8.6 C
Slovakia
sobota, 19 septembra, 2020
Rozhovory Cruel Hearts Club – Do Austrálie sa ešte niekedy vrátime, no preraziť...

Cruel Hearts Club – Do Austrálie sa ešte niekedy vrátime, no preraziť chceme v Londýne a Japonsku

Cruel Hearts Club
Cruel Hearts Club / photo by: cruelheartsclub.com

S tvorbou kapely Cruel Hearts Club sme sa zoznámili tesne pred ich februárovým koncertom v Londýne. Hrať mali v menšom hudobnom bare The Lexington, a hoci už nie sú neznámou kapelou, panovala tam skoro až rodinná atmosféra. Cruel Hearts Club majú za ambíciu presadiť sa v Londýne a správne vytýčené smerovanie potvrdili hraním pred Iggym Popom, Stingom či The Libertines. Trojica Gita Harcourt, Edie Langley, Gabi Woo sa netají sympatiami k feministickému hnutiu Riot grrrl ani obdivom k japonskej scéne, na ktorej by sa chceli presadiť. Na naše otázky odpovedala speváčka a gitaristka Gita Harcourt.

Aký bol prechod z domovskej Austrálie do Londýna? Čo bolo najťažšie na tom zvyknúť si na iný spôsob života?

Naši rodičia sem prišli z Austrálie počas sedemdesiatych rokov, keď rebelovali proti ich konzervatívnym rodičom a usadili sa v hippie komunite v Norfolku. Máme austrálske aj britské pasy, ale nie som si istá, či nám to je platné v čase Brexitu. Ja aj Edie sme vyrastali v severnom Anglicku, ale pred pár rokmi som dostala možnosť ísť z konzervatória v Sydney na šesťmesačné štipendium do The Royal Academy of Music v Londýne. Celá naša rodina pochádza z Melbourne, ktoré v mnohom vyzerá ako zmenšená verzia Londýna. Je to kozmopolitné mesto a hudobná scéna tam prosperuje, ale v tej dobe nemali výmenný program, tak som skončila v Sydney, čo je nepochybne nádherné mesto s ohromujúcimi plážami na útesoch, ale cítila som sa tam trochu osamelá. Nedokážem to vysvetliť a som si istá, že išlo iba o stav mojej mysle. Naozaj mi chýbal môj domov. Londýnsky život je chaotický, ale ponúka toho tak veľa – toľko skvelých miest na hranie a my sa tu s našimi rodinami cítime ako doma.

Aká je austrálska hudba? V čom vidíte jej najväčšie prednosti a naopak jej najväčšie slabiny?

Z Austrálie pochádza toľko skvelých skupín. Tame Impala sú úžasní a skutočne inšpiratívni, potom máme radi Empire of The Sun a Howling Bells. Je tam srdce a melanchólia nielen v hudbe, ale aj v ich textoch.

Pochádzate z hudobníckej rodiny, ktorá vás videla skôr vo vážnej hudbe. Prečo vás to nelákalo ísť týmto smerom, prípadne k jazzu či world music?

Všetky tri sme v mladom veku študovali klasickú hudbu. Nebolo to nevyhnutne preto, lebo nás rodičia tlačili k tomu stať sa profesionálnymi hudobníčkami, ale bolo to niečo, čo sme radi robili a sme za to neskutočne vďačné. Trvá to mnoho času a stojí veľa peňazí priviezť deti z vidieku na súkromné hodiny. Mama, otec, ďakujem vám za to! Ako klasická huslistka som musela hrať rôzne žánre z hudby s ostatnými kapelami a štúdiovými hudobníkmi – to vám len pridáva krásu toho všetkého.

Ocitli ste sa náhodne v ženskej zostave, alebo to bol hlavný zámer?

Nebolo to úmyselné rozhodnutie mať ženskú kapelu, ale sú tam určité aspekty, ktoré sa mi na tom páči. Všetky chápeme, že mať deti prináša so sebou určité kompromisy, ktoré s tým súvisia. Myslím si, že je naozaj povzbudzujúce zažiť bandu dievčat robiť tzv. rocking out (pozn. redakcie – slangové označenie pre nadšenie hrať a počúvať rockovú hudbu).

