Daniel Hevier ml. – Music Press – informuje o hudbe https://www.musicpress.sk hudobný magazín Wed, 24 Jun 2020 13:24:39 +0000 sk-SK hourly 1 https://wordpress.org/?v=5.4.2 Larkin Poe – súrodenecké havranie blues https://www.musicpress.sk/novinky/larkin-poe-surodenecke-havranie-blues Wed, 24 Jun 2020 13:24:18 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=18844

Blues ako doména mužov? Gitarová hudba ako prežitok? Sestry Rebecca a Megan Lovell, tvoriace pod názvom Larkin Poe, búrajú tieto predsudky pálivými gitarovými riffmi. Očakávaný piaty album Self Made Man im vyšiel minulý týždeň.

Ten pochmúrny výraz v ich hudobnom DNA pravdepodobne zdedili od svojho slávneho prapredka, spisovateľa Edgara Alanna Poa. Bluesové výhonky Larkin Poe vyrástli v severnej Georgii, odkiaľ sestry Rebecca (sólová gitara a vokály) a Megan Lovell (lap steel gitara a vokály) pochádzajú. Výborne spievajú a ešte lepšie hrajú na svoje nástroje a túto kombináciu pretavujú do živého hrania plného vášne, iskry a súrodeneckej chémie.

“Hudobný priemysel je sám o sebe zaujímavým svetom, pretože je tvorený ľuďmi, ktorí sa pokúšajú robiť to najlepšie, čo môžu, aby vytvorili niečo nové a svieže. Mne aj Megan je viac než jasné, že veľká časť autenticity pochádza z vášho jedinečného kreatívneho pohľadu,” vyjadrila sa Rebecca Lovell.

Na začiatku kariéry zasvietili s debutovým albumom Kin, ohlas narastal, až im nakoniec štvrtý štúdiový album Venom & Faith vyniesol nomináciu na ocenenie Grammy. Od predposlednej dosky sa novinka On Self Made Man líši miernejším popovejším zvukom, ktorý však stále pokračuje po stopách bluesu, rocku a soulu.

Počas korony síce museli zrušiť celé európske turné, ktoré presunuli na ďalší rok, ale svojich fanúšikov zásobovali online koncertmi z obývačky.

]]>
Love My Science hibernuje v šatníku a (ne)čaká čo život ponúkne https://www.musicpress.sk/novinky/love-my-science-hibernuje-v-satniku-a-necaka-co-zivot-ponukne Thu, 18 Jun 2020 09:45:34 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=18765

Kým ostatní skrývajú svojich démonov, niekto s nimi žije v jednej skrini. Aspoň takto prezentuje svojich kostlivcov v najnovšom videoklipe k skladbe Hibernation one – women projekt Love My Science.

Love My Science, ktorý prepája rôzne dark elektro štýly, prináša nový videoklip Hibernation. Ide o  skladbu z nového albumu Perfect Disorder. Je reakciou na dynamickú dobu a súčasnú ťažkú situáciu. Predstava, že to bude už iba lepšie je ilúzia schovaná v šatníku, ktorú sa snažíme nepustiť na povrch.

„Skladba je o gigantických rozmeroch, priestoroch, ľudskom objatí a šťastných tvárach, ale ako vieme, opak je pravdou (aspoň pre obyčajných ľudí). Žijeme na pár metroch štvorcových, natlačení na seba, bez ľudského dotyku. V tejto pretvárke a nepohode fingujeme šťastné tváre, životy plné záujmu a lásky, ale v skutočnosti len hibernujeme, prežívame a namiesto lásky a pochopenia dostávame iba facky a lacný sex.

Na začiatku marca vyšiel debutový album Perfect Disorder (TC Lemons recording studio – zvuk a mastering Filip Pokorný), ktorého ústrednou témou je konfrontácia jednotlivca s modernou spoločnosťou. Novinka prináša spolu trinásť trackov a poslucháča prevádza rôznymi žánrami od synthwave cez indie, deathrock či electroclash.

MLČÍME, IMITUJEME JEDEN DRUHÉHO. NAJLEPŠIE JE OTVORIŤ SVOJU MYSEĽ, VYSAŤ Z NEJ ŽIVOT A HIBERNOVAŤ, V PODSTATE NIČ NEROBIŤ, LEBO AJ TAK NA NIČOM NEZÁLEŽÍ,“ TAKTO TVRDO A IRONICKY POMENOVÁVA SYMPTÓMY DNEŠNEJ DOBY INGE RUDAVSKÁ Z PROJEKTU LOVE MY SCIENCE.

Všetky piesne pritom spája práve elektronický zvuk, za ktorým stojí všestranná Ingrid Rudavská, ktorá tvorí hudbu, aranžmány, texty v anglickom jazyku a v súčasnosti ich aj sama prezentuje.

Na začiatku marca vyšiel debutový album Perfect Disorder (TC Lemons recording studio – zvuk a mastering Filip Pokorný), ktorého ústrednou témou je konfrontácia jednotlivca s modernou spoločnosťou.

Novinka prináša spolu trinásť trackov a poslucháča prevádza rôznymi žánrami od synthwave cez indie, deathrock či electroclash. Všetky piesne pritom spája práve elektronický zvuk, za ktorým stojí všestranná Ingrid Rudavská, ktorá tvorí hudbu, aranžmány, texty v anglickom jazyku a v súčasnosti ich aj sama prezentuje.

