One Day Jazz Festival – Andrej Šeban & Band; Depart Refire; Frank McComb – 27.02.2013 – Istropolis – Bratislava

Jednodňový džezový festival priniesol toľko očakávaný pestrofarebný pohľad. Džez rock, európska tradícia aj popovejšie pozlátko. Hudobná mozaika One Day Jazz festivalu zaguľatila improvizáciu do trojobalu Šeban, Sokol a McComb.

Andrej Šeban po rokoch nedôvery dostal opäť chuť pracovať s kapelou a jeho nový projekt vyzerá veľmi nádejne. O generáciu mladší spoluhráči mu dali nový impulz, ktorý sa premietol do  následného intenzívneho koncertovania. Hudobné pokusy o alternáciu improvizovaných častí so zvukom nahradil pesničkový formát s improvizovaným presahom.Naživo zostáva v skladbách presná štúdiová podoba, ale všetko ostatné vzniká na javisku. Preto sú Šebanove vystúpenia vždy odlišné.

Od skupiny dostáva hlavne v rytmických patternoch veľkú oporu, lebo rytmus  je pre neho veľmi dôležitý, keďže v ňom vidí podstatu našej civilizácie. Inšpiráciu pri melose hľadá zas vtáčom speve, ale aj v modalite ľudového prostredia. Dlhé roky nechcel Šeban spievať, lebo neveril vlastnému hlasu. Doviedol ho k tomu až Dežo Ursiny a práve k jeho vokálu má najbližšie. Z jeho farby, ktorá má príjemný odtieň vyžaruje pokoj. K ľudovým nápevom začal používať aj východoázijské prvky, ktoré kulminuje do výšok. Inak sa pridržiava hlavne v stredných registroch.

Hostiteľ večera Martin Valihora sa predstavil hneď v dvoch formáciách a to v európskom a americkom zložení. Trio Sokol, Valihora a Heiri Känzig predviedlo štandardnú interpretáciu európskej džezovej tradície. Ich zvuk bol drsnejší za čo mohol najmä zvuk Sokolovej trúbky v ktorom naplno vyznel jej šelest.

Depart Refire – live in Bratislava 2013

[yframe url=’http://www.youtube.com/watch?v=4ibjw3NAVwE&list=UUlni63iPbqgTBX0QDm5FFnQ&index=4′]

V spoločnom projekte Depart Refire sa divoké harmónie prelínali s rytmickými nunciami. Valihora držal rytmiku pevnými rukami a dovolil si rôzne trioly a zámerné rytmické porušovania s proti pohybmi. Heinri  sa často na kontrabase presúval oktávovami skokmi a jeho melodicko rytmické frázovanie bolo na vysokej úrovni.

Američan Frank McComb je známy nielen pre rôzne hviezdne spolupráce, ale aj svojou tvorbu, ktorá je nezávislá. V Bratislave Frank viac krát  zdôraznil, že nie je pod žiadnym vydavateľstvom a že pre umelca je najdôležitejšia práve jeho sloboda. Preto si môže dovoliť vybrať na koncert neznáme skladby viac improvizovať. Frank sprevádzal svoje skladby na klávesoch a v Bratislave mu rytmickú fazónu pripravil Martin Valihora a Reggie Washington, ktorý je špičkovým sidemanom.

Frank McComb – live in Bratislava 2013

[yframe url=’http://www.youtube.com/watch?v=TxHBXDWJC1U&list=UUlni63iPbqgTBX0QDm5FFnQ&index=3′]

Práve Valihorove držanie rytmu sa muselo viac upokojiť a podvoliť pesničkovému formátu. Až v uvoľnených polo improvizovaných aranžmánoch sa naplno mohol prejaviť. V nich sa aj Frank predstavil ako zdatný pianista, keď predviedol mnohé septakordové kadencie. Frank hral veľmi jemne a svoju vokálnu jazdu prestriedal z hlbšieho barytónu do sýtych výšok. Bezprostrednosťou získal nielen svojich fanúšikov, ale aj Anitu Soul, ktorá si s ním vystrihla neplánovaný duet.

| autor: Daniel

Stratovarius, Amaranthe a Seven Kingdoms – 24.03.2013 – Majestic Music Club – Bratislava

Po sobotňajšom energickom vystúpení švédskej legendy Sabaton uzatvoril víkend ďalšie škandinávske metalové podanie. Spoločné európske turné Stratovarius a Amarathe doplnila americká skupina Seven Kingdoms, ktorá v Bratislave otvárala večer.

