia, ktorí si v historických traktátoch naštudovali detaily o starých dobových nástrojoch. Autentické nahrávky samozrejme ľudstvo nemá k dispozícii, preto sa dnešný „autentický“ barokový interpretačný štýl spočiatku rodil dosť neohrabane. Pionieri tohto takzvane „historicky poučeného“ interpretačného štýlu sa tak zahrabali do starých kníh, že im celkom unikla logika a spontánnosť prejavu. Riešili sa vtedy na odbornej úrovni najmä otázky, či je správne interpretovať barokovú hudbu v dnešnom oblečení pri elektrickom osvetlení, alebo je nutné vystupovať iba v kostýmoch a pri sviečkach. Základnou mantrou bolo hrať celkom bez vibráta a frázovanie sa scvrklo na akési „banánovanie“. Každý tón si žil svojim vlastným životom s akýmsi zvýraznením v jeho strede. Prirovnal by som to k tomu, ako keď prišli na trh prvé digitálne fotoaparáty, ktoré neboli zďaleka kvalitné, a preto táto technológia vyžadovala ďalšie rozvíjanie a zdokonaľovanie. Boli však fotografi, ktorí vtedy povedali – na digitál nikdy neprejdem, ostávam pri filme. A presne taký bol môj otec v hudbe.

Keď si vypočul tieto prvé nahrávky, povedal si že on to takto robiť nechce a ani nikdy nebude. Považoval to za príliš umelé. Škoda, že nesledoval vývoj ďalej, a že sa sám nesnažil prispieť k zrodu skutočne hodnotného, hoci stále tzv. „historicky poučeného“ interpretačného štýlu. Pretože základná myšlienka týchto „barokistov“, to znamená snaha o očistenie barokovej interpretácie od romantických nánosov bola legitímna a správna. A nakoniec sa ukázala aj ako životaschopná. Otec to však vtedy raz a navždy zavrhol a ďalej už to nevnímal. Nechodil na „historicky poučené“ koncerty ani nepočúval takéto nahrávky.

Jedna vec je ale dodnes veľmi zaujímavá. Otec vedel napĺňať koncertné sály do prasknutia ešte aj desaťročia od vzniku „historicky poučeného“ štýlu, v čase, keď už aj „historicky poučení“ interpreti mali za sebou kus vývoja a ponúkali nielen „poučenú“ ale zároveň aj zmysluplnú alternatívu. Väčšinou ale odozva publika v ich prípade dosahovala iba zlomok priazne, ktorú k sebe pritiahol otec so Slovenským komorným orchestrom. Preto som aj spomínal, že otcov fenomenálny úspech z odborného hľadiska na prvý pohľad nedáva zmysel a zaslúžil by si hlbšie odborné skúmanie. V každom prípade, otcovi patrí obrovská vďaka za to, že naučil obrovské masy ľudí radovať sa z krásy vážnej hudby.

Čo vyžadoval od druhých pri naštudovaní a nedokázal odpustiť pri interpretácii?

Keď som písal knihu o tom, ako sa vyrovnať s trémou, spomínam tam aj otca, pretože kniha je do veľkej miery môj životný príbeh. Ale práve v tej knihe som musel uviesť, že ja ako študent huslí som mal nie jedno detstvo, ale hneď dve: detstvo súkromné a detstvo profesionálne. Otec bol neskutočne tolerantný a priateľský v rámci rodiny aj v rámci iných vzťahov, no v hudbe absolútne nie. V tej knihe spomínam ako Herbert von Karajan, jeden z najväčších dirigentov našej doby v jeden deň preňho prestal existovať. Otec narazil na nejakú nahrávku Beethovenovej symfónie, kde Karajan nedodržal generálpauzu. Bola to odchýlka maximálne desatiny sekundy, ale v otcových očiach to bola hranica medzi dokonalosťou a zavrhutiahodnou priemernosťou. Keď nad tým dnes premýšľam, napadá mi, že možno tú desatinku na nahrávke mal na svedomí strihač v réžii, nie samotný Karajan. Ale taký bol už otec…

Aká bola úloha vášho otca v uvádzaní nových diel slovenských autorov. S ktorými úzko spolupracoval?

Tých bolo veľa. Úplne najčastejšie znela v jeho podaní Musica Slovaca od Ilju Zeljenku, ale hrávali sme aj Planctus od Ladislava Burlasa, Suchoňovu Serenádu, diela od Víťazoslava Kubičku a mnohých ďalších. Úprimne, nemám príliš v láske loviť z pamäti dáta pre takéto zoznamy, lebo isto som tu na mnohých skvelých slovenských skladateľov zabudol.

Čím vedel osloviť publikum – osobná charizma, iný prístup?

Práve tá jeho obrovská charizma zostáva dodnes záhadou. Ja na to mám svoju teóriu. Mnohí si dnes neuvedomujú, že rytmus a práca s časom je v hudbe esenciálna. Mnohí hudobníci, či dokonca hudobní vedci vnímajú rytmus, melódiu a harmóniu ako rovnocenné zložky hudobnej reči. Ale rytmus je jediná zložka, ktorá dokáže v hudbe jestvovať aj osamote. Ostatné dve to nedokážu. Mne z toho vychádza, že práve toto vysvetľuje tu záhadu otcovho úspechu. Bola to prax za bicou sústavou. Dnešným muzikantom často chýba precízny zmysel pre rytmus, a preto aj precíznosť a logickosť prejavu.

Inak, ak hovoríme o charizme, tú mieru úspechu, ktorú súbor zažíval, si dnešní ľudia ani nevedia predstaviť. Pamätám sa, že keď som bol v období puberty, bol SKO na vrchole svojej slávy. Vtedy nehrozilo dostať len tak kúpiť vstupenky, najmä na festivalové koncerty. Ľudia po koncerte kričali a dupali, čo dnes možno zažiť iba na koncertoch populárnej hudby. Pre úplnosť ale treba dodať, že vtedy to nesúviselo výhradne s otcovou charizmou, ale tak trocha aj s postavením vážnej hudby v spoločnosti.