]]>
Skalpel uteká z reality do abstraktných tvarov https://www.musicpress.sk/novinky/novinky-zo-zahranicia/skalpel-uteka-z-reality-do-abstraktnych-tvarov Thu, 11 Jun 2020 11:12:44 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=18515
Skalpel Highlight

Z Vroclavu k nám vysiela signál kultová formácia Skalpel. Z nového albumu Highlight posielajú videoklip k skladbe Escape. Najnovšie skladby s novým vizuálom naživo 2. októbra v bratislavskom MMC (festival EX:CLASS) a 3. októbra v pražskom Akropolise.

Poľský projekt Skalpel spája jemnú esenciu elektronického kumštu a jazzovej uvoľnenosti. Dvojica producentov Marcin Cichy Igor Pudlo zažila prechod z deväťdesiatkového downtempa do nastupujúcej nu jazzovej vlny spolu s interpretmi ako St. Germain, Jazzanova, Cinematic Orchestra atď.

Svoj debutový štúdiový album Skalpel vydali u prestížneho vydavateľstva Ninja Tune. Okamžite sa stali žiadaným vývozným artiklom z Poľska, pričom nadviazali na tradíciu poľského jazzu najmä zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov (Krzysztof Komeda, Zbigniew Namysłowski, Tomasz Stańko) aj na velikánov z avantgardy (Krzysztof Penderecki, Witold Lutosławsky).

Spojením elektronickej hudby z laptopov a nasadením živej kapely sa otvárala cesta pre rozličné projekty ako nedávna spolupráca s big bandom a najnovšie ako kvinteto na novej doske Highlight. Tá prináša fúziu triphopu, downtempa, jazzu, ambientu a minimal music. Vo výslednom zvuku využíva menej samplingu a viac zapája živé nástroje – vibrafón, kontrabas a bicie nástroje.

Vstupenky na bratislavský koncert 2. októbra si zakúpite na tomto mieste.

Vstupenky na pražský koncert 3. októbra si zakúpite na tomto mieste.

]]>
Twin Peaks – nie tí z Lynchovho mesta, ale z Chicaga https://www.musicpress.sk/reporty/twin-peaks-nie-ti-z-lynchovho-mesta-ale-z-chicaga Tue, 02 Jun 2020 14:34:13 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=18066

Ak poctivo nesledujete americkú scénu, občas vám môže uniknúť naozaj zaujímavé meno. Americká kapela Twin Peaks pochádza z Chicaga, kde sa tradícia chicagského blues stretáva s mladíckym drivom. Do Londýna prišli predstaviť svoj štvrtý štúdiový album Lookout Low.

Koncert sa uskutočnil v Electric Brixton – v  mestskej štvrti, ktorá je epicentrom černošskej kultúry Londýna. Aj keď tam má tradíciu skôr reggae a hiphop, ale keď prídu piati bieli chlapci s chuťou a pokorou zahrať černošský blues, kde inde než v Brixtone by sa mali cítiť ako doma.

Istotne je v Amerike plno podobných sál, kam si chodia mladí ľudia vyraziť za dobrou hudbou a vypiť fľaškové pivo. V Londýne sú zase mraky hudobníkov tvoriacich v štýle predkapiel tohto večera – Deeper a Buzzard Buzzard Buzzard – poctivý glam rock s odkazom na  Sweet, Slade aj The Queen.

Po niekoľkých hltoch piva prišla na pódium pätica mladíkov Cadien Lake James (gitara, vokály), Jack Dolan (basgitara, vokály), Clay Frankel (gitara, vokály), Colin Croom (gitara, klávesy, vokály), Connor Brodner (bicie nástroje) a takmer okamžite spustila vodopád gitarových riffov. Za zohratosťou kapely Twin Peaks stojí fakt, že sa poznajú a spolu hrávajú už od strednej školy. A hoci nemajú ešte ani tridsať rokov, skúsenosťami sú od svojich rovesníkov omnoho ďalej.

Na živobytie si zarábajú hlavne koncertovaním, takže sa v ňom musia neustále zdokonaľovať, aby ustáli ďalšiu konkurenciu. Našťastie majú celkom široký repertoár, v ktorom môžu vyberať zo štyroch štúdiových albumov, takže ich koncerty nie sú ako cez kopirák. Tá pestrosť súvisí aj s tým, že majú nepísané pravidlo, že každý kto zloží skladbu, tak ju musí aj zaspievať. Takto nejako to fungovalo u The Beatles. Veď kto odspieva precítenejšie melódiu a slová než ich autor? Pri sólovom speve sa striedajú, no prirodzeným lídrom v kapele je James, ktorý má pesničkárskejší prejav bližší k Handsome Family než k chicagskému blues typu The Aces.

O Twin Peaks koluje taká fáma, že sú omnoho lepší v koncertovaní než v štúdiu. To treba jednoznačne vyvrátiť.

