Smeru, ktorým sa vybrali francúzski Alcest na predposlednom albume Shelter (2014), som na chuť neprišiel.
Nech už boli motivácie na rázny odklon od predošlej tvorby akékoľvek, skupinu pripravili o ich jedinečnosť a poslali ich do porovnávacieho „kotla“ s velikánmi žánrov ako je dream-pop, shoegaze, či post-rock zo začiatku 90. rokov, mám na mysli skupiny ako Slowdive, Mogwai, či Sigur Rós. Aktuálny album Kodama je však návratom z „mŕtveho ramena“ naspäť do starých vôd metalovej elegancie. Je návratom k tomu, čo si kapela, respektíve mozog a zakladateľ skupiny Stéphane Paut a.k.a Neige buduje od roku 2000. Black-gaze, post-metal, shoegaze, alternative, či post-rock. Do žánrových definícií sa toho zmestí veľa. Hoci Alcest nie sú invenčnou kapelou (v zmysle prísne progresívnom), ich originalita a jedinečnosť tkvie v atmosfére. Alcest, to je pre mňa post-blackmetalové rojčenie so svetlom na konci tunela.
Alcest – Kodama
Album Kodama obracia svoju inšpiračnú líniu na ďaleký východ. Prvým zdrojom bola Mijazakiho filmová tvorba, druhým je názov Kodama, ktorý môžeme voľne z japonského jazyka preložiť ako „duše stromov“. Frontman, gitarista, skladateľ a spevák Neige však tento album nepoňal koncepčne. Všetkých 6 kompozícií si spolu dobre rozumie a vytvára kompaktný celok. Jedinou špecialitou je majestátne outro Onyx. Mohutný zvuk basových dronov sa pozvoľna vytráca do fade outu a uzatvára 42 minút hracieho času. Zaujímavosťou je, že väčšina skladieb bola napísaná po tragických udalostiach v Paríži. Od úvodnej rovnomennej piesne Kodama, až po skladbu Oiseaux de Proie, silno cítiť esenciu Alcest, ktorú definovali na (dnes už možno povedať) klasických albumoch Écailles de Lune a Les Voyages de l’Âme. Priamočiara melodika, minimalistický prístup, silný dôraz na zvukovosť a dynamiku kompozícií – to všetko sú prostriedky, ktorými budujú svoj tajomný sonický vesmír. V neposlednom rade je významným prvkom aj zvukomalebná francúzština, ktorá pridáva k organickému celku ďalšiu kvalitu. Väčšia časť materiálu je tvorená s dôrazom na inštrumentálnu zložku. Nakoniec aj Neigeho spev v kontexte vyznieva viac ako „inštrumentálna“ zložka, nie ako typický spevácky prejav.
Alcest – Oiseaux de Proie
Mám pocit, že môj ťažkopádny slovník nie celkom vystihuje prirodzenosť a ľahkosť hudby francúzskych Alcest. „Písať o hudbe, to je ako tancovať o architektúre“. Tento často citovaný výrok je však rovnako pravdivý, ako je výzvou premýšľať o tom, ako dať hudbe svoje významy a transformovať jej posolstvá.