Mladí ľudia si dnes ťažko dokážu predstaviť, aké mala v tej dobe u nás vážna hudba postavenie a akú celebritnú slávu požívali špičkoví umelci. Môj otec, ktorý zostal po celý život skromný si ju veľmi neužíval, skôr ho to vyrušovalo. Z toho dôvodu si aj kúpil chalupu na samote v horách. Keďže ho ľudia denne zastavovali na ulici, chcel mať aspoň počas dovolenky pokoj. Nie, že by nemal rád ľudí, išlo iba o obsah tých rozhovorov… Že si tú chalupu kúpil zbytočne zistil pri prvej návšteve miestnych potravín. Predavačka takmer zamdlela, keď ho zbadala vo dverách. V tých časoch bolo bežné, že vážna hudba sa aj v televízii objavovala denne. Živé večerné prenosy z BHS takou samozrejmosťou, ako dnes majstrovstvá v hokeji na televíznych obrazovkách. Každú nedeľu pred správami išla „Nedeľná chvíľka poézie“ a veľká väčšina ľudí sa vtedy týmito vplyvmi aj nechala vzdelávať a kultivovať.

Komunistický režim si uvedomoval, že šport a kultúra boli jediné disciplíny, ktorými sa mohol pochváliť a mohol nimi konkurovať vo svete. Preto umelcom poskytoval silnú podporu. Komunistický režim chcel zabrániť prieniku západných vplyvov, dokonca na hraniciach zabavoval hudobné nosiče. Ak u vás našli napríklad platňu Michaela Jacksona, neboli ste síce stíhaní, ale platňu vám zobrali. Nebolo to pre nich žiaduce, veď sme tu mali Vondráčkovú a Gotta – populárnu hudbu, ktorú mohli kontrolovať. Ale, keď chcete včelám zobrať med, musíte im ako náhradu dať aspoň menejcenný cukor. Verím, že ma dnešní demokrati neukameňujú ak poviem, že komunistom slúži ku cti aspoň fakt, že namiesto západnej kultúry a hudby národu dali nie menejcennú, ale naopak veľmi hodnotnú náhradu. Napríklad v televízii namiesto často bezduchej a lacnej hudby a tureckých telenoviel vysielali skôr záznamy z koncertov a pozvánky na vernisáže. Tým sa dá vysvetliť aj ďalší, dnes už ťažko uveriteľný fakt: SKO nahralo viac ako 250 LP platní a CD titulov (hoci v tomto počte sú zarátané aj niektoré opakované nahrávky vynútené technickým pokrokom (mono – stereo – digitálne).

Tým, že súbor veľa cestoval aj po rôznych exotických destináciách, bolo tam ovplyvňovanie inšpirácia v niečom, čo by sme dnes nazvali world music alebo tradičná hudba tých krajín?

Ani nie po exotických destináciách, ale skôr v jeho začiatkoch bol silno ovplyvnený. Okrem toho, že sa otec venoval kvázi jazzovo – swingovej hudbe, tak svoju kariéru začínal ako primáš BROLN (Brněnský Rozhlasový Orchestr Lidových Nástrojů) – čo bola čistá ľudová hudba. Existujú aj nahrávky, kde hrá ľudovku naozaj fantasticky, ale potom sa už nikdy nevenoval žiadnym fúziám. Mal voči tomu úctu a rešpekt. Bol viac ako prefekcionalista. Všetko si chcel dopredu pripraviť, a keď mal pocit, že má málo času, bol v strese. Ak by mal ísť do iných žánrov, tak cítil, že by tam už nebol doma na 100% a k jazzu ani k ľudovkám už sa aktívne nikdy nevrátil. Môj otec koncertoval po celom svete, ale skôr než v lokálnej hudobnej tvorbe, vnímal rozdiely v publiku. Nakoľko ľudia reagujú spontánne a či ich napríklad aj tvorba slovenských skladateľov osloví. Mal radosť z toho, že aj ľuďom z odlišných kultúr vedel sprostredkovať silný, hoci pre nich vtedy iste exotický zážitok.

Ako vnímal tú transformáciu po roku 1989, keď ten záujem o vážnu hudbu bol vytláčaný do úzadia, alebo nahrádzaný niečím iným. Bral to ako holý fakt, alebo ho to mrzelo?

Rozdiel bol v tom, ako sa k tomu staval ako občan a ako umelec. Preto zažíval eufóriu aj rozčarovanie zároveň. Ako občan sa potešil Nežnej revolúcii, lebo život v totalite ho nijako nenapĺňal šťastím. On síce mohol cestovať, no bolo to spojené s neskutočnou byrokraciou a ponižovaním. Stávalo sa, že ho na hraniciach doslovne vyzliekli donaha (možno aj ako dôsledok toho, že odmietol podpísať spoluprácu s ŠTB). Ako umelec si na druhej strane uvedomoval, že transformácia politického systému prináša aj mnohé negatívne zmeny v oblasti kultúry.

Prvé rozčarovanie zažil ešte počas socializmu keď sa vrátil z USA, teda z krajiny, na ktorú hľadel v mladosti ako na svoj totálny sen. Odrazu zo dňa na deň zistil, že je to krajina, kde neexistuje takmer žiadna kultúra. Kým v Japonsku, Nemecku, Číne či Rusku hral v tých najprestížnejších koncertných sálach, tak v USA často aj v školských telocvičniach. Nakoniec bol rád aj tomu, lebo to bral ako misionársku prácu. Uvedomoval si, že kapitalizmus prináša menšiu podporu umenia. Prvá vec, ktorá ho ale po revolúcii znepokojila bola, keď nejaký horlivý člen z VPN vyzýval všetkých Národných umelcov, aby vrátili ocenenia získané za minulého režimu. Jeho sa to veľmi dotklo lebo on hral Bacha, Mozarta, Vivaldiho a nie budovateľské kantáty. Ocenenie síce dostal od totalitnej vlády, ale dostal ho za výnimočnú reprezentáciu Slovenska ako krajiny v zahraničí. Tiež za to, že do štátneho rozpočtu zarobil dosť peňazí, lebo vtedy umelci povinne platili najprv štyridsať percent za sprostredkovanie štátnej agentúre Slovkoncert a potom k tomu ešte aj ďalšie dane. Na mnohé nemocnice ktoré na Slovensku dodnes stoja a slúžia svojmu účelu prispeli hojnou mierou finančné prostriedky, ktoré priniesli na Slovensko členovia SKO aj iní slovenskí umelci.

