8.6 C
Slovakia
pondelok, 21 septembra, 2020
Rozhovory Mikulcová, Solid Move a Post Bellum – Za slobodu treba bojovať aj dnes

Mikulcová, Solid Move a Post Bellum – Za slobodu treba bojovať aj dnes

Moe / Zuzana Mikulcová / Post Bellum

Sloboda. Za týmto abstraktným pojmom sa skrývajú heroické činy a obety jednotlivcov. Vďaka ich skutkom si dnes môžeme dopriať slobodu vyjadriť sa, kritizovať aj voliť. Časopis Post Bellum prináša príbehy takýchto ľudí. Jeho najnovšie číslo venované 75. výročiu SNP bude verejnosti prezentované na koncerte 29. augusta v bratislavskej Novej Cvernovke, na ktorom vystúpia Solid Move a Zuzana Mikulcová.

 

Moe zo Solid Move

Ste zástupcom subkultúry, ktorá v deväťdesiatych rokoch, mala veľa problémov a konfliktov s neonacistami. Ako si spomínate na tie časy, kedy sa dokázala scéna zomknúť a prežiť tieto ataky?

Spomínam na ne s nostalgiou, ale som rád, že sú už za nami. Vtedy bol slovenský hip hop ešte v začiatkoch a strety s neonacistami boli na dennom poriadku. Nie len pre hip hopovú komunitu, ale pre všetky subkultúry. Neraz sme sa museli pobiť, pripadne utiecť, keďže bolo ich zvykom útočiť v presile. Keď boli koncerty v DK Lúky, vždy sa pred vchodom odohral nejaký incident. Taktiež v meste. Človek musel byť v strehu. Dnes to tak už nie je, no mne sa zdá, že teraz je neonacizmus väčšia hrozba. Hlavne v tom, že sa stáva normou, štandardom, akoby rovnocenným názorovým prúdom a to je určite nebezpečnejšie, ako keď bol na okraji spoločnosti adorovaný hŕstkou agresorov. Prihovára sa slizko a úlisne a útočí na najnižšie ľudské pudy. Má priestor v médiách. V parlamente. Nesmieme to podceňovať.

Je hip hop aj dnes v tom aktívnom vzdore proti rasizmu, xenofóbii, nacionalizmu?

Nemyslím si. Nájdu sa umelci, ktorí to v textoch riešia, ale určite nie ako hlavnú tému. Mladí raperi nemusia za nič bojovať, žijú a vyrastajú vo svete, kde majú slobodu, hojnosť, možnosti. Hip hop ako taký sa tiež zmenil, stal sa mainstreamom, a obávam sa, že tým vo veľa prípadoch pod seba zobral aj osoby, pre ktoré demokratické princípy a princípy slobody veľa neznamenajú. Je to daň za to, že hip hop „narástol”. Ono ak človek pozerá na hip hop iba z jedného uhla, nájde v ňom priestor pre agresiu, súperenie, boj. Hip hop bol vždy z veľkej časti vzdorom a vychádzal z geta, takže ho mnohí vidia práve takto. A to je škoda.

Nahrali ste skladbu pod názvom Sloboda, v ktorej sa venujete hlavne tej vnútornej slobode, ktorá posúva človeka v jeho ďalšom rozvíjaní. Cítite sa slobodní v tom čo robíte? Vtom aký odkaz prinášate svojim poslucháčom bez kompromisov a v prelomení vašich zásad?

Pre mňa je sloboda najviac. Sloboda nám dáva možnosť rásť a rozvíjať sa. Nájsť sa. Sloboda voľby, sloboda myslenia, slova, sloboda pohybu… V tom čo robím hudobne sa cítim slobodný, no táto sloboda si vyberá daň na strane popularity. Hlavne ak sa chcem vyhnúť názorovému klišé a témam spracovaným prvoplánovo. A potom je tu sloboda vs. promo na sociálnych sieťach (nie na internete ako takom!). Dlhodobo mám pocit, že v tomto umelec proste nemá na výber a osobne to pociťujem ako určitý druh „neslobody”. V úvodzovkách preto, lebo je to samozrejme vecou voľby, no nebyť ako interpret denne na sieťach, nemať niekoľkokrát denne posty je dnes nemysliteľné. Ľudia to tak možno nepociťujú, no myslím, že nás to ako interpretov o slobodu určitým spôsobom pripravuje. Deformuje to naše správanie, často ovplyvňuje naše rozhodnutia a činy.

