Jozef Lupták je umelcom a manažérom v jednej osobe. Už po jedenásty krát pripravil spolu so svojim tímom výnimočný festival komornej hudby – Konvergencie. O koncepte tohto festivalu, jeho ďalších plánoch a celkovom zhrnutí nám porozprával v tomto rozsiahlom rozhovore.
V nedeľu sa oficiálne skončili Konvergencie posledným ôsmym koncertom, aké pocity ste po ňom prežívali?
Lupták: „Prežívam spokojnosť. A radosť, že koncerty a stretnutia prešli tak, ako sme si predstavovali, niektoré ešte lepšie, ako sme si predstavovali. Publikum a interpeti boli spokojní a nadšení a čo viac si možem želať. Atmosféra bola opäť veľmi príjena, priateľská, a spolu sme zažili neopakovateľné chvíle s hudbou a spolu medzi sebou. Som aj za tento rok vďačný“.
Festival sa odohrával v sakrálnom aj svetskom prostredí, plánujete toto prepojenie využiť opäť aj v budúcnosti, alebo chceli by ste festival v rámci Bratislavy rozšíriť na viac miest?
Lupták: „Asi áno. Stále ma oslovuje spojenie starého a nového, sakrálneho aj profánneho. Hľadanie dialógu medzi tým, čo už je za nami a tým, čo sa len rodí. A čo sa týka nových miest, tak to už robíme desať rokov. Festival sme vyviezli do viacerých slovenských miest, pravidelne či menej pravidelne. Najviac koncertov sme realizovali v Levoči, Liptovskom Hrádku, a v mnohých ďalších (Nitra, Komárno, Banská Bystrica, Dolný Kubín, Ružomberok, Prešov, Sabinov, Žilina, atď ). A v Košiciach sme tento realizovali piaty ročník samostatného festivalu. Ako to pôjde ďalej neviem odhadnúť ale som otvorený aj zmenám. Nateraz však chceme zrealizovať 15. ročník v Bratislave, takže čaká nás malé jubileum, a už sa na to veľmi tešíme“.
Konvergencie sa odohrávali na dvoch zvukovo odlišných miestach, aký bol hlavný rozdiel v ozvučovaní Design Factory a Dómu sv. Martina?
Lupták: „DESIGN FACTORY má veľmi dobré podmienky pre akustický zvuk, aj keď nazvučiť koncert v tomto priestore je niekedy výzvou. V Dóme Sv.Martina sme doteraz vždy robili len akustické koncerty, prvý krát sme v ňom nazvučovali koncert „If Grief Could Wait“. A musím povedať, že aj vďaka Martinovi Čemovi a Ingarovi (zvukárovi Susanny Wallumrod) bol koncert nazvučený tak, že len podporil špecifickú ambientnosť tohto priestoru a podľa mňa bol nazvučený veľmi citlivo a krásne. Výzvou to bolo hlavne kvôli krátkosti času, keďže v Dóme sú najmä počas nedele omše a museli sme sa do nich časovo vtesnať….“
Tým, že ste aktívny hudobník tak ako organizátor festivalu máte výhodu, že zahraničným interpretom môžete vypomôcť s hosťovaním na ich koncertov. No je asi dosť náročné skĺbiť povinnosti organizátora a hudobníka.