Určite to nie je veľmi známe, ale otec aj veľmi hlboko premýšľal o vzniku vesmíru, o zmysle života, o vývoji spoločnosti a celého ľudstva. Robil akési futuristické predpovede, hoci iba sám pre seba. Samozrejme, nenechala ho chladným ani vízia robotizácie a s tým spojená hrozba nárastu nezamestnanosti. Vravel že ľudstvo bude čoskoro na zásadnej križovatke. Buď sa podarí ľuďom naplniť voľný čas tým, že zoberú do ruky plátna, štetce, husle, gitary, a iné nástroje a začnú sa venovať aj iným zmysluplným koníčkom. Alebo od nudy „zvlčia“ a prebudia sa v nich najtemnejšie pudy, ako vandalizmus, rabovanie a pod. Dodnes som bol presvedčený, že otec sa v tom trocha mýlil, pretože doposiaľ ani masívna automatizácia nezobrala ľuďom prácu. On vtedy nerátal s magicky silným účinkom reklamy a marketingu, ktorý nás dnes presviedča, že všetko, čo sa objaví na predaj nevyhnutne potrebujeme. Napriek tomu, že v mnohých výrobách 95% práce dnes už robia roboty, stále máme všetci prácu, pretože celkový objem spotreby enormne rastie. No udalosti posledných dní naznačujú, že by predsa len mohol mať v dlhodobejšom horizonte pravdu a že sa napokon jeden z jeho dvoch scenárov naplní…

]]>
Bright Eyes sú späť – bez clivoty a pátosu https://www.musicpress.sk/novinky/bright-eyes-su-spat-bez-clivoty-a-patosu Fri, 10 Jul 2020 08:56:04 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=18987

Deväť rokov čakania na desiaty štúdiový album je takmer u konca. Už 21. augusta predstavia znovu reinkarnovaní Bright Eyes svoju ďalšiu nahrávku Down In The Weeds, Where The World Once Was.

Ak nie kultová, tak rozhodne by sa dala nazvať vibrujúca niekedy až moc ospalú pesničkársku scénu. Bright Eyes z americkej Omahy debutovali v roku 1998 s nahrávkou A Collection of Songs Written and Recorded 1995–1997 a odvtedy pomerne často zásobovali rozsiahlym štýlovým rozpätím od folku, folk rocku až k indie rocku.

Mnohým poslucháčom svojimi clivými melódiami okorenenými rockovou rytmikou pripomínali legendárne duo Simon & Garfunkel – znásobené aj pomenovaním kapely podľa jednej z Garfunkelových skladieb Bright Eyes.

Trio na čele s Conorom Oberstom už od januára zásobuje fanúšikov správami o novej štúdiovej doske. Najprv to bol obal, potom single Persona Non Grata, Forced Convalescence, One And Done a prednedávnom vydaná skladba Mariana Trench, ku ktorej vznikol podmanivý animovaný vizuál. Vytvorila ho kreatívna spoločnosť Art Camp, ktorá rozvinula originálny nápad kapely, keď počas pandémie dala výzvu, aby ľudia zo svojich spální a domov znázorňovali svoju karanténu. Tieto maľby si môžno pozrieť na tomto mieste.

Názov albumu Down In The Weeds, Where the World Once Was má odkazovať na znovuobnovenie kapely. Podľa Obersta v ňom cítiť jemnú nostalgiu za starými časmi, no zároveň aj entuziazmus z opätovného návratu. Životné osudy hudobníkov sa vlastne nikdy celkom nerozčesali, keďže Nathaniel Walcott, Mike Mogis a Conor Oberst sa stretávali pri rôznych kolaboráciách a dokonca bývali aj blízko pri sebe.  

Po troch rokoch odluky sa k sebe vrátili a výsledkom bude nový album, ktorý vychádza len z jedinej demonahrávky napísanej v Omahe.

]]>
Larkin Poe – súrodenecké havranie blues https://www.musicpress.sk/novinky/larkin-poe-surodenecke-havranie-blues Wed, 24 Jun 2020 13:24:18 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=18844

Blues ako doména mužov? Gitarová hudba ako prežitok? Sestry Rebecca a Megan Lovell, tvoriace pod názvom Larkin Poe, búrajú tieto predsudky pálivými gitarovými riffmi. Očakávaný piaty album Self Made Man im vyšiel minulý týždeň.

Ten pochmúrny výraz v ich hudobnom DNA pravdepodobne zdedili od svojho slávneho prapredka, spisovateľa Edgara Alanna Poa. Bluesové výhonky Larkin Poe vyrástli v severnej Georgii, odkiaľ sestry Rebecca (sólová gitara a vokály) a Megan Lovell (lap steel gitara a vokály) pochádzajú. Výborne spievajú a ešte lepšie hrajú na svoje nástroje a túto kombináciu pretavujú do živého hrania plného vášne, iskry a súrodeneckej chémie.

“Hudobný priemysel je sám o sebe zaujímavým svetom, pretože je tvorený ľuďmi, ktorí sa pokúšajú robiť to najlepšie, čo môžu, aby vytvorili niečo nové a svieže. Mne aj Megan je viac než jasné, že veľká časť autenticity pochádza z vášho jedinečného kreatívneho pohľadu,” vyjadrila sa Rebecca Lovell.

Na začiatku kariéry zasvietili s debutovým albumom Kin, ohlas narastal, až im nakoniec štvrtý štúdiový album Venom & Faith vyniesol nomináciu na ocenenie Grammy. Od predposlednej dosky sa novinka On Self Made Man líši miernejším popovejším zvukom, ktorý však stále pokračuje po stopách bluesu, rocku a soulu.

Počas korony síce museli zrušiť celé európske turné, ktoré presunuli na ďalší rok, ale svojich fanúšikov zásobovali online koncertmi z obývačky.

]]>
Love My Science hibernuje v šatníku a (ne)čaká čo život ponúkne https://www.musicpress.sk/novinky/love-my-science-hibernuje-v-satniku-a-necaka-co-zivot-ponukne Thu, 18 Jun 2020 09:45:34 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=18765

Kým ostatní skrývajú svojich démonov, niekto s nimi žije v jednej skrini. Aspoň takto prezentuje svojich kostlivcov v najnovšom videoklipe k skladbe Hibernation one – women projekt Love My Science.

