Tri roky čakania. Tri roky presunov, rušenia a znovu potvrdzovania, neistoty, sklamania, ale aj eufórie s veľkolepým návratom. Dvadsiaty piaty ročník festivalu Pohoda bude hudobnou oslavou a hlavnou festivalovou udalosťou. Uvoľnená atmosféra panovala aj na trenčianskom letisku, kde organizátori novinárom ukázali, ako prebiehajú prípravy normálneho – veľkokapacitného ročníka. Michal Kaščák nám v rozhovore porozprával, s čím mali pri tvorbe programu najväčšie ťažkosti, ako festival ovplyvnila situácia na Ukrajine a prečo nechcel rušiť vystúpenia ruských a bieloruských umelcov.
Ako sa zmenil pôvodný lineup z plánovanej Pohody 2020 voči tomu aktuálnemu v roku 2022. Vyšli vám pôvodné kapely v ústrety, alebo ste mali pri ich opätovnom obsadzovaní komplikácie?
Z päťdesiatky umelcov, umelkýň, kapiel sme myslím pre potvrdili štyridsať. Prišli sme o niekoľko silných mien, to otvorene hovorím. Napríklad Thom Yorke, FKA Twigs, Stormzy, ale potvrdili sme zase niekoľko nových silných mien ako Nick Cave. Pre potvrdzovanie nebolo vôbec jednoduché. Pri menších kapelách to bolo takmer automatické, inde zohralo úlohu to, že je výrazne viac festivalov, väčší záujem o väčšie kapely, tým pádom stúpli ich ceny, niektorí umelci chystajú nový album (FKA Twigs), čiže tam je to umelecký dôvod, no a v neposlednom rade prišlo aj k tomu, že konkurenčné festivaly im dali také finančné podmienky, ktoré sa nedajú odmietnuť – zvýšenie honoráru aj o 50 percent.
Tento ročník je zameraný na ukrajinských umelcov. Je komplikované dostať ich na Slovensko? Spolupracujete pri tom s nejakými štátnymi inštitúciami alebo organizáciami ako napríklad s Ukrajinskou ambasádou?
Festival otvorí aj uzavrie ukrajinská hudba. Vo štvrtok to bude DakhaBrakha a na záver budú Sólisti hudobno-dramatického súboru Tarasa Ševčenka vítať slnko zo soboty na nedeľu. Máme dokopy osem umeleckých blokov plus niekoľko diskusií. Najväčšie komplikácie sú stále s Luhanskou filharmóniou, lebo tam je veľa členov mužov, našťastie na Ukrajine platí zákon, že pri kultúrnej reprezentácií môžu muži na čas vycestovať mimo krajinu. Spolupracujeme s našimi partnermi Music Save UA, ktorá zas spolupracuje s ich Ministerstvom kultúry aj Ministerstvom vnútra.
Všimol som si, že v programe máte aj interpretov z Ruska a Bieloruska. Nebol pri nich problém s vybavovaním víz?
Mali sme ešte pred začiatkom vojny potvrdenú ruskú (Aigel) aj bieloruskú kapelu (Molchat Doma) a v programe sme ich nechali, lebo si myslím že treba podporovať aj tzv. ostrovy pozitívnej deviácie v Rusku. Obe tieto kapely sú jasne vyhranené proti vojne a sú to aj zároveň silné umelecké kolektívy. Príchod je komplikovaný, nie pre Bielorusov, tí ešte priamo vo vojne nie sú a môžu bez problémov vycestovať do EÚ, ale ruská kapela môže cestovať len cez Belehrad – to je ešte jediné miesto, kam môžu v Európe priletieť a z Belehradu potom prídu autom k nám na festival.
Tento ročník máte dva špecifické koncerty venované osobnostiam Miroslava Žbirku a Milana Lasicu. Ako sa vám na týchto projektoch pracovalo a chcete ich preklopiť aj do ďalšej koncertnej podoby?
Ja dúfam, že Midi Lidi a Laco Lučenič ostanú spolu hrať aj po Pohode. Celý ten koncept sme začali ešte s Mekym. Meky bol z neho nadšený a sám si vyžiadal Laca Lučeniča, čomu Laco nechcel uveriť, a takisto sa tešil na spoluprácu s Midi Lidi. To bola veľmi radostná vec. Meky nám to potom skomplikoval a nakoniec z toho bude oslava jeho tvorby.
Milana Lasicu si budeme pripomínať na hlavnom pódiu a je to taký hudobný duel. Milan Lasica sa označil za muzikanta niekoľkokrát. „Ja som v prvom rade muzikant“, no vtedy som si myslel, že to hovorí len preto, že robí s muzikantami, no on to potom ďalej rozvíjal, keď vravel, že sa cíti oveľa lepšie v kapele ako v divadle. A potom to spomínal aj pred svojimi vlastnými kolegami z divadla, takže to bola určite pravda. Budeme na neho spomínať s Bratislava Hot Serenaders aj s Bolo nás jedenásť. BHS zahrá sedem a my osem skladieb a celé to zakončíme piesňou „Ja som optimista“.
Si známy tým, že si dlho odolával žiadostiam o štátnu podporu. Nakoniec ste boli ako festival prinútení zmeniť tento prístup a pristúpiť k podaniu žiadostí cez slovenské aj zahraničné grantové schémy. Presvedčili ťa k tomu kolegovia, alebo to bol tvoj nápad?