Umeleckú slobodu ste cítili aj v skupine A.M.O., kde ste ako jedni z prvých na Slovensku priniesli spojenie živej hudby (reggae, jazz, funk, soul) s hip hopom – teda černošskej hudby hranej belochmi. „Kvalita dozrieva neskôr, vtedy keď odchádza sláva“ – cítite to tak?

Určite áno. Popularita bezpochyby korumpuje myseľ. Miestami až do takej miery, že človek verí, že robí správne rozhodnutia. V AMO to bolo spojené s množstvom kompromisov, ktoré som musel urobiť. To je ale normálne, ak človek robí s viacerými ľuďmi a chce udržať značku a povesť projektu bezmála 13 rokov. No všetko má svoje hranice. Pri projekte Solid Move som po rokoch opäť pocítil slobodu v tvorbe. No naučil som sa o slobode ešte jednu vec: „… sloboda znamená samotu, a samota znamená nádych…” – ak chce byť človek naozaj slobodný, musí dokázať byť sám so sebou, veriť svojmu úsudku, mať rozhľad, pokoru, nepodliehať davovej psychóze a často sa postaviť proti názoru väčšej skupiny. Osobne a tvárou v tvár.

 

 

Zuzana Mikulcová

Na tvojej nahrávke Dievča sa venuješ tomu, ako prijať svoju rolu v živote. Cítiš väčšiu zodpovednosť voči okoliu, v ktorom žiješ?

Album Dievča je o reflektovaní detstva, dospievania. Doslova to na albume mám napísané:

“…Cháp pomenovanie dievča

Nielen

Ako mladého človeka

Ale aj ako symbol

Nevinnosti

Krehkosti

Spravodlivosti

Čistoty

Lásky

Ako symbol nielen

Ženskej sily

Ale aj sily ľudskej

Vzoprieť sa

Keď vidíme

Neprávosti

Vykonané nielen

Na iných

Ale aj na

Sebe”

Čiže práve nie je to o prijímaní pasívnej životnej role, ale skôr o tom ako sa z tých životných mriežok a pečiatok práve vymaniť a neprijímať nejaké stanovené role.

Región, z ktorého pochádzaš, malo vždy veľké problémy so spoluužívaním majoritného a minoritného obyvateľstva, čoho využívali extrémisti (v uniformách aj v oblekoch). Aká atmosféra dnes panuje v Rimavskej Sobote a ako mladí ľudia na tieto problémy reagujú?