Ich zvuk vychádza z bluesových koreňov, no naberá aj psychedelické linky Grateful Dead, dravosť z ranných The Rolling Stones a samozrejmá je aj prítomnosť obdivu k Muddy Watersovi. Čierna hudba zahraná bielymi, alebo keď chcete tak belošská hudba silno ovplyvnená afroamerickou kultúrou. V ich vystúpení nechýbalo mnoho gitarových medzihier a krátkych sól, ktoré vypĺňali harmonický súzvuk a dopĺňali spoločné vokály. O Twin Peaks koluje taká fáma, že sú omnoho lepší v koncertovaní než v štúdiu. To treba jednoznačne vyvrátiť. Tie piesne majú svoj šarm a osobitosť, navyše sú naživo nielen veľmi dobre zahraté, ale aj s veľkým nasadením.

Hrajú veľmi fyzicky a pri tejto hre ich nástroje rinčia a pomaly sa ničia, šúcha sa im koža z prstou, no v eufórii na to zabúdajú. Veď po dobre vykonanej práci sa lepšie odchádza na hotel. Toto je dnešný rock and roll, ktorý zatieni chlapíkov s usbčkami, toto je úspech vydretý poctivou prácou s mozoľmi na rukách.

interpreti: Twin Peaks; Deeper a Buzzard Buzzard Buzzard / 26.02.2020/ Electric Brixton / Londýn

]]>
Cruel Hearts Club – Do Austrálie sa ešte niekedy vrátime, no preraziť chceme v Londýne a Japonsku https://www.musicpress.sk/rozhovory/cruel-hearts-club-do-australie-sa-este-niekedy-vratime-no-prerazit-chceme-v-londyne-a-japonsku Wed, 27 May 2020 18:38:13 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=18092 Cruel Hearts Club
Cruel Hearts Club / photo by: cruelheartsclub.com

S tvorbou kapely Cruel Hearts Club sme sa zoznámili tesne pred ich februárovým koncertom v Londýne. Hrať mali v menšom hudobnom bare The Lexington, a hoci už nie sú neznámou kapelou, panovala tam skoro až rodinná atmosféra. Cruel Hearts Club majú za ambíciu presadiť sa v Londýne a správne vytýčené smerovanie potvrdili hraním pred Iggym Popom, Stingom či The Libertines. Trojica Gita Harcourt, Edie Langley, Gabi Woo sa netají sympatiami k feministickému hnutiu Riot grrrl ani obdivom k japonskej scéne, na ktorej by sa chceli presadiť. Na naše otázky odpovedala speváčka a gitaristka Gita Harcourt.

Aký bol prechod z domovskej Austrálie do Londýna? Čo bolo najťažšie na tom zvyknúť si na iný spôsob života?

Naši rodičia sem prišli z Austrálie počas sedemdesiatych rokov, keď rebelovali proti ich konzervatívnym rodičom a usadili sa v hippie komunite v Norfolku. Máme austrálske aj britské pasy, ale nie som si istá, či nám to je platné v čase Brexitu. Ja aj Edie sme vyrastali v severnom Anglicku, ale pred pár rokmi som dostala možnosť ísť z konzervatória v Sydney na šesťmesačné štipendium do The Royal Academy of Music v Londýne. Celá naša rodina pochádza z Melbourne, ktoré v mnohom vyzerá ako zmenšená verzia Londýna. Je to kozmopolitné mesto a hudobná scéna tam prosperuje, ale v tej dobe nemali výmenný program, tak som skončila v Sydney, čo je nepochybne nádherné mesto s ohromujúcimi plážami na útesoch, ale cítila som sa tam trochu osamelá. Nedokážem to vysvetliť a som si istá, že išlo iba o stav mojej mysle. Naozaj mi chýbal môj domov. Londýnsky život je chaotický, ale ponúka toho tak veľa – toľko skvelých miest na hranie a my sa tu s našimi rodinami cítime ako doma.

Aká je austrálska hudba? V čom vidíte jej najväčšie prednosti a naopak jej najväčšie slabiny?

Z Austrálie pochádza toľko skvelých skupín. Tame Impala sú úžasní a skutočne inšpiratívni, potom máme radi Empire of The Sun a Howling Bells. Je tam srdce a melanchólia nielen v hudbe, ale aj v ich textoch.

Pochádzate z hudobníckej rodiny, ktorá vás videla skôr vo vážnej hudbe. Prečo vás to nelákalo ísť týmto smerom, prípadne k jazzu či world music?

Všetky tri sme v mladom veku študovali klasickú hudbu. Nebolo to nevyhnutne preto, lebo nás rodičia tlačili k tomu stať sa profesionálnymi hudobníčkami, ale bolo to niečo, čo sme radi robili a sme za to neskutočne vďačné. Trvá to mnoho času a stojí veľa peňazí priviezť deti z vidieku na súkromné hodiny. Mama, otec, ďakujem vám za to! Ako klasická huslistka som musela hrať rôzne žánre z hudby s ostatnými kapelami a štúdiovými hudobníkmi – to vám len pridáva krásu toho všetkého.

Ocitli ste sa náhodne v ženskej zostave, alebo to bol hlavný zámer?

Nebolo to úmyselné rozhodnutie mať ženskú kapelu, ale sú tam určité aspekty, ktoré sa mi na tom páči. Všetky chápeme, že mať deti prináša so sebou určité kompromisy, ktoré s tým súvisia. Myslím si, že je naozaj povzbudzujúce zažiť bandu dievčat robiť tzv. rocking out (pozn. redakcie – slangové označenie pre nadšenie hrať a počúvať rockovú hudbu).