Love My Science, ktorý prepája rôzne dark elektro štýly, prináša nový videoklip Hibernation. Ide o  skladbu z nového albumu Perfect Disorder. Je reakciou na dynamickú dobu a súčasnú ťažkú situáciu. Predstava, že to bude už iba lepšie je ilúzia schovaná v šatníku, ktorú sa snažíme nepustiť na povrch.

„Skladba je o gigantických rozmeroch, priestoroch, ľudskom objatí a šťastných tvárach, ale ako vieme, opak je pravdou (aspoň pre obyčajných ľudí). Žijeme na pár metroch štvorcových, natlačení na seba, bez ľudského dotyku. V tejto pretvárke a nepohode fingujeme šťastné tváre, životy plné záujmu a lásky, ale v skutočnosti len hibernujeme, prežívame a namiesto lásky a pochopenia dostávame iba facky a lacný sex.

Na začiatku marca vyšiel debutový album Perfect Disorder (TC Lemons recording studio – zvuk a mastering Filip Pokorný), ktorého ústrednou témou je konfrontácia jednotlivca s modernou spoločnosťou. Novinka prináša spolu trinásť trackov a poslucháča prevádza rôznymi žánrami od synthwave cez indie, deathrock či electroclash.

MLČÍME, IMITUJEME JEDEN DRUHÉHO. NAJLEPŠIE JE OTVORIŤ SVOJU MYSEĽ, VYSAŤ Z NEJ ŽIVOT A HIBERNOVAŤ, V PODSTATE NIČ NEROBIŤ, LEBO AJ TAK NA NIČOM NEZÁLEŽÍ,“ TAKTO TVRDO A IRONICKY POMENOVÁVA SYMPTÓMY DNEŠNEJ DOBY INGE RUDAVSKÁ Z PROJEKTU LOVE MY SCIENCE.

Všetky piesne pritom spája práve elektronický zvuk, za ktorým stojí všestranná Ingrid Rudavská, ktorá tvorí hudbu, aranžmány, texty v anglickom jazyku a v súčasnosti ich aj sama prezentuje.

Na začiatku marca vyšiel debutový album Perfect Disorder (TC Lemons recording studio – zvuk a mastering Filip Pokorný), ktorého ústrednou témou je konfrontácia jednotlivca s modernou spoločnosťou.

Novinka prináša spolu trinásť trackov a poslucháča prevádza rôznymi žánrami od synthwave cez indie, deathrock či electroclash. Všetky piesne pritom spája práve elektronický zvuk, za ktorým stojí všestranná Ingrid Rudavská, ktorá tvorí hudbu, aranžmány, texty v anglickom jazyku a v súčasnosti ich aj sama prezentuje.

]]>
Skalpel uteká z reality do abstraktných tvarov https://www.musicpress.sk/novinky/novinky-zo-zahranicia/skalpel-uteka-z-reality-do-abstraktnych-tvarov Thu, 11 Jun 2020 11:12:44 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=18515
Skalpel Highlight

Z Vroclavu k nám vysiela signál kultová formácia Skalpel. Z nového albumu Highlight posielajú videoklip k skladbe Escape. Najnovšie skladby s novým vizuálom naživo 2. októbra v bratislavskom MMC (festival EX:CLASS) a 3. októbra v pražskom Akropolise.

Poľský projekt Skalpel spája jemnú esenciu elektronického kumštu a jazzovej uvoľnenosti. Dvojica producentov Marcin Cichy Igor Pudlo zažila prechod z deväťdesiatkového downtempa do nastupujúcej nu jazzovej vlny spolu s interpretmi ako St. Germain, Jazzanova, Cinematic Orchestra atď.

Svoj debutový štúdiový album Skalpel vydali u prestížneho vydavateľstva Ninja Tune. Okamžite sa stali žiadaným vývozným artiklom z Poľska, pričom nadviazali na tradíciu poľského jazzu najmä zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov (Krzysztof Komeda, Zbigniew Namysłowski, Tomasz Stańko) aj na velikánov z avantgardy (Krzysztof Penderecki, Witold Lutosławsky).

Spojením elektronickej hudby z laptopov a nasadením živej kapely sa otvárala cesta pre rozličné projekty ako nedávna spolupráca s big bandom a najnovšie ako kvinteto na novej doske Highlight. Tá prináša fúziu triphopu, downtempa, jazzu, ambientu a minimal music. Vo výslednom zvuku využíva menej samplingu a viac zapája živé nástroje – vibrafón, kontrabas a bicie nástroje.

Vstupenky na bratislavský koncert 2. októbra si zakúpite na tomto mieste.

Vstupenky na pražský koncert 3. októbra si zakúpite na tomto mieste.

]]>
Twin Peaks – nie tí z Lynchovho mesta, ale z Chicaga https://www.musicpress.sk/reporty/twin-peaks-nie-ti-z-lynchovho-mesta-ale-z-chicaga Tue, 02 Jun 2020 14:34:13 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=18066

Ak poctivo nesledujete americkú scénu, občas vám môže uniknúť naozaj zaujímavé meno. Americká kapela Twin Peaks pochádza z Chicaga, kde sa tradícia chicagského blues stretáva s mladíckym drivom. Do Londýna prišli predstaviť svoj štvrtý štúdiový album Lookout Low.

Koncert sa uskutočnil v Electric Brixton – v  mestskej štvrti, ktorá je epicentrom černošskej kultúry Londýna. Aj keď tam má tradíciu skôr reggae a hiphop, ale keď prídu piati bieli chlapci s chuťou a pokorou zahrať černošský blues, kde inde než v Brixtone by sa mali cítiť ako doma.

Istotne je v Amerike plno podobných sál, kam si chodia mladí ľudia vyraziť za dobrou hudbou a vypiť fľaškové pivo. V Londýne sú zase mraky hudobníkov tvoriacich v štýle predkapiel tohto večera – Deeper a Buzzard Buzzard Buzzard – poctivý glam rock s odkazom na  Sweet, Slade aj The Queen.

