8.6 C
Slovakia
piatok, 9 decembra, 2022
spot_img
RozhovoryRadovan Vallach z GrooveHub – Hudobník musí mať svoj rukopis a schopnosť priniesť...

Radovan Vallach z GrooveHub – Hudobník musí mať svoj rukopis a schopnosť priniesť niečo nové

Radovan Vallach je síce hypotekárny špecialista, no voľný čas rád trávi pri bicích nástrojoch. Venuje sa im už dvadsaťštyri rokov a spolu s kapelou GrooveHub, ktoré opisuje ako jazzové trio, ktoré nehrá jazz.

Kedy si sa dostal k hre na bicích a v čom ťa oslovil práve tento nástroj?

Hudba ma vždy bavila. Ako malý som zvykol búchať na hrncoch, alebo krabice s fixkami a na bicie som začal hrať vo svojich 14-tich popri klavíri na základnej umeleckej škole.

Bolo to tak aj v prípade bicích nástrojov?

Nie, ale cez učiteľa improvizácie som sa dostal do rúk bubeníka, ktorý mi predstavil úplný základ. Od toho som sa už odrazil a učil sa sám.

Čo sa ti na hre najviac páči?

Baví ma, keď do bicích môžem poriadne udrieť a nemusím sa kontrolovať. Tá sila nástroja je to, čo ma na ňom baví.

Kde všade pôsobíš ako bubeník?

Hrám v inštrumentálnom jazzovom triu GrooveHub, ktoré sme založili v roku 2012 a venujeme sa čisto vlastnej tvorbe. Neskôr v novembri 2015 som začal hrať v kapele Zuzky Smatanovej.

Dokážu si poslucháči nájsť tvorbu GrooveHub-u aj na niektorej z internetových či streamovacích platforiem?

Jasné, sme na Spotify, Deezer a iTunes. Okrem toho máme vlastný kanál na YouTube a tiež dva albumy, ktoré sa dajú stále fyzicky kúpiť.

Zúčastnili ste sa aj hudobných súťaží? Mali ste možnosť zahrať si na nejakej špeciálnej udalosti?

Áno, relatívne na začiatku sme sa dostali do úzkeho kola súťaže Nové tváre slovenského jazzu. Najväčší úspech však bol, keď sme hrali na Pódiu mladých talentov, ktoré Bratislavské jazzové dni pravidelne organizujú. Divákom sme sa najviac páčili a dostali sme možnosť nasledujúci rok otvárať festival na hlavnom pódiu. Druhý dosť veľký úspech bol, keď Victor Wooten, svetový basgitarový mág, organizoval v novembri 2016 koncert v Bratislave. So svojím tímom si vybral práve nás, aby sme mu hrali ako predkapela.

Vedel by si opísať svoju najobľúbenejšiu a najmenej obľúbenú časť práce hudobníka?

Najmenej obľúbené je určite vláčenie a rozkladanie bubnov. Keď už hrám, tak mám pocit, že počúvam nejaké CD, čo ma určite baví. Pritom viem, že to hrám práve ja s ostatnými!

Ako riešite úspechy GrooveHub-u, s kým máš tú česť hrať a kde ste sa spoznali?

Naše trio tvorí basgitarista Adam Hudec, klávesák Ľubo Šramo a potom ja na bicích. S Ľubom sa poznáme z kresťanského prostredia a bol som ním oslovený do projektu v roku 2012, kedy sme aj oficiálne začali. S Ľubom máme obvyklý „daily job“, aj keď určite hrá na profi úrovni. Jedine Adam sa vydal na dráhu hudobníka, spolupracoval už s Denisom Lachom či s kapelou Ľudove mladistvá a skladá vlastné veci. Naša tvorba funguje tak, že Adam s Ľubom prinesú na skúšku nápad, ktorý spolu dotvárame. Teraz, vzhľadom na covid situáciu, a to, že sme skôr zameraní na užší kruh fanúšikov, máme v podstate prestávku.

Kde sa vám najlepšie hrá? Mali ste skúsenosť s konkrétnym mestom, či klubom a jeho publikom?

Veľmi dobrú odozvu sme mali v púchovskom podniku Queens alebo na Cypre. Zahraničnú kapelu poslucháč intenzívnejšie počúva a viac na jej hudbu reaguje. Radšej hrám na miestach, kde sa nemusím veľmi krotiť, ale zhodou okolností sme mali geniálnu odozvu, keď sme hrali v maličkom českom klube Jazzbar U kouříciho králíka v Brne. Išlo o pomalú lyrickú pieseň, kde hrám iba s metličkami a ľudia vyslovene prestali dýchať. Ešte by som spomenul aj bratislavské kluby ako Jazztikot a Hlava 22 – z nich som mal tak isto veľmi dobrý pocit. Žiaľ, momentálne si tam nezahráme…

Spomínaš si na niektorú osobitú spoluprácu?

