V nadväznosti na EP Antihudba vydáva Boh Vajec debutový album s príznačným pomenovaním punk. Podľa vzorca prevzatého z predchádzajúcej nahrávky tak vzniká ďalší, o niečo pestrejší, rytmický experiment.
Na tomto albume je však zaujímavé, akým spôsobom Boh Vajec nadväzuje na líniu experimentálnych projektov, ktoré u nás rezonovali v minulosti. Počnúc Bez Ladu a Skladu, This is Kevin, Sto Múch, Novými Mapami a končiac Cadillac Face. Ak mu odpustíme niekoľko bezprostredných námetov, ktoré pôsobia tak, akoby sa na album dostali v rámci prípravy predchádzajúceho EP Antihudba.
Konkrétnejší zámer, menej Musique Concréte
V prípade debutu kombinujúceho vplyvy no wave, improvizácie, noise popu a zvukovej koláže bude zaujímavé sledovať, ako sa bude hudobne ďalej profilovať. Avšak aj napriek tomu, že kvalita jednotlivých stôp na nahrávke kolíše, kompozične sú tracky zaradené logicky a tak, aby vystihovali titul. Úvod prvej skladby sa otvára pravidelným gitarovým riffom, ktorý okamžite nasadzuje indie rockovú atmosféru s experimentálnym edgom, ktorý je napríklad typický pre produkciu Deerhoof.
A to zvlášť preto, že v poslednej tretine Drunk Bumbebee, Dou Žusepa sa na punkový riff, ktorý má o niečo upratanejší zvuk, než aký by sa od noise punkovej skladby dalo čakať, vrství insitne znejúca francúzska improvizácie, posúvajúca celý zámer smerom k dadaistickému konceptu, podobného tým, o aké sa svojho času pokúšali napríklad newyorskí DNA s EP You & You (1978) či kalifornskí New Thrill Parade na albume Universal Shame (2006).
Tento dojem sa ustáľuje aj pri počúvaní trilógie nasledovných trackov Aquaserge, A ešte raz či Un Deux Trois, ktorý by sme pokojne mohli zaradiť do tracklistu Apple O´(2010) či Reveille (2002). Dôvodom je podobnosť medzi vokalickým prejavom Satomi Matsuzaki z Deerhoof a Evy Sajanovej, ktorá sa skrýva pod pseudonymom „Holé Baby“.
Pri postupovaní smerom k druhej polovici albumu sa k uplatneným štýlom pridáva aj zvuková koláž, čo zas využíval This is Kevin, ktorý kombinoval breakbeat s filmovými sekvenciami, prítomnými na všetkých oficiálne vydaných albumoch: od Slowly to the Sun (1999), cez Communication (2002) až po Karma Free (2011). Boh Vajec využíva rovnaký princíp, no breakbeat kombinuje so zvukovými záznamami, ktoré nadväzujú na akustickú inštrumentalistiku/príklepovú vŕtačku a ďalej aj náznaky beatboxu pri Rozprávke. A nebyť toho, že sa album končí mashupom všetkých stôp s názvom Mindblower, album by pôsobil vyváženejšie.
To, čo totiž pri Antihudbe fungovalo ako veľká hluková koláž, sa už pri Punku javí ako rušivý a nadbytočný prvok, pôsobiaci skôr ako nežiaduca rekapitulácia toho, čo už zaznelo. Predsa len je citeľný posun smerom k čomusi koherentnejšiemu a snaha o nadstavbu štýlu, ktorý sa ocitol na epečke.
Chýbajú tu však progresívnejšie musique concrete momenty ako Rezignácia z Antihudby pripomínajúca napríklad HaHaHa (2017) z jedinej štúdiovky Wolfganga Tillmansa (2017) alebo dronové minimalistické kompozície Excepter. Tak snáď nabudúce a ešte raz.