Po niekoľkých hltoch piva prišla na pódium pätica mladíkov Cadien Lake James (gitara, vokály), Jack Dolan (basgitara, vokály), Clay Frankel (gitara, vokály), Colin Croom (gitara, klávesy, vokály), Connor Brodner (bicie nástroje) a takmer okamžite spustila vodopád gitarových riffov. Za zohratosťou kapely Twin Peaks stojí fakt, že sa poznajú a spolu hrávajú už od strednej školy. A hoci nemajú ešte ani tridsať rokov, skúsenosťami sú od svojich rovesníkov omnoho ďalej.

Na živobytie si zarábajú hlavne koncertovaním, takže sa v ňom musia neustále zdokonaľovať, aby ustáli ďalšiu konkurenciu. Našťastie majú celkom široký repertoár, v ktorom môžu vyberať zo štyroch štúdiových albumov, takže ich koncerty nie sú ako cez kopirák. Tá pestrosť súvisí aj s tým, že majú nepísané pravidlo, že každý kto zloží skladbu, tak ju musí aj zaspievať. Takto nejako to fungovalo u The Beatles. Veď kto odspieva precítenejšie melódiu a slová než ich autor? Pri sólovom speve sa striedajú, no prirodzeným lídrom v kapele je James, ktorý má pesničkárskejší prejav bližší k Handsome Family než k chicagskému blues typu The Aces.

O Twin Peaks koluje taká fáma, že sú omnoho lepší v koncertovaní než v štúdiu. To treba jednoznačne vyvrátiť.

Ich zvuk vychádza z bluesových koreňov, no naberá aj psychedelické linky Grateful Dead, dravosť z ranných The Rolling Stones a samozrejmá je aj prítomnosť obdivu k Muddy Watersovi. Čierna hudba zahraná bielymi, alebo keď chcete tak belošská hudba silno ovplyvnená afroamerickou kultúrou. V ich vystúpení nechýbalo mnoho gitarových medzihier a krátkych sól, ktoré vypĺňali harmonický súzvuk a dopĺňali spoločné vokály. O Twin Peaks koluje taká fáma, že sú omnoho lepší v koncertovaní než v štúdiu. To treba jednoznačne vyvrátiť. Tie piesne majú svoj šarm a osobitosť, navyše sú naživo nielen veľmi dobre zahraté, ale aj s veľkým nasadením.

Hrajú veľmi fyzicky a pri tejto hre ich nástroje rinčia a pomaly sa ničia, šúcha sa im koža z prstou, no v eufórii na to zabúdajú. Veď po dobre vykonanej práci sa lepšie odchádza na hotel. Toto je dnešný rock and roll, ktorý zatieni chlapíkov s usbčkami, toto je úspech vydretý poctivou prácou s mozoľmi na rukách.

interpreti: Twin Peaks; Deeper a Buzzard Buzzard Buzzard / 26.02.2020/ Electric Brixton / Londýn

]]>
Cruel Hearts Club – Do Austrálie sa ešte niekedy vrátime, no preraziť chceme v Londýne a Japonsku https://www.musicpress.sk/rozhovory/cruel-hearts-club-do-australie-sa-este-niekedy-vratime-no-prerazit-chceme-v-londyne-a-japonsku Wed, 27 May 2020 18:38:13 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=18092 Cruel Hearts Club
Cruel Hearts Club / photo by: cruelheartsclub.com

S tvorbou kapely Cruel Hearts Club sme sa zoznámili tesne pred ich februárovým koncertom v Londýne. Hrať mali v menšom hudobnom bare The Lexington, a hoci už nie sú neznámou kapelou, panovala tam skoro až rodinná atmosféra. Cruel Hearts Club majú za ambíciu presadiť sa v Londýne a správne vytýčené smerovanie potvrdili hraním pred Iggym Popom, Stingom či The Libertines. Trojica Gita Harcourt, Edie Langley, Gabi Woo sa netají sympatiami k feministickému hnutiu Riot grrrl ani obdivom k japonskej scéne, na ktorej by sa chceli presadiť. Na naše otázky odpovedala speváčka a gitaristka Gita Harcourt.

Aký bol prechod z domovskej Austrálie do Londýna? Čo bolo najťažšie na tom zvyknúť si na iný spôsob života?

Naši rodičia sem prišli z Austrálie počas sedemdesiatych rokov, keď rebelovali proti ich konzervatívnym rodičom a usadili sa v hippie komunite v Norfolku. Máme austrálske aj britské pasy, ale nie som si istá, či nám to je platné v čase Brexitu. Ja aj Edie sme vyrastali v severnom Anglicku, ale pred pár rokmi som dostala možnosť ísť z konzervatória v Sydney na šesťmesačné štipendium do The Royal Academy of Music v Londýne. Celá naša rodina pochádza z Melbourne, ktoré v mnohom vyzerá ako zmenšená verzia Londýna. Je to kozmopolitné mesto a hudobná scéna tam prosperuje, ale v tej dobe nemali výmenný program, tak som skončila v Sydney, čo je nepochybne nádherné mesto s ohromujúcimi plážami na útesoch, ale cítila som sa tam trochu osamelá. Nedokážem to vysvetliť a som si istá, že išlo iba o stav mojej mysle. Naozaj mi chýbal môj domov. Londýnsky život je chaotický, ale ponúka toho tak veľa – toľko skvelých miest na hranie a my sa tu s našimi rodinami cítime ako doma.

Aká je austrálska hudba? V čom vidíte jej najväčšie prednosti a naopak jej najväčšie slabiny?

Z Austrálie pochádza toľko skvelých skupín. Tame Impala sú úžasní a skutočne inšpiratívni, potom máme radi Empire of The Sun a Howling Bells. Je tam srdce a melanchólia nielen v hudbe, ale aj v ich textoch.

Pochádzate z hudobníckej rodiny, ktorá vás videla skôr vo vážnej hudbe. Prečo vás to nelákalo ísť týmto smerom, prípadne k jazzu či world music?

Všetky tri sme v mladom veku študovali klasickú hudbu. Nebolo to nevyhnutne preto, lebo nás rodičia tlačili k tomu stať sa profesionálnymi hudobníčkami, ale bolo to niečo, čo sme radi robili a sme za to neskutočne vďačné. Trvá to mnoho času a stojí veľa peňazí priviezť deti z vidieku na súkromné hodiny. Mama, otec, ďakujem vám za to! Ako klasická huslistka som musela hrať rôzne žánre z hudby s ostatnými kapelami a štúdiovými hudobníkmi – to vám len pridáva krásu toho všetkého.