Čo hovoríte na hnutie Riot grrrl a na kapely ako Bikini Kill. Vidíte sa v ich energii? Alebo vám je bližšia rock and rollová elegancia The Runaways, ktorú často spomínate ako inšpiračný zdroj.

To je dobrá otázka. Vždy sme boli zaujaté a fascinované, keď niekto prišiel z hnutia Riot grrrl. Som rada, že máme také kapely ako Bikini Kill, ktoré sa nestarajú, čo si ostatní myslia. Veľmi ich za to obdivujeme! Spôsob, akým povzbudzovali ostatné dievčatá založiť kapelu je všetko, čo sme aj my potrebovali a stále robíme. Potrebujeme byť viac zastúpený takýmito dievčatami na javisku. Samozrejme, že The Runaways je naša spoločná láska, ale myslím si, že tam je tá ich hudba, štýl a vibe, ktorá ma dokáže stále prekvapiť. Každá ich fotografia a každá ich pieseň ma núti posunúť sa ďalej a niečo zmysluplné vytvoriť.

Napriek krátkemu pôsobeniu ste už stihli koncertovať pred Stingom aj Iggym Popom. Ktorý z týchto hudobných prístupov je vám bližší?

Obaja sú králi, však? Stretnúť Iggyho bolo naozaj vzrušujúce, keďže sme boli všetci po koncerte dosť opití a veľa sme ho objímali. Jeho koncert bol tak epický. Sting má mnoho dobrých piesní, na ktoré len tak nezabudneš. Every Breath You Take je skutočne nádherná.

V jednom rozhovore ste spomínali, že vaším snom je hrať v Japonsku. Je vám blízka tamojšia scéna, pre ktorú je príznačná veľká melodika? Čo pre to robíte, aby ste sa tam presadili? Už ste niekoho oslovili, alebo ste v hľadáčiku tamojších promotérov?

Radi by sme si zahrali v Japonsku a priznám sa, že všetky tri sme tak trochu fascinované tou myšlienkou. Ľudia sú tam posadnutí hudbou a japonskí fanúšikovia sú veľmi lojálni. Všetko o Japonsku od ich módy až po jedlo je však teraz len snom. Momentálne nemáme v tomto nič rozbehnuté, ale radi by sme skočili po šanci, ak by sa nám naskytla príležitosť.

Kedy môžeme očakávať váš album a čo môžete o ňom ešte prezradiť?

Chceli by sme to stihnúť do konca roka 2020, ale ak by sme boli realistické, tak skôr na začiatku roka 2021. Momentálne skladáme mnoho nových vecí a musíme sa uistiť, že to bude stáť za to čakanie. Konečne si budeme môcť povedať, že máme album a budeme sa cítiť kompletnejšie.

Nechcete sa ešte niekedy vrátiť do Austrálie a skúsiť preniknúť do tamojšej gitarovej scény? Ako často tam chodíte hrávať?

Samozrejme, že milujeme Austráliu, ale ja si neviem predstaviť, že by sme tam v blízkej dobe hrali, lebo je to neuveriteľne ďaleko. Je zaujímavé, že naša bubeníčka Gabi sa odtiaľ vrátila z dlhého tripu a skončila v bare uprostred ničoho popíjajúc s chlapíkom, ktorý nás videl hrať na Vianoce pred The Libertines (pozn. redakcie – koncert v Leeds O2 Academy). Myslím si, že jedného dňa bude šanca ísť na pol roka hrať von a zažiť to, čo nám svet ponúka, ale zatiaľ chceme dať celú našu energiu do tvorenia, nahrávanie a robenia čo najviac zabijáckých koncertov. Och bože, bude to veľmi dobrý rok.


How was moving from your Australian homeland to London? What was the most difficult to get along with while living in London? Do you think that a life in London is different?