Presvedčila ma v prvom rade doba, v ktorej sme sa ocitli. A výnimočná doba si žiada výnimočné riešenia. Fondy považujem za dobrú vec, ale zároveň je tam toľko formalít a byrokracie, že sa teším, keď sa táto výnimočná doby skončí. Ja som vďačný, že nám fondy pomáhajú prežiť, nechcem aby to vyznelo nevďačne aj rozumiem tomu istému stupňu kontroly, keďže narábanie s verejnými zdrojmi musí byť pod kontrolou a musí byť zmysluplné. Určite niekto zneužije zdroje a fondy, ale to základné nastavenie kvôli pár ľuďom, ktorí to zneužívajú a sú podozriví, tak potom musia všetci okolo toho vykonať tak veľa formalít, že je to neúnosné.
Napríklad my sme museli na to zamestnať a zaplatiť extra človeka. Ja verím, že o pár rokov, možno dva, tri, lebo na budúci rok to ešte nebude v tom štádiu, že by sme tieto fondy nemuseli využívať. Často hovoríme, že na Slovensku sme byrokrati, ale Granty EHP a Nórska (pozn. redakcie – festival získal dotáciu za projekt Pohoda – zveľaďujme slobodu) sú na tom s byrokraciou úplne rovnako, ak nie horšie (smiech).
Tento rozhovor robíme počas tlačovej konferencie tesne pred začatím festivalu. Ako prebiehajú prípravy dvadsiateho piateho ročníka?
Je viacero výziev, ktoré sme pred tým vôbec nezažívali. Napríklad logistika dopravy je výrazne náročnejšia ako po minulé roky. Čiže sa nám reálne stalo, že kamión, ktorý mal prísť koncom tohoto týždňa, prišiel hneď prvý deň a naopak kamióny, ktoré tu už mali byť a už sa malo pokročiť v stavbe hlavného stage, nedošli (pozn. redakcie – tlačová konferencia a rozhovor sa uskutočnil 29. júna). Ale už došli, takže sa všetko stíha. Ďalšia výzva bola s hľadaním dobrovoľníkov. Stále máme problémy s brigádnikmi. Nemáme ten stav, ako by sme mali mať, ale verím, že sa nám to podarí. Je zaujímavé, že máme výrazne viac starších brigádnikov ako v minulosti, keď sa nám naopak hlásili ľudia tesne po osemnástke.
Medzi odborníkmi z hudobného priemyslu sa hovorí, že tento a hlavne budúci rok bude pre mnoho festivalov zlomový. Vnímaš to tiež tak, že je tento ročník zaťažkávacou skúškou pred prichádzajúcimi zmenami?
Tento ročník je pre nás rozhodujúci v tom, že ho musíme urobiť. Znie to možno trochu zvláštne, lebo každý rok musíme festival urobiť, ale v tomto roku sa stretáva tá ako keby trojročná pauza a záťaž, ktorú sme mali. Každý rok máme obrovskú radosť z každého potvrdeného mena, ale teraz sme trikrát niekoho presúvali a to nie je ten istý typ radosti, ako keď objavujeme a potvrdzujeme nové mená. Zároveň v súvislosti s pandémiou a vojnou prišlo k obrovským nárastom cien, ktoré my nemáme ako preniesť do tohto ročníka.
Čiže máme problém s nárastom cien od dodávateľov – niektoré sú pochopiteľné a niektoré nie, ale nemáme šancu zohnať akékoľvek ďalšie zdroje. Partneri sú uzavretí väčšinou dohodami z roku 2019/2020 a lístky ostali na pôvodnej hodnote. Čiže tento rok je pre nás dôležitý, aby sme ho uskutočnili a zároveň aby sme sa odrazili do budúcnosti. Myslím si, že rok 2023 bude už takým rokom prvého nádychu.
Kapacita ostáva rovnaká?
Kapacita ostáva rovnaká. Pokušenie ju navýšiť je veľké, výrazne by nám to pomohlo, ale mohli by sme prísť o dušu festivalu a to nám za to nestojí. Potrebujeme udržať festival v takej podobe, ako ho ľudia poznajú a myslím si, že tridsať tisíc návštevníkov je akurátna kapacita na priestor trenčianskeho letiska. Priestor je veľmi veľkorysý, keďže obsiahne viac ľudí, ale závisí to od toho, čo vlastník od festivalu očakáva. Keď chceme, aby z toho bolo príjemné stretnutie, tak v ňom nemôže byť pretlak ľudí.
Nemáš teda pocit, že festivaly vašej veľkosti a najmä tie väčšie sú už korporátnymi značkami, z ktorých sa vytráca ten prvotný zámer a poslanie? Nemáš pocit, že tieto zlé roky nielen pre kultúru pochovajú veľa festival a ostanú len tie komerčné?
Ja považujem nástup korporácií za jeden s najväčších problémov umenia. Závisí to od toho ako kto k tomu pristupuje. Niekto robí festivaly kvôli biznisu a niekto kvôli tomu, že ho zaujíma umenie, niekto je niekde na pol ceste. Nástup korporácií výrazne uprednostňuje čisto ten biznisový prístup a tým, že korporácie majú takmer nekonečné zdroje, takže si môžu robiť takmer čokoľvek s cenami, s exkluzivitami, s nátlakom, s blokovaním iných festivalov. Čiže toto ja považujem za ohrozenie nezávislej festivalovej scény.
Budeme to mať určite ťažšie, ale na druhej strane je to zas výzva, že sa festival bude musieť zmeniť. Budeme možno musieť zabudnúť na také veľké mená, ako máme teraz a budeme musieť hľadať iné riešenia, ale my to nevzdáme.
Tak ti Michal ďakujeme a blahoželáme ti k tvojmu jubileu (pozn. redakcie 4. júla oslávil Michal Kaščák päťdesiat rokov) a vidíme sa na trenčianskom letisku – 7. až 9. júla – na Pohode.
Ďakujem aj ja.
autori rozhovoru: Daniel Hevier ml./ David Majerský