Ocitli ste sa náhodne v ženskej zostave, alebo to bol hlavný zámer?

Nebolo to úmyselné rozhodnutie mať ženskú kapelu, ale sú tam určité aspekty, ktoré sa mi na tom páči. Všetky chápeme, že mať deti prináša so sebou určité kompromisy, ktoré s tým súvisia. Myslím si, že je naozaj povzbudzujúce zažiť bandu dievčat robiť tzv. rocking out (pozn. redakcie – slangové označenie pre nadšenie hrať a počúvať rockovú hudbu).

Čo hovoríte na hnutie Riot grrrl a na kapely ako Bikini Kill. Vidíte sa v ich energii? Alebo vám je bližšia rock and rollová elegancia The Runaways, ktorú často spomínate ako inšpiračný zdroj.

To je dobrá otázka. Vždy sme boli zaujaté a fascinované, keď niekto prišiel z hnutia Riot grrrl. Som rada, že máme také kapely ako Bikini Kill, ktoré sa nestarajú, čo si ostatní myslia. Veľmi ich za to obdivujeme! Spôsob, akým povzbudzovali ostatné dievčatá založiť kapelu je všetko, čo sme aj my potrebovali a stále robíme. Potrebujeme byť viac zastúpený takýmito dievčatami na javisku. Samozrejme, že The Runaways je naša spoločná láska, ale myslím si, že tam je tá ich hudba, štýl a vibe, ktorá ma dokáže stále prekvapiť. Každá ich fotografia a každá ich pieseň ma núti posunúť sa ďalej a niečo zmysluplné vytvoriť.

Napriek krátkemu pôsobeniu ste už stihli koncertovať pred Stingom aj Iggym Popom. Ktorý z týchto hudobných prístupov je vám bližší?

Obaja sú králi, však? Stretnúť Iggyho bolo naozaj vzrušujúce, keďže sme boli všetci po koncerte dosť opití a veľa sme ho objímali. Jeho koncert bol tak epický. Sting má mnoho dobrých piesní, na ktoré len tak nezabudneš. Every Breath You Take je skutočne nádherná.

V jednom rozhovore ste spomínali, že vaším snom je hrať v Japonsku. Je vám blízka tamojšia scéna, pre ktorú je príznačná veľká melodika? Čo pre to robíte, aby ste sa tam presadili? Už ste niekoho oslovili, alebo ste v hľadáčiku tamojších promotérov?

Radi by sme si zahrali v Japonsku a priznám sa, že všetky tri sme tak trochu fascinované tou myšlienkou. Ľudia sú tam posadnutí hudbou a japonskí fanúšikovia sú veľmi lojálni. Všetko o Japonsku od ich módy až po jedlo je však teraz len snom. Momentálne nemáme v tomto nič rozbehnuté, ale radi by sme skočili po šanci, ak by sa nám naskytla príležitosť.

Kedy môžeme očakávať váš album a čo môžete o ňom ešte prezradiť?

Chceli by sme to stihnúť do konca roka 2020, ale ak by sme boli realistické, tak skôr na začiatku roka 2021. Momentálne skladáme mnoho nových vecí a musíme sa uistiť, že to bude stáť za to čakanie. Konečne si budeme môcť povedať, že máme album a budeme sa cítiť kompletnejšie.

Nechcete sa ešte niekedy vrátiť do Austrálie a skúsiť preniknúť do tamojšej gitarovej scény? Ako často tam chodíte hrávať?

Samozrejme, že milujeme Austráliu, ale ja si neviem predstaviť, že by sme tam v blízkej dobe hrali, lebo je to neuveriteľne ďaleko. Je zaujímavé, že naša bubeníčka Gabi sa odtiaľ vrátila z dlhého tripu a skončila v bare uprostred ničoho popíjajúc s chlapíkom, ktorý nás videl hrať na Vianoce pred The Libertines (pozn. redakcie – koncert v Leeds O2 Academy). Myslím si, že jedného dňa bude šanca ísť na pol roka hrať von a zažiť to, čo nám svet ponúka, ale zatiaľ chceme dať celú našu energiu do tvorenia, nahrávanie a robenia čo najviac zabijáckých koncertov. Och bože, bude to veľmi dobrý rok.


How was moving from your Australian homeland to London? What was the most difficult to get along with while living in London? Do you think that a life in London is different?

Our parents came over from Australia in the 70s, rebelling against their conservative parents and settling in a hippy commune in Norfolk.  We have Australian and British passports but I’m not sure either are very useful in the Brexit age. Edie and I grew up in the north of England but I did a 6 month exchange from The Royal Academy of Music in London with the Sydney Conservatoire a few years ago.  Our families are all from Melbourne which is a lot like a mini London in some ways. It’s cosmopolitan and the music scene is thriving but, they didn’t have an exchange program so I ended up in Sydney which is undoubtedly really beautiful, it’s a city with stunning beaches on its doorstep but, I felt a sort of loneliness when i was there. I can’t explain it, more my state of mind I’m sure. I get really homesick, a bit sad really. London life is chaotic but there’s so much to offer, so many great venues to play and our sisters and their families are here, its home.    

What does Australian music mean to you? How would you describe it? What do you see as its advantages and what about its weak spots?

There are so many great bands that have come out of Australia. Tame Impala are amazing and a real inspiration, Empire of The Sun and Howling Bells.  There’s a heart and melancholia that comes from these bands and their lyrics. 

You come from a family of musicians – your parents wanted you to become a classical musician. Why haven´t you ever gone towards this direction? Alternatively in the direction of world music and jazz?

Well, all three of us studied classical music from a young age, it wasn’t necessarily because our parents were pushing us to become professional musicians, it was just something we did and a focus in our childhoods that we are all really grateful for.  It takes a lot of time and money to ferry a bunch of kids around the countryside for private music lessons. Mum/Dad, thank you. As a classical violinist I have had to play many different genres of music with other bands and in recording sessions – it just adds to the beauty of it all.