Keď som bola dieťa za minoritu sa pokladala maďarská menšina, z ktorej taktiež čiastočne pochádzam a spolunažívanie bolo vždy bez problémov. Rimavská Sobota je blízko hraníc, tak je to prirodzené, že tam žijú vo veľkom počte aj Maďari, a vždy to tak bolo. Zmenu v tých rokoch som vnímala až vďaka Slotovi a SNS, keď sa zdvihla vlna nenávisti voči Maďarom a šírilo sa to hlavne medzi nami deťmi, lebo si to doniesli z rodín. Dnes je to myslím fajn, aj keď tieto dve komunity nie sú tak prepojené, ako by mohli byť. Keď sme robili v RS zhromaždenia Za slušné Slovensko, vždy sme oslovili aj maďarských zástupcov komunity, ale nebolo to od začiatku tak jednoduché, ale napokon zaznela na pochodoch u nás aj maďarčina. Predpokladám však, že minoritou v otázke si myslel rómsku komunita, a to je oveľa komplikovanejšie. Ako dieťa sme zažívali sem-tam útoky od rómskych detí. Najčastejšie nás ťahali za vlasy, keď som bola v puberte, tak ma jeden z Rómov prenasledoval a neskôr napadol, pár rokov som mala problém chodiť sama ulicami Rimavskej. Nikdy som ich však nehádzala do jedného vreca. Bývali sme v činžiaku na sídlisku a v našom vchode bývali 2-3 rómske rodiny a mali sme ich radi, nikdy s nimi nebol problém. Blízko Rimavskej je osada, kde som pár krát aj bola, lebo otcova priateľka tam pracuje ako učiteľka v materskej škole. Vždy hovorila, že deti nie sú problém, ale ich rodičia. Čo sa týka politiky a využívania moci v regióne, ľudia počúvajú na tieto protirómske názory, lebo vláda na to dlhodobo slušne povedané kašle. Vôbec ich nezaujíma, čo sa deje v regiónoch a rómska otázka, to je to absolútne posledné, čo ich zaujíma. Ľudia tým pádom majú pocit, že len extrémistické riešenia majú potenciál niečo zmeniť. Na Slovensku je živná pôda pre extrémistické strany.

Vystúpiš na koncerte pri príležitosti výročia SNP. Je to dobrá príležitosť, ako si pripomenúť, že za slobodu treba neustále bojovať. Ten odboj môže byť aj v aktívnom občianstve, že niekto príde k voľbám a bude sa rozhodovať zodpovedne. Ty si stála za iniciatívou Ťahaj domov. Čo ťa k tomu viedlo?

Ťahaj domov! sme založili preto, lebo sme chceli zmenu v našom meste. Pretože primátor je „skrytý” sympatizant extrémistov, aj keď on by hneď povedal, že aký on je extrémista, keď vozí rómske deti vláčikom z osady na kúpalisko Kurinec. Pravda je taká, že on využíva práve túto komunitu k moci. Sľúbi im jedlo, guláš, možno peniaze, aby ho volili. Potom v hlasovacích obálkach nájdete tzv. pomocné papieriky s jeho menom. Post Bellum si taktiež zažilo svoje minulý rok v RS s pánom primátorom. Ako Rimavská kaviareň sme zostrihali video zo zastupiteľstva, kde sa riešilo, prečo nemôže vystavovať Post Bellum – Príbehy 20. storočia na Hlavnom námestí, ako napríklad v iných mestách. Tam napríklad zazneli názory poslancov, že existencia holokaustu je minoritný názor na 2. sv. vojnu a Post Bellum určite platí Soros. Keby u nás fungovalo súdnictvo, tak by mali byť stíhaní. Popieranie holokaustu je predsa trestné. Keď som študovala v Prahe, často sme sa rozprávali s mojim učiteľom klavíra Martinom Radom o vojne na Ukrajine, akurát vtedy vrcholila anexiou Krymu, riešili sme komunizmus a on mi vtedy dal otázku, ktorú mám doteraz v hlave: „Ak by som si mala vybrať vo svojom živote buď chleba alebo slobodu, čo by som si vybrala?“ Automaticky som povedala slobodu. On však na to povedal, že možno ty, ale väčšina ľudí by si vybrala chlieb.

Okrem toho si koncertovala aj na zhromaždeniach Za slušné Slovensko. Nebojíš sa, že už nevystúpiš zo škatuľky angažovaných umelcov? Chceš tvoriť hudbu s pevnými postojmi a názormi? Majú umelci mať angažovaný postoj, občiansky sa aktivizovať, či vstupovať do politiky?

V Rimavskej som organizovala zhromaždenia ZSS, takže v miestnych plátkoch som sa dočítala, že skrachovaná speváčka to skúša v politike. Ktovie kto ju platí a podobne, takže nejakého škatuľkovania sa nebojím, aj keď to ľudia majú radi, škatuľkovať aj v hudbe. Robím tie veci tak, aby mi boli prirodzené. Do ničoho sa nenútim, robím to tak, ako mi prikazuje môj rozum a srdce.