Čo hovoríte na hnutie Riot grrrl a na kapely ako Bikini Kill. Vidíte sa v ich energii? Alebo vám je bližšia rock and rollová elegancia The Runaways, ktorú často spomínate ako inšpiračný zdroj.

To je dobrá otázka. Vždy sme boli zaujaté a fascinované, keď niekto prišiel z hnutia Riot grrrl. Som rada, že máme také kapely ako Bikini Kill, ktoré sa nestarajú, čo si ostatní myslia. Veľmi ich za to obdivujeme! Spôsob, akým povzbudzovali ostatné dievčatá založiť kapelu je všetko, čo sme aj my potrebovali a stále robíme. Potrebujeme byť viac zastúpený takýmito dievčatami na javisku. Samozrejme, že The Runaways je naša spoločná láska, ale myslím si, že tam je tá ich hudba, štýl a vibe, ktorá ma dokáže stále prekvapiť. Každá ich fotografia a každá ich pieseň ma núti posunúť sa ďalej a niečo zmysluplné vytvoriť.

Napriek krátkemu pôsobeniu ste už stihli koncertovať pred Stingom aj Iggym Popom. Ktorý z týchto hudobných prístupov je vám bližší?

Obaja sú králi, však? Stretnúť Iggyho bolo naozaj vzrušujúce, keďže sme boli všetci po koncerte dosť opití a veľa sme ho objímali. Jeho koncert bol tak epický. Sting má mnoho dobrých piesní, na ktoré len tak nezabudneš. Every Breath You Take je skutočne nádherná.

V jednom rozhovore ste spomínali, že vaším snom je hrať v Japonsku. Je vám blízka tamojšia scéna, pre ktorú je príznačná veľká melodika? Čo pre to robíte, aby ste sa tam presadili? Už ste niekoho oslovili, alebo ste v hľadáčiku tamojších promotérov?

Radi by sme si zahrali v Japonsku a priznám sa, že všetky tri sme tak trochu fascinované tou myšlienkou. Ľudia sú tam posadnutí hudbou a japonskí fanúšikovia sú veľmi lojálni. Všetko o Japonsku od ich módy až po jedlo je však teraz len snom. Momentálne nemáme v tomto nič rozbehnuté, ale radi by sme skočili po šanci, ak by sa nám naskytla príležitosť.

Kedy môžeme očakávať váš album a čo môžete o ňom ešte prezradiť?

Chceli by sme to stihnúť do konca roka 2020, ale ak by sme boli realistické, tak skôr na začiatku roka 2021. Momentálne skladáme mnoho nových vecí a musíme sa uistiť, že to bude stáť za to čakanie. Konečne si budeme môcť povedať, že máme album a budeme sa cítiť kompletnejšie.

Nechcete sa ešte niekedy vrátiť do Austrálie a skúsiť preniknúť do tamojšej gitarovej scény? Ako často tam chodíte hrávať?

Samozrejme, že milujeme Austráliu, ale ja si neviem predstaviť, že by sme tam v blízkej dobe hrali, lebo je to neuveriteľne ďaleko. Je zaujímavé, že naša bubeníčka Gabi sa odtiaľ vrátila z dlhého tripu a skončila v bare uprostred ničoho popíjajúc s chlapíkom, ktorý nás videl hrať na Vianoce pred The Libertines (pozn. redakcie – koncert v Leeds O2 Academy). Myslím si, že jedného dňa bude šanca ísť na pol roka hrať von a zažiť to, čo nám svet ponúka, ale zatiaľ chceme dať celú našu energiu do tvorenia, nahrávanie a robenia čo najviac zabijáckých koncertov. Och bože, bude to veľmi dobrý rok.


How was moving from your Australian homeland to London? What was the most difficult to get along with while living in London? Do you think that a life in London is different?

Our parents came over from Australia in the 70s, rebelling against their conservative parents and settling in a hippy commune in Norfolk.  We have Australian and British passports but I’m not sure either are very useful in the Brexit age. Edie and I grew up in the north of England but I did a 6 month exchange from The Royal Academy of Music in London with the Sydney Conservatoire a few years ago.  Our families are all from Melbourne which is a lot like a mini London in some ways. It’s cosmopolitan and the music scene is thriving but, they didn’t have an exchange program so I ended up in Sydney which is undoubtedly really beautiful, it’s a city with stunning beaches on its doorstep but, I felt a sort of loneliness when i was there. I can’t explain it, more my state of mind I’m sure. I get really homesick, a bit sad really. London life is chaotic but there’s so much to offer, so many great venues to play and our sisters and their families are here, its home.    

What does Australian music mean to you? How would you describe it? What do you see as its advantages and what about its weak spots?

There are so many great bands that have come out of Australia. Tame Impala are amazing and a real inspiration, Empire of The Sun and Howling Bells.  There’s a heart and melancholia that comes from these bands and their lyrics. 

You come from a family of musicians – your parents wanted you to become a classical musician. Why haven´t you ever gone towards this direction? Alternatively in the direction of world music and jazz?