Did you end up in all-female setup in purpose or was it just a coincidence? 

It wasn’t a conscious decision to have an all-girl band, but there are certain aspects of it that appealed to us.  Having kids, we all understand what’s at stake and the compromises that come with those challenges.  I think it’s really empowering seeing a gang of girls rocking out.

What you think about Riot grrrl movement and bands like Bikini Kill? Do you see yourself in their energy? Or you get along better with Rock´n´roll elegance of The Runaways, which you frequently mention as your source of inspiration?          

That such a good question. We’ve always been intrigued and fascinated when it comes to the Riot girll movement.  I’m so glad that we had and still do have bands like Bikini Kill who just don’t care what anyone thinks. We admire them massively! The way they encouraged other girls to start bands is everything that we needed and still do. We need to be represented more, we need more girls up on stage. Obviously The Runaways are a love of ours, but I think with them it’s their music, style and vibe that just blows my mind. Every photo and every song of theirs makes me want to step up and create stuff.

Despite your fairly short existence you already played before Sting and Iggy Pop. Which one of these two musical approaches do you like more?

They are both kings really aren’t they? Iggy was pretty exciting to meet, we were all pretty wasted after the gig and gave him lots of cuddles. His gig was so so epic too! Sting has loads of good songs you forget you know as well. ‘Every Breath You Take’ is so beautiful.

During one interview you mentioned that your dream it to play in Japan. Do you plan on playing there someday and if so, what do you do for making it happen? Have you contacted someone from the local scene already or anyone contacted you?

We would love to play Japan yeah; all three of us have always been a bit obsessed with it. The people there are music obsessed and Japanese fans are very loyal. Everything about Japan, from their fashion to the food is just the dream. We haven’t got anything in the pipeline at the moment but we would jump on the chance if the opportunity arose for sure.

When do we get your new album and what can we expect from it?

We really wanted to have it out by the end of 2020 but realistically it will probably be more like beginning of next year. We are writing lots of new stuff right now and will make sure it’s worth the wait. It will be amazing to finally say we have an album – it will make us feel more complete.

Do you want to move to Australia some day and get known in the local guitar scene?

We love Australia for sure, but I can’t imagine us heading there to play a gig anytime soon, it’s obviously just unbelievably far.  Saying that, Gabs just came back from a long trip over there and ended up having a drink at a bar in the middle of nowhere with a guy who had seen us play at Christmas supporting The Libertines. I think one day there’s a chance of maybe going out for 6 months and experiencing what it has to offer but for now we wanna give all we have to writing, recording and doing as many killer gigs as possible. It’s gunna be a damn good year.

]]>
“YA ne umeyu tantsevat” – Molchat Doma – bieloruský post punk v srdci Londýna https://www.musicpress.sk/reporty/ya-ne-umeyu-tantsevat-molchat-doma-bielorusky-post-punk-v-srdci-londyna Tue, 26 May 2020 14:56:45 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=17090

Ktorá bieloruská kapela dokáže vypredať väčšiu koncertnú sálu v Londýne? V súčasnosti iba Molchat Doma, ktorých post punk je príjemným retrom, ale aj niečím s čím sa vedia mladí ľudia stotožniť so svojou subkultúrou.

V londýnskom Scale sa v tento večer viac ozývala zmes slovanských jazykov (ruština, bieloruština, poľština) než obvyklá angličtina. Zavítali sem Rusi, Bielorusi a ďalší zo slovanských komunít žijúcich v Londýne, kde je stále silný akcent post punkovej scény a odkaz Joy Division, ku ktorej je bieloruská skupina Molchat Doma najviac pripodobňovaná.

Priaznivci spojenia syntetizátorov a gitár, oblečení v tmavých šatách, ovládli toto sympatické koncertné miesto, ktoré zvonka skôr vyzerá ako divadelný priestor, no zvnútra spĺňa vysoké štandardy pre klubovú hudbu – kvalitný  zvuk, dobrá poloha, rýchla obsluha na bare, priestrannosť. Zahrať si na tak lukratívnom mieste a ešte pri prvom britskom turné? Zvlášť, keď počas tohto turné hrali v menších miestach, napríklad v bratislavskom Kulturáku s kapacitou okolo dvesto ľudí.

úspech molchat doma nie je náhodný, ale vydretý cieľavedomým snažením robiť tie najlepšie koncerty

Molchat Doma na seba upozornili chytľavým tanečným rytmom a slovanskou melodikou v meste, ktoré je tak kozmopolitné a otvorené voči iným kultúram. Je pravda, že práve tu má post punk stále veľkú odozvu, rovnako ako v Manchestri, kým napríklad v Paríži, Ríme, Prahe, New Yorku, asi skôr zaujme tvrdý rave či bizarná elektronická fúzia post sovietskeho charakteru.

Nielen do počtu boli predkapely so zaujímavým prejavom aj umeleckou formou. Večer otvoril projekt Military Genius kanadského hudobníka Bryca Cloghesyho. Prepojenie skresleného gitarového zvuku s efektmi reverbu a dominantným saxofónom tvorili gro kompozícií.  Veľmi temné a pochmúrne. O niečo bližšie k tomu, čo produkuje bieloruská formácia, boli Static Palm z Londýna s kovovým znením bicích a bublajúcim spevom Jamesa Burgessa.

Potom sa už nabitá sála začala vrieť s príchodom trojice muzikantov. Nebol to raketový nástup, ale pozvoľné naberanie rýchlosti a obrátok. Molchat Doma sú stále na začiatku svojej kariéry a po troch rokoch existencie majú správne vytýčený smer – uspieť v zahraničí. Ich energia nie je vybitá únavnými presunmi, ale nabíja sa podobnými dôležitými koncertmi, čo potom ovplyvňuje aj ich štúdiovú tvorbu.

Dôkazom je posun z debutovej nahrávky С крыш наших домов (From the Roofs of Our Houses) v druhom albume Этажи (Floors), v ktorom sa prepracovanejší zvuk stal viac post punkovým než elektro rockovým a menej ťažkopádnym. Ihneď rozpoznateľná inšpirácia Joy Division sa ďalej obracia k melodickým linkám The Cure aj k experimentálnejším Cabaret Voltaire.

