Do slovenských kín prišla snímka The Long Walk (Dlhý pochod) – inšpirovaná rovnomennou knihou Stephena Kinga. Hudbu k filmu skomponoval Jeremiah Fraites zo skupiny The Lumineers.
The Long Walk (Dlhý pochod, podľa oficiálneho distribútora na Slovensku Magic Box) vznikol na motívy knižnej prvotiny Stephena Kinga z roku 1979. Psychologický horor zavedie čitateľa do dystopickej Ameriky ovládanej totalitným režimom, ktorá nápadne pripomína nastupujúci trumpizmus a hnutie MAGA. Už vtedy spisovateľ upozorňoval, že aj demokracia v USA môže čeliť podobnej skúške. Nie náhodou dnes King označuje Trumpov vzostup za hororový príbeh.
Najprv trochu zo zápletky: skupina sto mladých mužov sa zapojí do tradičného Dlhého pochodu, ktorého pravidlá sú veľmi jasné – kráčať bez prestávky vo dne i v noci, nevybočiť z určenej trasy a nejsť pomalšie než tri míle za hodinu. Tri napomenutia a nasleduje eliminácia. Ide sa dovtedy, kým nezostane jediný víťaz. Ten berie všetko – peniaze a jedno splnené želanie (o ňom sa síce vo filme veľa nehovorí, no práve ono hrá kľúčovú rolu vo finálnej scéne).
Je mnoho filmov z bohatého radu Kingových adaptácií, pri ktorých si okamžite vybavíte aj ich hudbu. Napríklad Kubrickov The Shining s hudobnými motívmi od Wendy Carlos a Rachel Elkind, doplnený o geniálne využitie klasickej hudby B. Bartóka či K. Pendereckého. Alebo Pet Sematary s podmanivou hudbou Elliota Goldenthala (mnohé motívy sú podobné tým z aktuálneho soundtracku), či The Green Mile s hudbou Thomasa Newmana.
Originálnu hudbu k tejto napínavej snímke skomponoval Jeremiah Fraites zo skupiny The Lumineers – pre ktorého ide už o druhú filmovú adaptáciu v tomto roku, popri životopisnom filme o Bruceovi Springsteenovi.
Svojím prístupom sa snaží vyhýbať hororovým klišé, ktoré často fungujú na tzv. lakačkách, založených na zhutnenej inštrumentálnej sadzbe (najčastejšie v sláčikoch) v disonantnej harmónii. Hoci aj v tomto prípade zaznievajú hlavné témy v sláčikoch, sprevádzané klavírom – čo bolo výsledkom konzultácií Fraitesa s režisérom Francisom Lawrencom – snažil sa k nim pristúpiť odlišným spôsobom.
Podľa neho dokážu tieto nástroje znieť zároveň krásne aj desivo, jemne aj odpudivo. Vo vzájomnej rovnováhe vytvárajú disonantné a znepokojujúce zvuky, no zároveň vedia navodiť krehkú a dojímavú atmosféru.
Ako obdivovateľ Thomasa Newmana, predstaviteľa starej dobrej symfonickej školy hollywoodskych skladateľov, súhlasí s výrokom už zosnulého Ennia Morriconeho, že dobrá hudba zlý film nezachráni, no zlá hudba môže ublížiť aj dobrému filmu. Aj preto bolo mimoriadne dôležité, aby hudba citlivo reagovala na scenár a motívy hlavných postáv.
Tento príbeh nie je primárne o zabíjaní – hoci práve to poháňa dej dopredu – ale predovšetkým o vzťahoch medzi účastníkmi pochodu. Mladí muži, aj keď sú súpermi, prežívajú každú stratu bolestivo. Nie sú to psychopati; aj tí s temnejšou povahou majú svoju lepšiu stránku. Tento rozmer sa premieta aj do hudobných motívov, ktoré zachytávajú vývoj ich vzťahov – napríklad pri spoločnom spievaní piesne Oh, My Darling Clementine, keď im spev dodáva odvahu podobne ako pri vojenských pochodoch (viď Full Metal Jacket).
Pretože toto nie je obyčajná súťaž – je to pochod smrti – kde medzi účastníkmi vzniká zvláštne puto, akési prepojenie. V takýchto chvíľach hudba akoby „presvetľovala“ dianie, a to aj v momentoch, keď situácia vyznieva ako bezvýchodisková (Incline – jedna z najviac skleslých kompozícií, ktorá však tiež obsahuje nádej) a končí smrťou (Curley). Práve v týchto kontrastoch pôsobí najsilnejšie – vďaka nim nie je dej taký predvídateľný, ako by sa mohlo zdať zo samotného scenára. Každý divák totiž podvedome tuší – aj keď nepozná Kingovu predlohu, že na konci môže zostať len jeden pochodujúci.
Hollywoodská produkcia často tlačí do prostredia príbehu svoj pátos, preto je hudobná zložka posilnená monumentálnosťou a epickosťou. Tá však potláča intímnosť takých osamelých okamihov, akým býva umieranie. Jeremiah Fraites na to išiel opačne, keď uberal z inštrumentácie, niekedy až minimalistickým spôsobom. Pracuje s motívmi a ich variabilitou, keď každému „odchodu“ postáv vytvoril vlastnú tému – aby každá smrť mala svoju váhu a aby bol prítomný aj okamih prekvapenia.
Hoci sa Jeremiah Fraites etabloval ako storyteller v skupine The Lumineers, na tomto soundtracku sa profiluje jeho ambientnejšia a hudobne vážnejšia poloha. Tú už rozvíjal na svojich predchádzajúcich dvoch sólových albumoch: Piano Piano a Piano Piano 2. Vo viacerých momentoch soundtracku toto pokračovanie možno pozorovať – napríklad v skladbe Dad sa objavujú emotívne zafarbenia evokujúce štýl Ólafura Arnaldsa, ako aj jemné syntetizátorové plochy, ktoré sa spájajú s kompozíciou Olson.
Jeremiah Fraites vytvoril krásne dielo, ktoré má veľký emotívny náboj a množstvo prekvapivých momentov. A čo môže byť pre tvorcu filmovej hudby väčším zadosťučinením, než to, že jeho hudba funguje ako sprevádzač deja a zároveň aj autonómne pri počúvaní celého soundtracku?