Well, all three of us studied classical music from a young age, it wasn’t necessarily because our parents were pushing us to become professional musicians, it was just something we did and a focus in our childhoods that we are all really grateful for.  It takes a lot of time and money to ferry a bunch of kids around the countryside for private music lessons. Mum/Dad, thank you. As a classical violinist I have had to play many different genres of music with other bands and in recording sessions – it just adds to the beauty of it all.

Did you end up in all-female setup in purpose or was it just a coincidence? 

It wasn’t a conscious decision to have an all-girl band, but there are certain aspects of it that appealed to us.  Having kids, we all understand what’s at stake and the compromises that come with those challenges.  I think it’s really empowering seeing a gang of girls rocking out.

What you think about Riot grrrl movement and bands like Bikini Kill? Do you see yourself in their energy? Or you get along better with Rock´n´roll elegance of The Runaways, which you frequently mention as your source of inspiration?          

That such a good question. We’ve always been intrigued and fascinated when it comes to the Riot girll movement.  I’m so glad that we had and still do have bands like Bikini Kill who just don’t care what anyone thinks. We admire them massively! The way they encouraged other girls to start bands is everything that we needed and still do. We need to be represented more, we need more girls up on stage. Obviously The Runaways are a love of ours, but I think with them it’s their music, style and vibe that just blows my mind. Every photo and every song of theirs makes me want to step up and create stuff.

Despite your fairly short existence you already played before Sting and Iggy Pop. Which one of these two musical approaches do you like more?

They are both kings really aren’t they? Iggy was pretty exciting to meet, we were all pretty wasted after the gig and gave him lots of cuddles. His gig was so so epic too! Sting has loads of good songs you forget you know as well. ‘Every Breath You Take’ is so beautiful.

During one interview you mentioned that your dream it to play in Japan. Do you plan on playing there someday and if so, what do you do for making it happen? Have you contacted someone from the local scene already or anyone contacted you?

We would love to play Japan yeah; all three of us have always been a bit obsessed with it. The people there are music obsessed and Japanese fans are very loyal. Everything about Japan, from their fashion to the food is just the dream. We haven’t got anything in the pipeline at the moment but we would jump on the chance if the opportunity arose for sure.

When do we get your new album and what can we expect from it?

We really wanted to have it out by the end of 2020 but realistically it will probably be more like beginning of next year. We are writing lots of new stuff right now and will make sure it’s worth the wait. It will be amazing to finally say we have an album – it will make us feel more complete.

Do you want to move to Australia some day and get known in the local guitar scene?

We love Australia for sure, but I can’t imagine us heading there to play a gig anytime soon, it’s obviously just unbelievably far.  Saying that, Gabs just came back from a long trip over there and ended up having a drink at a bar in the middle of nowhere with a guy who had seen us play at Christmas supporting The Libertines. I think one day there’s a chance of maybe going out for 6 months and experiencing what it has to offer but for now we wanna give all we have to writing, recording and doing as many killer gigs as possible. It’s gunna be a damn good year.

]]>
“YA ne umeyu tantsevat” – Molchat Doma – bieloruský post punk v srdci Londýna https://www.musicpress.sk/reporty/ya-ne-umeyu-tantsevat-molchat-doma-bielorusky-post-punk-v-srdci-londyna Tue, 26 May 2020 14:56:45 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=17090

Ktorá bieloruská kapela dokáže vypredať väčšiu koncertnú sálu v Londýne? V súčasnosti iba Molchat Doma, ktorých post punk je príjemným retrom, ale aj niečím s čím sa vedia mladí ľudia stotožniť so svojou subkultúrou.

V londýnskom Scale sa v tento večer viac ozývala zmes slovanských jazykov (ruština, bieloruština, poľština) než obvyklá angličtina. Zavítali sem Rusi, Bielorusi a ďalší zo slovanských komunít žijúcich v Londýne, kde je stále silný akcent post punkovej scény a odkaz Joy Division, ku ktorej je bieloruská skupina Molchat Doma najviac pripodobňovaná.

Priaznivci spojenia syntetizátorov a gitár, oblečení v tmavých šatách, ovládli toto sympatické koncertné miesto, ktoré zvonka skôr vyzerá ako divadelný priestor, no zvnútra spĺňa vysoké štandardy pre klubovú hudbu – kvalitný  zvuk, dobrá poloha, rýchla obsluha na bare, priestrannosť. Zahrať si na tak lukratívnom mieste a ešte pri prvom britskom turné? Zvlášť, keď počas tohto turné hrali v menších miestach, napríklad v bratislavskom Kulturáku s kapacitou okolo dvesto ľudí.

úspech molchat doma nie je náhodný, ale vydretý cieľavedomým snažením robiť tie najlepšie koncerty

Molchat Doma na seba upozornili chytľavým tanečným rytmom a slovanskou melodikou v meste, ktoré je tak kozmopolitné a otvorené voči iným kultúram. Je pravda, že práve tu má post punk stále veľkú odozvu, rovnako ako v Manchestri, kým napríklad v Paríži, Ríme, Prahe, New Yorku, asi skôr zaujme tvrdý rave či bizarná elektronická fúzia post sovietskeho charakteru.