Lupták: „Ono to „hosťovanie“ na koncertoch zahraničných umelcov vzniklo skôr z iného podnetu. Na začiatku to bol zámer tohto festivalu – Konvergencie – zbližovanie – interpretov zo zahraničia a zo Slovenska, alebo tohto teritória, ktoré je stále na mape európskych, či svetových interpretov neznámym pojmom (česť výnimkám). Toto prepájanie ma napadlo po mojom návrate, alebo už počas štúdií v Kanade(Banff Centre for the Arts) a v Londýne (Royal Academy of Music). Chcel som sem priniesť novú kvalitu, a zároveň si overiť že tu máme schopných a skvelých hudobníkov, ktorí sú rovnakej kvality, len impotentné hudobné štátne organizácie v nich nie len že nevidia hodnotu a kvalitu, ale ich ani nevedia predať, či ukázať zahraničiu, dokonca ani domácemu publiku (opäť česť výnimkám). Skĺbiť organizovanie a hranie je nesmierne náročné, to je pravda. A čím som starší, tým aj moje nároky rastú, a je to nie len fyzická, ale najmä psychická záťaž. Ale mám skvelý tím ľudí, ktorí mi nezištne pomáhajú a sú stále nadšení pre ideu Konvergencií. No a samozrejme v neposlednom rade mám podporu mojej vlastnej rodiny – Katka (manželka) a moje deti to berú ako súčasť nášho života, podporujú ma a najmä to so mnou vydržia, čo nie je jednoduché… Za to im patrí moja vďaka. No a odmenou sú samozrejme nie len dobré koncerty a nadšené publikum, ale taktiež spokojnosť, radosť a nadšenie interpretov, ktorí sú či už zo zahraničia, alebo zo Slovenska. Mnohí z nich mi píšu po festivale, ako ich tá atmosféra nabila, dodala im silu ísť ďalej, a že vidia zmysel v tom všetkom, čo robíme pre nich aj pre ľudí. To sa dobre číta, a najmä to človeku dá určitú energiu ísť v tomto hľadaní ďalej.“
Ktorý koncert ste si najviac užil po aktívnej interpretačnej stránke?
Lupták: „Obidva večery na ktorých som hral – Aj koncert Svjati, aj komorná noc boli pre mňa radosťou. Na obidvoch som hral s ľuďmi s ktorými hrám rád, a vážim si ich. Vedia komunikovať v komornej hudbe, sú vždy skvele pripravení. A komunikovať v komornej hudbe, to nevie každý interpret…“
Stalo sa dobrou tradíciou, že do programu Konvergencie zaraďujete aj bigbít. Ako to teda zapadá do konceptu tohto festivalu? A čo si sľubujete od podobných koncertov?
Lupták: „Neviem, či to je vec konceptu, ale je to akýsi odraz aj môjho vzťahu k bigbítu, ktorý sa tvoril od malička. A okrem toho, som rád, že aj môj tím ma v tomto nápade podporuje. A že spolu hľadáme to, čo by sa hodilo ku samotnej komornej hudbe. Neviem, či mám vyslovene nejaký cieľ uvádzaním týchto koncertov – proste verím tomu, že to čo sme doteraz uviedli aj v tomto žánri má silnú výpovednú hodnotu – či už jednej alebo viacerých generácií, alebo je to proste dobrá hudba, ktorá má svoju kvalitu.“
Zvlášť dramaturgicky pestrým koncertom bola pocta Ursinymy. Bolo náročné aby z multižánrovosti nevznikol hudobný guláš… Bola to vaša idea, že ste chceli mať Ursinyho skladby aj v aranžmánoch vážnej hudby? Ako k tomu podľa vás pristúpili skladatelia Zagar a Spusta?
Lupták: „Áno, bol to môj nápad. Hudbu Deža Ursínyho a (najmä) texty Ivan Štrpku, sú pre mňa podobne ako hudba Marian Vargu a Collegia Musicum, niečím s čím som sa zoznámil ako malý chlapec a dodnes táto hudba ku mne hovorí. Rád sa k nej vraciam, a myslím, že patrí k najlepšiemu, čo tu bolo v tomto žánri vytvorené. Využil som akési jej znovuzrodenie prostredníctvom Kuba Ursínyho a som rád že to vyšlo. Marek Spusta tieto aranžmány spracoval už pred časom, a pre nás ich len upravil do podoby štyroch violončiel. A čo sa týka Petra Zagara, toho som sa spontánne spýtal, či má vzťah k Dežovej hudbe a aby si vybral aspoň jednu skladbu. Aj zostavu som mu navrhol. Myslím, že jeho „cover“ verzia piesne Privretými očami bola jasným dôkazom nie len jeho vzťahu k Dežovej hudbe, ale najmä jeho skladateľského majstrovstva. Veľmi ma jeho verzia tejto piesne oslovila, mám pocit, že nádherne odhalil esenciu tejto hudby. A prečo tieto aranžmány – nuž chceli sme ukázať aj iný pohľad na Dežovu hudbu.“
Na festivale zaznela aj v rámci koncerte Svjati ďalšia pietná spomienka – tento krát na zvukového inžiniera Martina Cadmana od skladateľa Gavin Bryarsa.. Prečo ste sa rozhodli zaradiť toto dielo do kontextu tohto koncertu?
