Basák z Vampire Weekend, Christopher Baio, si po troch rokoch našiel čas na to, aby vydal tretiu štúdiovku. Máločím by dokázal presvedčiť poslucháčov o tom, že čas dokáže zmeniť kadečo. Dead Hand Control je totiž zrelší, zádumčivejší odvar jeho niekdajšej kreativity.
Baio sa kdesi v procese vlastnej tvorby zamotal do strašne depresívnych úvah o živote a žiaľ, všetky zaradil do námetov na texty. Samotný titul Dead Hand Control má byť ostatne referenciou na nukleárnu bombu namierenú na Spojené štáty americké. Nie je to irónia. Je to žiaľ holý fakt, ktorý navyše ubral veľké percento z kvalít albumu, urputne bojujúceho medzi lyrickou skepsou a medzi jangle popovým melódiami, navodzujúcimi štylistiku The Smiths či The Mighty Lemon Drops.
Len sotva by niekto uveril, že ten istý Baio začínal s príjemnými housovými experimentmi v spolupráci s Matiasom Aguayom. Hoci, všetká česť, na moment sa niečo také zaskvie aj vnútri tohto tracklistu.
Novinka so zvukom letnej vykopávky
Dojem z albumu je o to rozpačitejší, že úvodná, rovnomenná skladba sa začína určitou dystopickou náladou, ktorá však korešponduje s akustickou gitarou a jednoduchou melódiou, ktorá je členená na tri sekcie podobne ako Counting down the Hours od Ted Leo and the Pharmacists z ich Shake the Sheets (2004). A nebyť tak radikálneho zastavenia, po ktorom nasleduje polyrytmické interlúdium do druhej polovice skladby, fungovali by tieto dve časti jednej a tej istej skladby celistvejšie.
Druhá stopa, ktorá iba zdanlivo utvrdzuje poslucháča v tom, že môže očakávať indietronicu s tanečnými prvkami a podivne ťahanými výškami v štýle Bright Light Bright Light, je len destiláciou toho, čo dokázal predviesť Baio v skladbe Man of the World (2017). Vtedy sa nápadito pohrával s italo discom a neskoršími balearickými tendenciami osemdesiatych rokov.
Zmieňované housové experimenty sa prejavujú aspoň na Dead Hand. To sa síce začína beatom ako vystrihnutým z eurodancového singla Vengaboys Up & Down (1998), akurát v zmutovanej verzii, napriek tomuto úvodu prekvapí enormná dĺžka stopy. Zastavuje sa až krátko po deviatej minúte. Progresie sa naviac rozvíjajú s každou sekundou, držia poslucháča v strehu a album vrhajú do jadra Baiovej sólovej tvorby: four on four piano v podklade, rozostrené basy a vygradované outro, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani The Whip či Metronomy.
„Dead Hand Control znie tak, aby sa zvukovo ponášal na lo-fi nahrávky spred pätnástich rokov. A ktovie, možno je to len sentiment za érou, s ktorou prerazil spolu s Vampire Weekend. Tentokrát to vyšlo len na šesťdesiat percent. Čiže dobré.“
Abumu však nechýba len jednotnosť energie, ale aj výraznejšia dôslednosť v zámere. Nehovoriac o tom, že Dead Hand sa ocitá v názvoch dvoch skladieb odrazu. Hoci je pravda, že Man of the World bol na svoj rozsah možno až príliš plný nápadov a pokusov, v porovnaní s Dead Hand Control mal aspoň dostatok dôvodov na opakované počúvanie.
Tentoraz znie Baio chvíľu ako Jens Lekman, chvíľu ako Washed Out. V dôsledku toho sa mu podarilo nahrať Dead Hand Control tak, aby sa zvukovo ponášal na lo-fi nahrávky spred pätnástich rokov. A ktovie, možno je to len sentiment za érou, s ktorou prerazil spolu s Vampire Weekend. Tentokrát to vyšlo len na šesťdesiat percent. Čiže dobré.