Our parents came over from Australia in the 70s, rebelling against their conservative parents and settling in a hippy commune in Norfolk.  We have Australian and British passports but I’m not sure either are very useful in the Brexit age. Edie and I grew up in the north of England but I did a 6 month exchange from The Royal Academy of Music in London with the Sydney Conservatoire a few years ago.  Our families are all from Melbourne which is a lot like a mini London in some ways. It’s cosmopolitan and the music scene is thriving but, they didn’t have an exchange program so I ended up in Sydney which is undoubtedly really beautiful, it’s a city with stunning beaches on its doorstep but, I felt a sort of loneliness when i was there. I can’t explain it, more my state of mind I’m sure. I get really homesick, a bit sad really. London life is chaotic but there’s so much to offer, so many great venues to play and our sisters and their families are here, its home.    

What does Australian music mean to you? How would you describe it? What do you see as its advantages and what about its weak spots?

There are so many great bands that have come out of Australia. Tame Impala are amazing and a real inspiration, Empire of The Sun and Howling Bells.  There’s a heart and melancholia that comes from these bands and their lyrics. 

You come from a family of musicians – your parents wanted you to become a classical musician. Why haven´t you ever gone towards this direction? Alternatively in the direction of world music and jazz?

Well, all three of us studied classical music from a young age, it wasn’t necessarily because our parents were pushing us to become professional musicians, it was just something we did and a focus in our childhoods that we are all really grateful for.  It takes a lot of time and money to ferry a bunch of kids around the countryside for private music lessons. Mum/Dad, thank you. As a classical violinist I have had to play many different genres of music with other bands and in recording sessions – it just adds to the beauty of it all.

Did you end up in all-female setup in purpose or was it just a coincidence? 

It wasn’t a conscious decision to have an all-girl band, but there are certain aspects of it that appealed to us.  Having kids, we all understand what’s at stake and the compromises that come with those challenges.  I think it’s really empowering seeing a gang of girls rocking out.

What you think about Riot grrrl movement and bands like Bikini Kill? Do you see yourself in their energy? Or you get along better with Rock´n´roll elegance of The Runaways, which you frequently mention as your source of inspiration?          

That such a good question. We’ve always been intrigued and fascinated when it comes to the Riot girll movement.  I’m so glad that we had and still do have bands like Bikini Kill who just don’t care what anyone thinks. We admire them massively! The way they encouraged other girls to start bands is everything that we needed and still do. We need to be represented more, we need more girls up on stage. Obviously The Runaways are a love of ours, but I think with them it’s their music, style and vibe that just blows my mind. Every photo and every song of theirs makes me want to step up and create stuff.

Despite your fairly short existence you already played before Sting and Iggy Pop. Which one of these two musical approaches do you like more?

They are both kings really aren’t they? Iggy was pretty exciting to meet, we were all pretty wasted after the gig and gave him lots of cuddles. His gig was so so epic too! Sting has loads of good songs you forget you know as well. ‘Every Breath You Take’ is so beautiful.

During one interview you mentioned that your dream it to play in Japan. Do you plan on playing there someday and if so, what do you do for making it happen? Have you contacted someone from the local scene already or anyone contacted you?

We would love to play Japan yeah; all three of us have always been a bit obsessed with it. The people there are music obsessed and Japanese fans are very loyal. Everything about Japan, from their fashion to the food is just the dream. We haven’t got anything in the pipeline at the moment but we would jump on the chance if the opportunity arose for sure.

When do we get your new album and what can we expect from it?

We really wanted to have it out by the end of 2020 but realistically it will probably be more like beginning of next year. We are writing lots of new stuff right now and will make sure it’s worth the wait. It will be amazing to finally say we have an album – it will make us feel more complete.

Do you want to move to Australia some day and get known in the local guitar scene?

We love Australia for sure, but I can’t imagine us heading there to play a gig anytime soon, it’s obviously just unbelievably far.  Saying that, Gabs just came back from a long trip over there and ended up having a drink at a bar in the middle of nowhere with a guy who had seen us play at Christmas supporting The Libertines. I think one day there’s a chance of maybe going out for 6 months and experiencing what it has to offer but for now we wanna give all we have to writing, recording and doing as many killer gigs as possible. It’s gunna be a damn good year.