Nielen do počtu boli predkapely so zaujímavým prejavom aj umeleckou formou. Večer otvoril projekt Military Genius kanadského hudobníka Bryca Cloghesyho. Prepojenie skresleného gitarového zvuku s efektmi reverbu a dominantným saxofónom tvorili gro kompozícií.  Veľmi temné a pochmúrne. O niečo bližšie k tomu, čo produkuje bieloruská formácia, boli Static Palm z Londýna s kovovým znením bicích a bublajúcim spevom Jamesa Burgessa.

Potom sa už nabitá sála začala vrieť s príchodom trojice muzikantov. Nebol to raketový nástup, ale pozvoľné naberanie rýchlosti a obrátok. Molchat Doma sú stále na začiatku svojej kariéry a po troch rokoch existencie majú správne vytýčený smer – uspieť v zahraničí. Ich energia nie je vybitá únavnými presunmi, ale nabíja sa podobnými dôležitými koncertmi, čo potom ovplyvňuje aj ich štúdiovú tvorbu.

Dôkazom je posun z debutovej nahrávky С крыш наших домов (From the Roofs of Our Houses) v druhom albume Этажи (Floors), v ktorom sa prepracovanejší zvuk stal viac post punkovým než elektro rockovým a menej ťažkopádnym. Ihneď rozpoznateľná inšpirácia Joy Division sa ďalej obracia k melodickým linkám The Cure aj k experimentálnejším Cabaret Voltaire.

Hudobných znalcov môže napadnúť paralela s juhoslovanskou scénou, ktorá si v osemdesiatych rokoch šla svojou cestou, napriek zjavným inšpiračným zdrojom. Bieloruská alternatívna hudba je poznačená politickou situáciou v krajine diktátora Lukašenka a táto izolovanosť sa premieta v surovom polotovare s ozajstnou autenticitou, ktorá sa na britských ostrovoch postupne z tejto hudby vytratila.

Molchat Doma sú kapelou, ktorá k vám prehovára bez toho, aby by ste museli vedieť komunikovať ich jazykom. Rytmické dunenie gitary, basy a automatického bubeníka predostiera jednoduché a nápadité melódie, ktoré viete hneď prijať, spracovať a vyslať naspäť signál, že ste s nimi na jednej vlne. Takisto sa ukázalo ako veľmi podstatné je pre tento druh hudby mať charizmatického frontmana, ktorému odpustíte aj mierne deštrukčné sklony (viď. Ian Curtis), no neodpustíte mu, keď do koncertovania nedá celú svoju osobnosť.

V tomto smere pôsobil Egor Shkutko trochu ležérne, no s veľkým nasadením búšil do ľudí, ktorí sa hmýrili, dotýkali a spolu predvádzali, že YA ne umeyu tantsevat’, no aj tak sa budú snažiť, akoby išiel o posledný tanec ich života. Jednoduché posolstvo zrozumiteľnou formou spája západnú aj východnú hudobnú scénu.

autor: Daniel Hevier ml.

interpreti: Molchat Doma; Static Palm; Military Genius / 24. február 2020 /  Scala / Londýn

]]>
Aká je skutočnosť o hudobnej kariére Joea Exotica alias Pána Tigrov? https://www.musicpress.sk/clanky/aka-je-skutocnost-o-hudobnej-kariere-joa-exotica-alias-pana-tigrov Tue, 26 May 2020 08:41:26 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=14982 Joe Exotic
Joe Exotic

Bizarný svet spolunažívania divokých šeliem a ešte dravejších a nebezpečnejších ľudí. Sonda do správania majiteľov súkromných zoo a chovateľov – distribútorov exotických zvierat, ktorá nám odhaľuje ich exhibicionistické správanie a najneuveriteľnejšie výstrednosti. Aj o tom pojednáva dokumentárny seriál Tiger King od Netflixu. Rovnako šokujúca je aj hudobná kariéra jeho hlavného predstaviteľa.

Hlavným protagonistom je Joseph Maldonado-Passage vystupujúci pod prezývkou Joe Exotic a so svojvoľne pridaním titulom Tiger King. Ešte len pred pár mesiacmi ho poznali iba v USA, teraz sa vďaka úspechu seriálu stal globálnou hviezdou s pozornosťou, o ktorú stál, a s dôsledkami, na ktoré nemyslel. Dnes sedí vo väzení kvôli obvineniam z objednania vraždy a nelegálneho obchodovania so zvieratami a či ho pustia skôr než za dvadsaťdva rokov je teraz len veľmi ťažko odhadnúť.

Okrem prevádzkovania súkromnej ZOO mal ešte jednu ambíciu a to presvedčiť svojich priaznivcov, že je dobrým spevákom. Nahral niekoľko country pesničiek, kde vyznával lásku k mačkovitým šelmám, vybavoval si účty so svojimi konkurentmi, alebo vyrozprával, ako sa spoznal so svojimi partnermi a budúcimi manželmi. Lenže nielenže nepriznal, že mu hudbu zložil Vince Johnson, ale aj to, že ten pôvodný hlas nepatrí jemu, ale Dannymu Clintonovi.