Organizátori POST BELLUM

Za Post Bellum Sk odpovedal Filip Pavčík, koordinátor zbierky memoryofnations.eu a Debora Pastirčáková, vedúca redakcie štvrťročníka Príbehy 20. storočia, ktorý Post Bellum vydáva. Najnovšie číslo s témou Odboj bude uvedené počas koncertu Solid Move a Zuzany Mikulcovej, organizovaného pri príležitosti 75. výročia SNP.

Post Bellum SK je nezisková organizácia, ktorá od roku 2008 na Slovensku vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Zaznamenávame príbehy a snažíme sa rozprávať ich ďalej: veríme totiž, že konkrétne ľudské osudy sú tou najlepšou cestou k poznaniu vlastnej minulosti.

Nové číslo časopisu Príbehy 20. storočia sa zameriava na 75. výročie Slovenského národného povstania. Ako sa rokmi menil názor slovenskej spoločnosti na SNP?

Filip: Už necelé štyri roky po Povstaní sa jediným vykladačom jeho odkazu stal panujúci komunistický režim a tá politická garnitúra, ktorá bola práve pri moci. Pravdaže, iný výklad SNP prezentovala vládna moc v stalinsko-gottwaldovskom období 50. rokov, kde boli ako organizátori povstania vyzdvihované osobnosti, ktoré sa ho vôbec nezúčastnili a iný výklad bol prezentovaný počas husákovskej normalizácie, kedy sa glorifikovala úloha V. ilegálneho ústredného výboru KSS a samozrejme aj samotného Gustáva Husáka. Pre obe interpretácie teda platilo, že z ich verzie o povstaní boli zámerne vylúčené osobnosti, ktoré nevyhovovali komunistickej ideológii: slovenská armáda na čele s neskorším generálom Jánom Golianom, politici nekomunistického občianskeho odboja ako bol napr. Jozef Lettrich a mnohí ďalší občania, ktorí s opozičnými hnutiami voči ľudáckemu režimu sympatizovali alebo ich verejne podporovali. Nemožno sa potom čudovať, že v takejto situácii bol výklad povstania v slovenskej spoločnosti značne deformovaný. Napriek tomu sa, najmä vďaka odvážnym historikom ako bol napr. Jozef Jablonický (dlhodobo šikanovaný Štátnou bezpečnosťou), v spoločenskej pamäti udržali spomienky aj na nekomunistických účastníkov povstania, ktorí mali byť vymazaní z dejín. Aj vďaka tomu sa tak Slovenské národné povstanie v kolektívnej pamäti udržalo ako mimoriadne významná udalosť pozitívne prijímaná drvivou väčšinou slovenských občanov.

Na jednej strane prehnaný heroizmus, na druhej podceňovanie významu a šírenie neoverených faktov a dezinformácii. Kde nájsť správnu mieru v chápaní významu SNP? Je dostatočne prebádané a preštudované odborníkmi, alebo by mal štát investovať viac prostriedkov do jeho skúmania?