Hlboký speváčkin hlas podporili energické gitarové riffy a rytmická strojová presnosť. Skladby boli založené na vokálnom prednese Sabriny a podporené výrazným rytmom.  Piesne odsýpali jedna za druhou, čím chcela skupina maximálne využiť svoj hrací čas, ktorý bol niečo pod pol hodinku. Bol to poctivo odohratý koncert bez zbytočných rečí, aj keď ničím výnimočný.

S nasledujúcou skupinou Amaranthe prišlo viac teatrálnosti, ktorá začala už symfonickou introdukciou.  Aj, keď pri metalových skupinách ide často aj o divadelné podanie a určitú pózu, Amarathe príliš balancovali na hranici gýču a komercionalizácie.

Až tri vokály mali presne rozdelené party v jednotlivých výškach. Krásna speváčka Elize na vysokých opätkoch ponúkla svoj podmanivý mezosoprán, stredy ovládol Jake K  a basové časti interpretoval Andreas, ktorý ich ozvláštnil svojím chrapľákom. Aj, keď má Elize  silný hlas, niekedy na neho príliš tlačila a preto jej výšky kĺzali a škrípali.  No najväčší problém v kompozíciach bola ich  prekomplikovanosť. Niekedy by stačilo nechať vyznieť jeden dobrý melodický nápad a nie ho zastrieť ďalšou melódiou.

Amarathe – live in Bratislava

[yframe url=’http://www.youtube.com/watch?v=jGNcS9JTr5c‘]

V inštrumentálnom podmaze najviac pozornosti pútala basgitarová linka Johana Andreassena, ktorá zatienila gitaru v intenzite. Rýchlym vybrnkávaním striedal tvrdé riffy, ktoré sa priblížili k podstate rytmickej gitary.

Tým, že skupina mala až troch spevákov, vokál menil charakter skladieb. Keď spieval Jak K skĺzla hudba do nu metalu, keď Eliz tak zas do symfonickejšej podoby a keď Andreas tak do  thrash metalu. Napriek tejto zaujímavej kombinácii to pôsobilo až moc nesúrodo. Fínska metalová scéna si potrví na jej melodickú odnož a na krásne vokalistky s dobrým hlasovým prejavom. S celosvetovým úspechom Tarjy preto začali mnohé skupiny kalkulovať. Preto zostal z Amaranthe pocit akejsi neúprimnosti. Skupina však pôsobila bezprostredne a po podaní rúk s divákmi sa ešte stihla rozlúčiť prídavkovým materiálom.

Po dlhšej prestávke s nastaveniami technických parametroch mohla začať fínska power metalová legenda Stratovarius. Tá sa na Slovensku už predstavila v rámci jediného ročníku Masters of Rock. Po atmosférickom intre začali energickou Speed of the Light v ktorej prevetreli gitarové hmatníky  a vystriedali všetky prstové polohy.

Stratovarius – live in Bratislava 2013

[yframe url=’http://www.youtube.com/watch?v=JHi8ONm1xmg‘]

Stratovarius predstavili aktuálny album Nemesis s ktorým sa vracajú opäť k silným nápadom, keď predchádzajúcim počinom vyčítali kritici príliš jednoliatu formu. V Bratislave ponúkla skupina technicky náročný metal s ekvilibristickými časťami. Sólová gitara predviedla rýchle trioly okorenené arpeggiami a jej rytmický ekvivalent harmonizoval s klávesovými akordmi.

Stratovarius – live in Bratislava 2013

[yframe url=’http://www.youtube.com/watch?v=YCMxrWa6t24′]

Práve klávesy boli v mnohých skladbách dôležité, keď mnohé hlavné motívy sú v jeho zvuku. Jens Johansson za klávesmi rýchlo menil zvuk nástroja, raz vytiahol kryštálovo čistý zvuk, inokedy pripomenul čembalom barokové obdobie a inšpiráciu Johanom Sebastianom Bachom. Keďže v skupine pôsobia akademicky vzdelaní muzikanti nikoho neprekvapilo, keď sa často pretli kontrapunktické časti gitár a klávesov. Celkovo bol zvuk až príliš vytiahnutý, vďaka čomu boli niektoré časti až príliš nahlas. Stratovarius sa predstavili v dobrej forme a ich fanúšikovia sú radi, že spevák  Timo Kotipelto sa definitívne rozhodol dať prednosť kapele pred vlastnou sólovou kariérou.