Obom sľuboval, že piesne budú použité iba v jeho reality šou s následnou distribúciou pre Animal Planet, Discovery a National Geographic, z ktorej budú mať tantiémy. O predajoch CD v jeho obchodoch už reč nebola. Hneď po tomto zistení sa objavili prirovnania k dvojici Milli Vanilli, ktorá v osemdesiatych rokov naberala na popularite, až kým sa nezistilo, že Fab Morvan a Rob Pilatus nie sú žiadni speváci, ale najatí herci.

V Oklahome, kde Joe Exotic vlastnil a prevádzkoval rezerváciu Greater Wynnewood Exotic Animal Park, je silná country scéna s tradíciami, ktoré tam zasiali interpreti ako Otto Gray & His Oklahoma Cowboys. Ako inak sa teda presadiť než s hudbou, ku ktorej prirodzene obyvatelia Oklahomy inklinujú? Pritom sa Joe svojim zamestnancom vyznal, že vyrastal na tvorbe Cyndi Lauper a new wave. Čo by však nespravil pre biznis?

V krajine šoumenov, kde sa obchoduje najmä s emóciami, sú aj Joeove pesničky citovo podfarbené s apelom na zastavenie zabíjanie šeliem a ich vrátenie do divokej prírody. Trochu paradoxné od človeka, ktorý sa neštítil obchodovať s mláďatami a neváhal sa kruto zbaviť nepotrebných a zranených tigrov. Áno, country music je vo svojej podstate gýčovým sfarbením reality, hoci spieva o ťažkých témach ako o smrti, nešťastnej láske, nepochopení medzi otcom a synom, ale musí ich prispôsobiť mainstremovému publiku. Joe ide v tomto ešte ďalej a snaží sa pôsobiť ako mediátor a vytvárať obraz šťastnej komunity, ktorú chcel obohatiť vlastnou kandidatúrou na guvernéra Oklahomy a dokonca aj na prezidenta USA.

Hudba sa stala pre Joea zbraňou, ktorou chcel ničiť svojich konkurentov ako toľko nenávidenú Carole Baskin. Mrazivá zápletka, za ktorú by sa nehanbil ani Tom Waits či Reverend Horton, rozpráva príbeh okolo zmiznutia Carolinho bývalého manžela Jacka Donalda Lewisa s podozrením, že bol zavraždený a naporcovaný ako krmivo pre svoje levy. Z tej predstavy nás mrazí aj z pohľadu na dvojníčku Carolin, ktorá vo videoklipe kŕmi surovým mäsom hladné šelmy. Každopádne, stále sú to iba nepotvrdené teórie, ale na dobrý country príbeh to asi stačí.

]]>
Love My Science a One:Head Music Festival https://www.musicpress.sk/novinky/love-my-science-a-onehead-music-festival Fri, 15 May 2020 13:35:32 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=17572 Love My Science live at ONE HEAD:music festival 2020 / photo by: David Majersky
Love My Science live at ONE HEAD:music festival 2020 / photo by: David Majersky

Bola pripravená hrať koncerty pred živým publikom, ktorému chcela predstaviť nové piesne. Koronavírus tieto plány prekazil, ale úplne nezahatal. Reč je o projekte Love My Science slovenskej hudobníčky a producentky Ingrid Rudavskej. Pred pár týždňami vydala debutovú nahrávku Perfect disorder, ktorú sa nakoniec naživo podarilo prezentovať na prvom slovenskom online hudobnom festivale ONE HEAD : MUSIC FESTIVAL – CORONA EDIT VOL. 1.0 –  vysielanom v Klube pod lampou.

Život mieni a korona mení. V tejto neistej dobe sme ešte viac pocítili svoju zraniteľnosť. Technológie nám majú pomáhať najmä v takýchto ťažkých časoch, no treba nájsť správnu mieru ich využitia. Aj o tom sú nové skladby zo štúdiovej dosky Perfect disorder elektronického projektu Love My Science.

Zavreté kluby a zrušené festivaly postavili Inge Rudavskú pred dilemu, ako dostať svoju tvorbu pred publikum. Vtedy prišla ponuka ísť zahrať na online hudobný festival ONE HEAD : MUSIC FESTIVAL – CORONA EDIT VOL. 1.0.

O svojom štyridsaťminútovom sólovom sete, v ktorom predstavila svoje interpretačné a producentské schopnosti, sa takto zamyslela:

„One Head Festival bola moja prvá skúsenosť hrať pre ľudí bez ľudí, fyzicky prítomných ak nerátam svoju izbu, kde si takto hrávam pre radosť alebo ako nácvik na koncert bežne. Pri hraní som mala v sebe pocity prázdnoty, smútku, neistoty ako to bude s hudbou, s umením a svetom vôbec ďalej. Hrať bez divákov je neprirodzené, lebo práve oni mi dodávajú strašnú energiu, motiváciu, nabíjajú ma ako Duracell. To ticho medzi skladbami bolo najsmutnejšie. Ale malo to aj pozitívne stránky: človek musí vyskúšať všetko. Nakoniec sa odozva dostavila. Fanúšikovia si to užili, boli spokojní a nepostrehli nič z mojich pocitov. Stále som si hovorila, veď predsa na mňa pozerajú, daj do toho maximum, ale nezaberalo to veľmi. Ak sa takáto situácia zopakuje, budem viac pripravená, budem makať aj na svojej psychike, ktorá je kľúčom ku všetkému.“

Na začiatku marca vyšiel debutový album Perfect Disorder (TC Lemons recording studio – zvuk a mastering Filip Pokorný), ktorého ústrednou témou je konfrontácia jednotlivca s modernou spoločnosťou. Novinka prináša spolu trinásť trackov a poslucháča prevádza rôznymi žánrami od synthwave cez indie, deathrock či electroclash.