Hudobných znalcov môže napadnúť paralela s juhoslovanskou scénou, ktorá si v osemdesiatych rokoch šla svojou cestou, napriek zjavným inšpiračným zdrojom. Bieloruská alternatívna hudba je poznačená politickou situáciou v krajine diktátora Lukašenka a táto izolovanosť sa premieta v surovom polotovare s ozajstnou autenticitou, ktorá sa na britských ostrovoch postupne z tejto hudby vytratila.

Molchat Doma sú kapelou, ktorá k vám prehovára bez toho, aby by ste museli vedieť komunikovať ich jazykom. Rytmické dunenie gitary, basy a automatického bubeníka predostiera jednoduché a nápadité melódie, ktoré viete hneď prijať, spracovať a vyslať naspäť signál, že ste s nimi na jednej vlne. Takisto sa ukázalo ako veľmi podstatné je pre tento druh hudby mať charizmatického frontmana, ktorému odpustíte aj mierne deštrukčné sklony (viď. Ian Curtis), no neodpustíte mu, keď do koncertovania nedá celú svoju osobnosť.

V tomto smere pôsobil Egor Shkutko trochu ležérne, no s veľkým nasadením búšil do ľudí, ktorí sa hmýrili, dotýkali a spolu predvádzali, že YA ne umeyu tantsevat’, no aj tak sa budú snažiť, akoby išiel o posledný tanec ich života. Jednoduché posolstvo zrozumiteľnou formou spája západnú aj východnú hudobnú scénu.

autor: Daniel Hevier ml.

interpreti: Molchat Doma; Static Palm; Military Genius / 24. február 2020 /  Scala / Londýn

]]>
Aká je skutočnosť o hudobnej kariére Joea Exotica alias Pána Tigrov? https://www.musicpress.sk/clanky/aka-je-skutocnost-o-hudobnej-kariere-joa-exotica-alias-pana-tigrov Tue, 26 May 2020 08:41:26 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=14982 Joe Exotic
Joe Exotic

Bizarný svet spolunažívania divokých šeliem a ešte dravejších a nebezpečnejších ľudí. Sonda do správania majiteľov súkromných zoo a chovateľov – distribútorov exotických zvierat, ktorá nám odhaľuje ich exhibicionistické správanie a najneuveriteľnejšie výstrednosti. Aj o tom pojednáva dokumentárny seriál Tiger King od Netflixu. Rovnako šokujúca je aj hudobná kariéra jeho hlavného predstaviteľa.

Hlavným protagonistom je Joseph Maldonado-Passage vystupujúci pod prezývkou Joe Exotic a so svojvoľne pridaním titulom Tiger King. Ešte len pred pár mesiacmi ho poznali iba v USA, teraz sa vďaka úspechu seriálu stal globálnou hviezdou s pozornosťou, o ktorú stál, a s dôsledkami, na ktoré nemyslel. Dnes sedí vo väzení kvôli obvineniam z objednania vraždy a nelegálneho obchodovania so zvieratami a či ho pustia skôr než za dvadsaťdva rokov je teraz len veľmi ťažko odhadnúť.

Okrem prevádzkovania súkromnej ZOO mal ešte jednu ambíciu a to presvedčiť svojich priaznivcov, že je dobrým spevákom. Nahral niekoľko country pesničiek, kde vyznával lásku k mačkovitým šelmám, vybavoval si účty so svojimi konkurentmi, alebo vyrozprával, ako sa spoznal so svojimi partnermi a budúcimi manželmi. Lenže nielenže nepriznal, že mu hudbu zložil Vince Johnson, ale aj to, že ten pôvodný hlas nepatrí jemu, ale Dannymu Clintonovi.

Obom sľuboval, že piesne budú použité iba v jeho reality šou s následnou distribúciou pre Animal Planet, Discovery a National Geographic, z ktorej budú mať tantiémy. O predajoch CD v jeho obchodoch už reč nebola. Hneď po tomto zistení sa objavili prirovnania k dvojici Milli Vanilli, ktorá v osemdesiatych rokov naberala na popularite, až kým sa nezistilo, že Fab Morvan a Rob Pilatus nie sú žiadni speváci, ale najatí herci.

V Oklahome, kde Joe Exotic vlastnil a prevádzkoval rezerváciu Greater Wynnewood Exotic Animal Park, je silná country scéna s tradíciami, ktoré tam zasiali interpreti ako Otto Gray & His Oklahoma Cowboys. Ako inak sa teda presadiť než s hudbou, ku ktorej prirodzene obyvatelia Oklahomy inklinujú? Pritom sa Joe svojim zamestnancom vyznal, že vyrastal na tvorbe Cyndi Lauper a new wave. Čo by však nespravil pre biznis?

V krajine šoumenov, kde sa obchoduje najmä s emóciami, sú aj Joeove pesničky citovo podfarbené s apelom na zastavenie zabíjanie šeliem a ich vrátenie do divokej prírody. Trochu paradoxné od človeka, ktorý sa neštítil obchodovať s mláďatami a neváhal sa kruto zbaviť nepotrebných a zranených tigrov. Áno, country music je vo svojej podstate gýčovým sfarbením reality, hoci spieva o ťažkých témach ako o smrti, nešťastnej láske, nepochopení medzi otcom a synom, ale musí ich prispôsobiť mainstremovému publiku. Joe ide v tomto ešte ďalej a snaží sa pôsobiť ako mediátor a vytvárať obraz šťastnej komunity, ktorú chcel obohatiť vlastnou kandidatúrou na guvernéra Oklahomy a dokonca aj na prezidenta USA.

Hudba sa stala pre Joea zbraňou, ktorou chcel ničiť svojich konkurentov ako toľko nenávidenú Carole Baskin. Mrazivá zápletka, za ktorú by sa nehanbil ani Tom Waits či Reverend Horton, rozpráva príbeh okolo zmiznutia Carolinho bývalého manžela Jacka Donalda Lewisa s podozrením, že bol zavraždený a naporcovaný ako krmivo pre svoje levy. Z tej predstavy nás mrazí aj z pohľadu na dvojníčku Carolin, ktorá vo videoklipe kŕmi surovým mäsom hladné šelmy. Každopádne, stále sú to iba nepotvrdené teórie, ale na dobrý country príbeh to asi stačí.

]]>