Filip: Ako som už povedal vyššie: počas trvania komunistického režimu sa glorifikovala úloha komunistov alebo partizánov v povstaní v závislosti od toho, ktorá frakcia v rámci komunistickej strany bola v rokoch 1948-1989 práve pri moci. Na druhej strane sme tu ale mali bývalých predstaviteľov ľudáckeho režimu, z ktorých mnohí utiekli pred spravodlivosťou do zahraničia a ktorí povstanie znehodnocovali ako výsledok cudzích Slovensku nepriateľských síl. Ani jedna z týchto interpretácii nie je pravdivá. Povstanie vypuklo v kritickom momente slovenských dejín ako reakcia na neudržateľnú situáciu, aká na Slovensku panovala a ako prejav nesúhlasu s Tisovým režimom, ktorý zostával Hitlerovi verný až do poslednej možnej chvíle. Všetci účastníci povstania však ani zďaleka nevedeli, ako to celé dopadne a či ich akcia bude mať úspech. Proti obrovskej nemeckej presile riskovali svoje životy a prispeli k celkovej vojnovej porážke nacistického Nemecka a – aspoň nakrátko – aj k obnove demokracie v Československu. Už z tohto dôvodu si zaslúžia, aby sme si na nich aspoň počas okrúhlych výročí spomenuli, no nielen spomenuli, ale ako občania sa pokúsili nadväzovať na odkaz povstania a na hodnoty, za ktoré boli ochotní položiť vlastné životy. Pri 75. výročí SNP by však nemalo dôjsť k žiadnemu prehodnocovaniu dejín. Povstanie bolo nezanedbateľnou súčasťou európskej protifašistickej rezistencie a ako také je uznávané aj zahraničnými odborníkmi. V tomto zmysle sa dá povedať, že je preštudované dostatočne. Na druhú stranu to neznamená, že neexistujú neznáme príbehy hrdinov, či osobností SNP, ktoré slovenská verejnosť, či slovenská historická obec nepozná a ktoré ešte len čakajú na svoje objavenie. A práve tieto zabudnuté príbehy sa aj v organizácii Post Bellum pokúšame nájsť.

V abstrakte tohto čísla sa píše, že jeho cieľom bolo prepojiť príbehy ľudí zapojených do SNP do kontextu súčasného kultúrneho a spoločenského diania. Núka sa najmä paralela s minuloročnými zhromaždeniami Za slušné Slovensko, na ktorom vystúpili aj zástupcovia kultúrnej a umeleckej obce. Je ich hlas v spoločnosti dostatočne akcentovaný?

Debora: Téma celého čísla je Odboj. Keďže je cieľom časopisu dané témy reflektovať nielen z historického pohľadu, ale aj z toho súčasného, tak sme sa zamýšľali nad tým, čo môže odboj znamenať dnes, v našom kontexte, v našej spoločenskej situácii. Keďže stále žijeme v demokratickej spoločnosti, tak máme možnosť budovať občiansku spoločnosť, môžeme sa aktivizovať a angažovať ako občania za veci, ktoré pokladáme za dôležité, nie nevyhnutne len politicky. Nevenovali sme sa teda vyslovene reflexii hnutia Za slušné Slovensko, ale komplexnejšie možnostiam občianskeho angažovania sa a jeho dôležitosti. Napríklad v texte o boji s konšpiráciami Mariána Jaslovského. Problémom nemusí byť, že by hlas umeleckých a kultúrnych osobností, vystupujúcich napríklad aj na protestoch Za slušné Slovensko nebol dostatočne akcentovaný. Problémom skôr môže byť silnejúca polarizácia spoločnosti, ktorá je čiastočne spôsobená aj vylučujúcou rétorikou tých „na našej strane”. Myslím si, že keď sa objavia osobnosti, ktoré dokážu komunikovať dôležité potreby zmien s rešpektom ku všetkým skupinám v spoločnosti, tak sa ich hlas väčšinou stane dostatočne zreteľným a silným. A zdá sa, že našťastie máme v poslednej dobe aj na Slovensku skúsenosť s podobnými javmi. Čiže – je to možné, aj keď veľmi náročné. Obzvlášť ťažké, no obzvlášť dôležité, je komunikovať tieto postoje a hodnoty v „zabudnutých” regiónoch Slovenska, kde je vysoká nezamestnanosť a nedostatok možností najmä pre mladých ľudí. Práve tam je problém s polarizáciou spoločnosti najväčší.

Tento rok si okrem 75. výročia SNP pripomíname aj 30. výročie Nežnej revolúcie. Vidíte nejaké spoločné znaky v tom, ako sa zachovali slovenskí občania počas týchto zlomových okamžikov v našich dejinách? Niečo čo vypovedá o slovenskej mentalite?