Všetky piesne pritom spája práve elektronický zvuk, za ktorým stojí všestranná Ingrid Rudavská, ktorá tvorí hudbu, aranžmány, texty v anglickom jazyku a v súčasnosti ich aj sama prezentuje. Okolnosti nabrali ďalší smer. Ešte pred koncertom sa Inge rozlúčila so svojím britským gitaristom Richardom Vealom.

Love My Science live at ONE HEAD:music festival 2020 / photo by: David Majersky
Love My Science live at ONE HEAD:music festival 2020 / photo by: David Majersky

Teraz má čas prehodnotiť, ako bude ďalej fungovať – či ako sólo interpretka, alebo postupne rozšíri svoj projekt o ďalších hudobníkov:

„Inzeráty mám zavesené stále, že hľadám parťáka: gitaristu, basgitaristu, bubenníka, saxofonistu či huslistu, stále by som prijala väčšiu zostavu, ale s týmto hudobným štýlom je to na Slovensku ako v zemi nikoho. Pre ľudí je to old school, nuda… nechápem, lebo osemdesiate roky sa vracajú do módy. Oni na to prijdú a možno sa mi pošta zaplní ponukami (smiech). Bodaj by! Nič iné si ani neželám. Ale napriek tomu som pripravená hrať sama úplne v pohode, nemám s tým najmenší problém. Ako všetko aj sólo kariéra má svoje výhody: budem na sebe pracovať oveľa viac, oveľa viac si to užívať, viac robiť show, viac sa starať o image, o všetko…lebo budem one and only, one woman show. Popravde sa na to teším. Vyhnem sa hádkam, rozchodom, ktoré v kapelách často nastanú a btw, nemusím sa deliť o honorár (smiech).“

]]>
Zachránila ho hudba, alebo kvôli nej zošalel? Brilantný dokufilm Solo https://www.musicpress.sk/clanky/zachranila-ho-hudba-alebo-kvoli-nej-zosalel-brilantny-dokufilm-solo Fri, 15 May 2020 12:59:28 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=15812

Časozberný dokument Solo je unikátnou výpoveďou francúzskeho režiséra žijúceho v Prahe o duševnej chorobe jedného z najtalentovanejších klaviristov Južnej Ameriky Martína Perina.

Tento dokumentárny film s umeleckou ambíciou mal byť ozdobou tohtoročného Febiofestu, ktorý pre koronavírus museli organizátori zrušiť pár dní pred jeho začatím. Reč je o filme Sólo, v ktorom sa parížsky režisér Artemio Benki zameral na život argentínskeho klaviristu a skladateľa Martína Perina.

Veľký talent svojej generácie latinskoamerických klaviristov, ktorí priťahujú takmer magickým poňatím aj melanchóliou. No práve tento splín Martínovi Perinovi priniesol do jeho vnútorného života zmätok a roztrhla väzby s blízkym okolím. Duševná choroba ho priviedla na psychiatrické oddelenie.

SOLO PATRÍ K POZORUHODNÝM SONDÁM DO UMELECKEJ DUŠE AJ O ŽIVOTE S DUŠEVNOU CHOROBOU.

Režisér sa zameral na Martínov príchod zo zariadenia, kde strávil štyri roky, do bežného života. Veľmi silné sú úvahy, v ktorých sa talentovaný klavirista zamýšľa nad svojou samotou aj nad pochybnosťami o strávenom čase nad štúdiom hudby.

]]>
Je Bob Dylan falošný prorok? Uvidíme na novej nahrávke https://www.musicpress.sk/novinky/je-bob-dylan-falosny-prorok-uvidime-na-novej-nahravke Thu, 14 May 2020 11:41:20 +0000 https://www.musicpress.sk/?p=17465

Namiesto koncertovania sa Bob Dylan zavrel do štúdiá, kde tvorí piesne k pripravovanému albumu Rough and Rowdy Ways. Vyjsť by mal 19. júna u Columbia / Sony.  

Bob Dylan musel na neurčito prerušiť svoje nekončiace turné, ktoré sa ťahá de facto od roku 1988. Naplánovaných dvadsaťpäť koncertov po amerických mestách sa zrušilo v dôsledku celosvetovej pandémie.

Americký pesničkár a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru sa namiesto živého hrania a cestovania, sústredí na tvorenie nových piesní, ktoré by mali dostať ucelenú podobu vo forme nahrávky Rough and Rowdy Ways.

Po singloch Murder Most Foul, I Contain Multitudes tu máme False Prophet, v ktorom podľa magazínu Rolling Stone, reaguje na výrok emeritného pápeža Benedikta XVI ohľadom jeho dávnejšieho vystúpenia vo Vatikáne.

Prvý autorský album po ôsmich rokoch bude odklonom od bluesových štandardov a ľudových piesní, ktoré Dylan priniesol na albumoch Shadows in the Night, Fallen Angels a Triplicate.

]]>