Na projekt Bratislava Spieva Gospel z roku 2019 mám veľmi dobré spomienky. Bolo tam zapojených veľa ľudí, ktorí sa hudbe profesionálne nevenujú, ale zato mali všetci profesionálny prístup, čo sa odzrkadlilo aj na výsledku. Hrali sme tiež moderné veci, kde som musel vymýšľať nové zvuky a vlastné podklady na akustických, aj elektrických bicích. Tým istým spôsobom bolo pre mňa obohacujúce aj turné so Zuzkou Smatanovou, kde sme dávali staršie piesne do nového šatu.

Stalo sa ti, že si niektoré z vystúpení zhodnotil ako to najhoršie?

Síce to bude znieť hnusne, ale asi to sú „firemky“. Prídeš častokrát v momente, keď už je väčšina ľudí v inej nálade. Vtedy sa nato pozerám ako na prácu, ktorú proste treba urobiť. Stále však treba hrať čo najlepšie, aby sa ľudia zabavili.

Ktorý hudobník ťa v hre najviac inšpiruje?

Môj prvý učiteľ mi predstavil troch bubeníkov, ktorí posilnili môj vzťah k bicím a ku ktorým sa neustále vraciam: Vinnie Colaiuta, Dave Weckl a Simon Phillips. Sledujem ich prácu, vývoj  a zmeny v technike hry a v tvorbe. Ďalší sú Sting, Phil Collins, Pink Floyd, Coldplay, Snarky Puppy a Justin Timberlake. To je hudobník, ktorý robí strašne dobrú hudbu a má okolo seba veľmi dobrých hudobníkov.

Vedel by si po vymenovaní týchto mien zhodnotiť, čo z hudobníka robí „dobrého“ či lepšieho hudobníka od ostatných?

Hudobník musí mať svoj rukopis. Podľa neho ho ľudia spoznajú, žerú ho a možno práve preto sa k nemu stále vracajú. Druhá vec je schopnosť priniesť stále niečo nové, čo zas nadchne nových fanúšikov a prečo pri ňom tí starší ostávajú. Hudobník musí byť flexibilný, reagovať nato, čo zrovna fičí a so svojím štýlom to nejak zmixovať. Mal by byť tiež na očiach, lebo žiaľ platí: „Zíde z očí, zíde z mysle“… a samozrejme musí poriadne ovládať svoje remeslo! Nechcem si vypočuť CD-čko, potom prísť na koncert a počuť niečo úplne iné.

Vravel si o projektoch, ktorých si súčasťou. Aké úspechy si možno predstavuješ v nasledujúcich piatich až desiatich rokoch?

Úprimne povedané, myslím si, že toto je už také maximum, ktoré mi vyhovuje, a ďalej to už tlačiť nebudem. Budem rád, ak sa s GrooveHubom opäť vrátime do diania.

Čo tebe ako hudobníkovi prináša potešenie?

Je to už len hudba samotná – môcť ju robiť a prinášať ňou radosť druhým. Ak ľudia reagujú na hudbu, či už si spievajú alebo do toho tlieskajú, to mi dodáva energiu. Mám tiež rád, keď môžem do piesní priniesť niečo nové a dúfam, že sa mi podarí ešte pri hudbe ostať.  

A na záver by som sa opýtala otázku, akú najlepšiu radu ti dal iný hudobník a akú radu by si posunul hudobníkom ty?

V pamäti mi utkvelo, že pokiaľ je priemerná kapela, ale dobrý bubeník, ktorý šlape a ide pevne ako metronóm, nevadí to až tak, ako keď to je opačne. Zrazu tam chýba základ, aj keď bubeník býva šedou eminenciou „tam vzadu“. Musí dobre odviesť svoju prácu a hrať spôsobom, aby skladbe neublížil, ale ju podporil. A to platí aj pre zvyšné nástroje. Každý hráč má v skladbe svoju dôležitú úlohu. Je to cesta a človek sa na nej musí učiť. Keď hudobník odvedie dobrú prácu, veľakrát si to ľudia ani neuvedomia, že aj vďaka nemu bola táto skladba super.

A to som sa preklenul aj do druhej otázky, čo by som posunul ďalej… Hudba je o tom, že sa musí ľuďom páčiť. To znamená, že hudobník musí hrať tak, aby poslucháčom priniesol radosť, zabudli na každodenné problémy, tešili sa a vypočuli si skladbu, ktorú majú radi.

muzikologia

Rozhovor vznikol za podpory katedry Muzikológie FIFUK.