Fontaines D.C. prichádzajú so svojim piatym štúdiovým albumom Dopamine Chamber. Írska pätica pokračuje v hľadaní nového zvuku a tentokrát sa opierajú o elektroniku, syntetizátory a orchestrálne aranžmány. Album sa nesnaží zopakovať úspech predchodcu, ale rozvíja jeho najvýraznejšie prvky. Produkcie sa znova ujal James Ford, ktorý má na zozname spoluprác mená ako Arctic Monkeys, Blur či Depeche Mode.
Pilotným singlom sa stala skladba Marianne, ktorá naznačila smerovanie celej nahrávky. Kapela sa v nej vzdáva časti svojej tradičnej gitarovej surovosti a stavajú na atmosfére, výraznom rytme a vokále Griana Chattena. Výsledkom je temnejšia a menej priamočiarejšie skladba oproti predošlej tvorbe Fontaines D.C.
Skladba sa nestala prvým singlom náhodou. Je venovaná bývalému manažérovi Trevorovi Dietzovi, ktorý zomrel v júni tohto roka. Kapela najprv skladbu na albume nechcela, no on na nej trval a tvrdil, že by boli hlupáci ak by ju vyradili. Z najprv nechcenej skladby sa tak nakoniec stala prvá ukážka nového materiálu, ktorá je navyše poďakovaním za prácu, ktorú pre kapelu robil.
Druhým singlom bola skladba Tongue, ktorá patrí k najexperimentálnejšej na albume. Nervózne gitary, vokálne efekty a nepravidelný vývoj robia zo skladby zároveň jednu z najodvážnejších z kolekcie. Treťou a zároveň poslednou ukážkou z novinky sa pár dní pred vydaním albumu stala Where Is Gone?, na ktorej hosťuje Rosalía. Ide o prvú spoluprácu v diskografií skupiny.
Jednu z najlepších skladieb na albume podporujú orchestrálne aranžmány a gitary pripomínajúce filmové soundtracky. Súznenie hlasov Griana Chattena a Rosalíe je až prekvapivo magické a išlo o výborný výber posledného nalákania na novinku.
Album otvára Six Shot Morning, ktorá poslucháča okamžite uvádza do jeho zvukového sveta. Namiesto návratu k post-punkovým začiatkom dostávame klávesy, elektronické prvky a postupne budované napätie.
Mimesis, jedna z najzaujímavejších skladieb, je zase podporená výraznou basovou linkou, osemdesiatkovými syntetizátormi a atmosférou podobnou New Order či Depeche Mode. Happy For You prináša melodickejšiu polohu a pripomína, že kapela sa napriek experimentom stále dokáže oprieť o silnú gitarovú atmosféru.
Demolition sa zase vracia k tvrdšiemu zvuku a agresívnejším gitarám. One Man obsahuje orchestrálne prvky a rozvíjajúca sa kompozícia dokazuje, ako dobre kapela pracuje s veľkým zvukom. You Miss Me kombinuje výrazný basový základ so sláčikmi a refrén, ktorý sa postupne otvára do väčšieho aranžmánu. Aj keď ide o skladbu s pozitívnou atmosférou pod jej povrchom sa stále skrýva melanchólia a neistota.
Jednou z najvydarenejších je potom skladba Japan. Jednouchá, akustická, pokojná a melancholická skladba pôsobia až naivne v porovnaní so zvyškom albumu no ide o akési upokojenie pred záverom.
Záverečná Intimate sa znova vracia k elektronickým textúram a uzatvára nahrávku bez jednoznačného vyvrcholenia. Jej rozostrený charakter tematicky zapadá do celkovej koncepcie albumu a namiesto jasného ukončenia ide skôr o otvorený koniec nahrávky.
Názov Dopamine Chamber vystihuje hlavnú myšlienku celej nahrávky. Chatten opisuje album ako priestor, do ktorého poslucháč vstúpi a kapela skúša rôzne hudobné podoby meniace jeho náladu. Dopamín tu funguje ako metafora neustáleho hľadania potešenia a nových podnetov.
Texty sa dotýkajú vzťahov, osamelosti aj potreby uniknúť každodennej realite. Zaujímavý je kontrast medzi týmito témami a samotnou hudbou. Aj keď album často pôsobí príťažlivo a melodicky, pod jeho povrchom zostáva nepokoj.
„Dopamine Chamber je ďalším dôkazom, že Fontaines D.C. sa neboja posúvať vlastné hranice. Elektronika, výrazné melódie a filmové aranžmány tu fungujú v spojení s tým, čo robilo kapelu zaujímavou od začiatku.“
V porovnaní s Romance (recenzia na Music Press.sk) je novinka menej bezprostredná a viac sa sústreďuje na atmosféru. Predchádzajúci album otvoril skupine cestu k väčším refrénom, širšiemu publiku a žánrovej rozmanitosti. Dopamine Chamber na tento vývoj nadväzuje, no zároveň sa od neho čiastočne vzďaľuje. Elektronika a orchestrálne aranžmány tu nie sp iba doplnkom gitarového rocku, ale rovnocennou súčasťou zvuku.
Dopamine Chamber je ďalším dôkazom, že Fontaines D.C. sa neboja posúvať vlastné hranice. Elektronika, výrazné melódie a filmové aranžmány tu fungujú v spojení s tým, čo robilo kapelu zaujímavou od začiatku.
Hluché miesto by sa na albume hľadalo iba ťažko a opakované počúvanie poslucháčovi predstaví nové a nové vrstvy, ktoré robia z Dopamine Chamber tak výbornú kolekciu silných skladieb bez slabého momentu.