| autor: Daniel

Buzzcocks;  Zóna A; Degradace – 15.03.2013 – MMC Bratislava

Britská punková delegácia bola pre mnohých splneným snom a príjemným obhliadnutým za časmi najväčšej slávy punk rocku.  Sedemdesiate roky boli zlatým obdobím jeho melodickej roviny, ktorá sa objavovala v skupinách ako The Boys, The Adicts, či Chelsea. No Buzzcocks dávno prekročili hranice a význam svojho žánru, keď ich vplyv bol fatálny predovšetkým na Manchesterskú scénu a následný zrod indie rockovej hudby. Večer otvorila ostravská skupina Degradace, ktorá po odchode Sidneyho dlho hľadala stratenú tvár.Vokálne povinnosti napokon prevzal Ruddie, čím skupina definitívne uzatvorila hľadanie možnosti z externého prostredia. Môžu sa tak sústrediť opäť na svoj vlastný zvuk, ktorý je na tohtoročnej nahrávke Heroes Are Dead nečakane dravý.  V  Bratislave sa prezentovali rýchlymi vyhrávkami, výrazným rytmom, dunivou basgitarovou linkou a hymnickými vokálmi. Aj, keď farebne ladili, chýbal charizmatický prvok a moment prekvapenia.

Zóna A má výsadné postavenie predskokana anglických skupín aj vďaka príbuznému spôsobu hry. Vďaka Koňýkovým dobrým vzťahom a rozsiahlym kontaktom je Bratislava dôležitou zastávkou turné britských kapiel. Skupina výrazne pozmenila svoj koncertný playlist a do popredia vytiahli viaceré energické skladby. Najväčšia zmena bola v introdukcii, keď roky začínali entuziazmom nasiaknutou skladbou Je to zlé. Tú vystriedala atmosférická Potopa z rovnomerného legendárneho albumu z ktorého zaznelo viacero skladieb.

Zóna A – live in Bratislava 2013

[yframe url=’http://www.youtube.com/watch?v=Lv1ybuV7L2A&feature=youtu.be‘]

Dominovali predovšetkým piesne s jednoduchým popevkom typu Keď sa všetci zjednotíme a výraznými rytmizovanými  skladbami Polka, či Útek z reality. Hudobníci hrali priamočiaro, jednoducho a temperamentne. Revo zbytočne nekomplikoval harmonickú štruktúru a obmedzil sa na gitarové vyhrávky. Basgitara zanikla v rytmickom opojení a Lump Čupe sa výraznejšie presadzoval skôr vo vokáloch. Čoraz častejšie sa v klasickej zostave objavuje klávesák Jerzi, známy z pôsobenia v skupine Ex Tip. Jeho úlohou je oživiť klavírny zvuk, ktorý sa sporadicky objavuje na štúdiových nahrávkach. Klavírne tóny boli skôr bojazlivé a viac menej iba vykúkali z podsaditosťi  gitarovej dominancie. Jerziho chvíľa prišla v skladbách Nádherná Zákerná, Možno a Na Havaj. Aj, keď pôsobil znudene pomaly si začína v skladbách hľadať svoj priestor. Zaujímavo vyzneli časti so syntetizátorovou imitáciou, čím poslal Zónu A k tvorbe The Stranglers a zvuku novej vlny.

Zóna A – live in Bratislava 2013

[yframe url=’http://www.youtube.com/watch?v=PvXzVpW3kxw‘]

Od starších pánov zo skupiny Buzzcocks sa očakávalo potvrdenie povesti živelnej koncertnej skupiny. Splnili to iba do istej miery, aj keď nuda to rozhodne nebola.  Skupina sa odjakživa odlišovala od tuctu podobných kapiel nielen zvukom ale aj prístupom. Dôležitý bol pre nich nápad, invenčnosť a kreativita, ktorou sa pomaly posúvali za hranice punk rocku. Aj v Bratislave bol evidentný presah štýlov, keď sa objavovali prvky boogie woogie s bluesovou fazónou. Tú razom premenili na rock and rollový pattern s defilujúcim zvukom punk rocku sedemdesiatich a osemdesiatich rokov. Buzzcocks v skladbách viac improvizovali, čím predlžovali inštrumentálne časti, ktoré po niekoľkých minútach vystupňovali do spoločných vokálov. Práve vďaka znamenitej vokálnej harmónii ich mnohí prirovnávali k punkovým The Beatles. V Bratislave ich nezvládli vďaka neistej intonácii vo výškach a falošnému intervalovému zopätiu.