Debora: Na to, aby som mohla nejako zodpovedne na túto otázku odpovedať, musela by som sa ňou zaoberať povedzme sociologicky a do hĺbky. No zrejme sa dá povedať, že v kritických momentoch je slovenská spoločnosť schopná zomknúť sa a prejaviť odpor, resp. nesúhlas voči vládnucemu režimu, totalite a nespravodlivosti. Otázka je, či to nie je trochu neskoro a či by sme sa nemali z týchto minulých udalostí posunúť tým smerom, aby sme sa stavali kriticky a aktívne voči spoločenskému dianiu aj pred tým, ako dospejeme ako spoločnosť do bodu, odkiaľ sa už nedá vrátiť späť.

Filip: Pre mňa sú vypuknutie SNP a Nežná revolúcia dve udalosti v slovenských dejinách, na ktoré môžeme byť naozaj hrdí. Nezrodili sa náhodne, vyrastali z našich vlastných demokratických tradícií a boli najmä o prihlásení sa k demokratickým hodnotám. Súčasná občianska spoločnosť tak nemusí stavať na zelenej lúke, ale na živý odkaz obidvoch udalostí môže priamo nadväzovať a ďalej ho rozvíjať.

Podobné výročia nám ukazujú aj naše ľudské slabosti. Aj mnoho slovenských umelcov urobilo chybu, či už z ideologických či zo zištných dôvodov, sa pridalo na zlú stranu. Ich tragédia je znásobená tým, že by mali byť svedomím národa. Ako veľmi by sme mali na to prihliadať aj v spoločenskom ocenení? Rozlišovať medzi tvorbou a osobnosťou?

Debora: Toto je azda večná otázka, ktorú sa môžeme pýtať nielen vzhľadom na spoločenský a politický život umelca, ale aj jeho osobný život. Ja osobne si myslím, že život a tvorba nie je oddeliteľná, a ak je v rozpore, treba tento rozpor zahrnúť do toho, ako sa na daného umelca pozeráme. Ľudia sú častokrát plní rozporov, a tak je to aj pri umelcoch. Napríklad, pri osobe básnika Miroslava Válka, musím uznať, že jeho básne patria podľa mňa medzi tie najkvalitnejšie, najhlbšie a najodvážnejšie v slovenskej poézii, no jeho rola ako ministra kultúry je rozhodne minimálne rozporuplná. Nie je možné ospravedlniť mnohé rozhodnutia, ktoré urobil, len preto, že v jeho básňach sa odráža názor, ktorý nie je v súlade s komunistickou ideológiou. Rovnako podľa mňa na to treba nahliadať aj pri opačnej situácii – ak je umelec, ktorý sa verejne postaví za hodnoty demokracie a slobody, je to samozrejme, pozitívne. Ale ak jeho tvorba nie je umelecky kvalitná, netreba ju podľa mňa oceňovať len preto, aký má politický a spoločenský názor. Jednoducho, najpravdivejšie asi je vždy snažiť sa vidieť ľudí v ich rozporoch, nesnažiť si to zjednodušovať.

Časopis uvediete na dvojkoncerte, kde vystúpi Zuzka Mikulcová a Solid Move. V čom je najväčší zmysel zorganizovania takéhoto koncertu – spomienka, oslava, edukácia?

Debora: Téma potreby spoločenskej slobody, ktorú prináša Slovenské národné povstanie, bude jednoducho aktuálna stále. Oslavy rôznych výročí sa niekedy stávajú len nostalgickým, trochu patetizovaným spomínaním na heroické činy našich predchodcov a stráca sa akýsi súvis so súčasnosťou. Rozhodli sme sa preto zorganizovať tento dvojkoncert hudobníkov, v ktorých pesničkách sa objavuje téma slobody, aj keď samozrejme, v rôznych významoch. Boli by sme radi, keby koncert prilákal aj mladšiu generáciu, ktorá o tom, že bude výročie SNP možno ani nevie, ale takto sa prirodzene dozvie a možno začne uvažovať nad tým, čo to vlastne pre nich znamená.

autor: Daniel Hevier ml. foto: facebook Solid Move / Zuzana Mikulcová