Lupták: „Bryarsovu hudbu mám veľmi rád. Stretol som sa s ním aj osobne, keď bol v Bratislave pred pár rokmi. Vzniklo to vlastne tak, že v Košiciach sme plánovali koncert Hilliard Ensemblu, a ja som sa s nimi stretol v Londýne a rozprávali sme o programe. A povedali sme si, že by bolo fajn, urobiť aj niečo spolu. Bolo to už ich tretie vystúpenie v rámci Konvergencií a ja som sa veľmi potešil, že navrhli práve Cadman Requiem, ktoré bolo pre nich napísané. Okrem toho sa mi páčilo, zo symbolických dôvodov, že to dielo bolo napísané v roku 1989 a venuje sa nie len smrti, ale aj narodeniu. A k tomu sa v Bratislave skvele hodila skladba Johna Tavenera Svjati. Cadman Requiem sme s Hilliardovcami odohrali spolu v Košiciach 1.júna. Na koncert v Bratislave nemohli prísť a tak sme pozvali Ensemble Corund, s ktorým často spolupracuje Igor Karško a Gavin Bryars nám nanovo upravil Cadman Requiem pre miešaný zbor. Tým pádom sme ho premiérovo uviedli na Slovensku vlastne v jeden rok dva krát. Obidva koncerty boli špeciálne a pre mňa výnimočné. Hilliard Ensemble boliu nadšení kvalitou intepretácie, a v budúcom roku budú spolupracovať s Igorom Karškom vo Švajčiarsku a Ensemble Corund podobne – chcú s nami uviesť Cadman Requiem v Luzerne.“
Na festivale každoročne zaznejú aj svetové premiéry slovenských skladateľov. Reagujú oslovení skladatelia na nejaký hudobný námet, podnet, alebo majú v tomto voľnú ruku?
Lupták: „V tomto nemáme stanovené kritériá. Je to vec dohody, komunikácie, ale prevažne dávame skladateľom voľnú ruku s tým, že vedia kontext, v ktorom bude ich dielo uvedené.“
Plánujete vydať živé záznamy z niektorých vystúpení?
Lupták: „Tomu by som sa veľmi rád začal venovať. Máme plný archív naozaj skvelých živých nahrávok, na ktoré sa nás mnohí ľudia pýtajú. Z môjho, a nie len môjho osobného pohľadu, sú tam naozaj skvosty, ktoré by sa mali dostať do diskografií a uší ľudí či študentov hudby a umenia. Je to však ďalší obrovský projekt, ktorý potrebuje veľa času na prípravu ale aj určité finančné zdroje. Pracujeme na tom, a verím že sa niečo podarí priniesť už k 15. Ročníku festivalu.“
Do tohtoročného programu ste zaradili aj projekt Hudobné kakao, ktoré má deťom priblížiť svet hudby. Ako naň reagovali deti a ako ich rodičia? Plánujete v rámci edukačných aktivít ďalšie podobné koncerty v rámci festivalu?
Lupták: „Koncerty pre deti robíme už niekoľko rokov (cca 8 rokov) a každý rok sme najmä v spolupráci s klaviristom Ivanom Šillerom priniesli nový hudobný projekt pre deti. Minuly rok sme spolupracovali so skladateľom Tomášom Borošom a tento rok so speváčkou Evou Šuškovou. Tieto koncerty sa stali nie len nesmierne obľubené ale myslíme si, že aj potrebné pre naše deti a ich rodičov. Každoročne sú tieto koncerty zúfalo plné a jedny z prvých vypredaných, a už zvažujeme, ži nespravíme budúci rok aspoň dva za sebou…Minulý rok, v spolupráci s Design Factory sme sa rozhodli, že skúsime nový celoročný projekt koncertov venovaný špeciálne deťom a nazvali sme ho Hudobné Kakao. V rámci festivalu sme uviedli jeden z nich a počas roka sme pripravili ďalšie tri projekty. Radi by sme v tom pokračovali aj budúci rok.“
rozhovor pripravil Daniel