The Buzzcocks – live in Bratislava 2013

[yframe url=’http://www.youtube.com/watch?v=ZLOLAoU2Mw0&feature=youtu.be‘]

Prispelo k tomu aj horšie ozvučenie, keď vokály boli príliš vytiahnuté. Tým sa stratil povestný cit pre popové melódie, ktoré zanikli pod razanciou bluesových a punkových riffov. Hlavne Steve Diggle si svoje gitarové party užíval a niekoľko krát predviedol prstový surfing na svojom nástroji.  Buzzcocks síce neponúkli presný štúdioví pocit, ale autentickým vyznením z nich išiel fluidum čistej koncertnej aury. Nepresnosti vyzneli autenticky vďaka čomu sa ľudia vedeli s nimi po ľudskej stránke viac stotožniť.

| autor: Daniel

CZECHO MECHO: • WWW • Lubomír Typlt • Ink Midget • after: Džunyja fna DJ Junior – 28.02.2013 – KC Dunaj – Bratislava

Podujatie Czecho Mecho sa snaží svojim konceptom spojiť českú a slovenskú hudobnú scénu. Na ďalšom podujatí z tejto sérii sa stretli generačne rozdielni interpreti no so spoločným pohľadom na súčasnú elektronickú scénu. Ľubomír Typlt z pozvanej skupiny WWW predstavil aj svoju výtvarnú podobu. Patrí k typom umelcov, ktorý sa angažujú v rôznych multimediálnych projektoch a veľký dôraz kladie na vizuálnu stránku. Jeho hudobná dráha je v podstate iba spojítkom k podobným aktivitám.

Kto sleduje súčasnú slovenskú hudbu musel časom naraziť na meno Ink Midget. Ten už od svojich dvanástich rokoch zaujal spoločným projektom Tukan. Aj, keď veľmi úzko spolupracuje s Pjonim, v podstate vždy fungovali ako autonómni umelci. No až minulý rok sa im podarilo vydať sólové debuty, ktorými sa od seba odpútali. Midgetovo „špinavé“ dielo s chladným hip hopom vracia elektroniku späť do podzemia, do prebassovaných klubov. Dôležitým prvkom jeho tvorby je živá improvizácia. Preto aj v KC Dunaj k hutným beatom varioval rôzne melódie, ktoré mali bližšie k hlukom a šramotom než k tónovej sústave.

Kým Ink Midget pomaly prekračuje vlastný tieň svojho talentu, WWW sú v Čechách pomaly legendy undergroundu. Počas svojej existencie vydali iba dva albumy, ktorými zásadne formovali elektronickú scénu. Bratislavskému publiku predostreli svoje charakteristické temné beaty s industriálnym pozadím s psychadelickou poetikou interpretovanou rapovou deklamáciou.

WWW – live in KC Dunaj 2013

[yframe url=’http://www.youtube.com/watch?v=8buI9qDP7fQ‘]

Ich hudobný podklad nie je obyčajnou vatou, ale vyrovnanou zložkou k textom. Tie sú veľmi rôznorodé a možno ich všelijako interpretovať. Pripomínajú nejasné nočné mory, ktoré sa odohrávajú na rozhraní spánku a pozvoľného prebúdzania do krutej reality.

Najsilnejšia stránka sa však zároveň stáva achillovou pätou, keď u zraniteľnejších ľudí môže vyvolať pocit nevoľnosti, depresie a úzkosti. No tí otvorenejší sa vďaka tomu vydávajú na tajuplnú cestu metafor Lynchovského sveta. Ani v Bratislave nebolo z ich zvukomalebného bludiska vytváraného kŕdľom slov úniku. A kapela sugestívnou interpretáciou s viacnásobným vystupňovaním a naliehavým trojvokálom vygradovala atmosféru až do maxima.

Petrolej zúfalstva a benzín sarkazmu napokon zbĺkol do horiacej schizofrénie, ktorá bola podčiarknutá tvrdými beatmi.  Je však škoda, že zlé ozvučenie nepodporilo dôležitú syntézu hudby a slova.Tak isto hudobný podmaz obsahoval až príliš veľa podnetov. Niektorí ho preto brali iba ako kulisu k textom, iní dokonca ako sprievod k divokému tancu.

| autor: Daniel