8.6 C
Slovakia
streda, 23 júna, 2021
spot_img
HomeRecenzieBen Howard – Collections from the Whiteout

Ben Howard – Collections from the Whiteout

Po tom, čo bol jeho predošlý počin vlažne prijatý kritikmi i poslucháčskou verejnosťou, sa britský hudobník z Island Records vracia s ďalšou ambicióznou štúdiovou nahrávkou. Mnohí si od nej sľubujú veľa, zvlášť preto, že sa na nej producentsky podieľal Aaron Dressner. Áno, ten, ktorý sa vlani zaslúžil o enormný úspech dvojalbumu Taylor Swift.

Je pravdou, že vďaka spolupráci s Dressnerom si Ben Howard našiel nové hudobnícke teritórium a prostredníctvom Collections from the Whiteout (2021) dosiahol veľmi vydarenú syntézu toho, čo verejnosti priebežne servíroval vo svojej doterajšej diskografii. A aj napriek tomu sa javí vyše hodinový tracklist ako enigma; prísť na to, či sa album ujme natoľko, aby sa k nemu dalo ešte niekedy vrátiť, alebo či bude natoľko zaujímavý, aby nejako zarezonoval v koncoročných rebríčkoch, nie je nijako jednoduché. Navzdory tomu, že o inštrumentálne experimenty na ňom nie je núdza.

Ukážkový model slow burnera

Howard sa v minulosti pohyboval na poli alt rockovo-folkovej scény, pričom jeho ľahko zapamätateľný timbre dokázal ulahodiť aj poslucháčom, ktorý sa k nemu dostali často len náhodne, prostredníctvom tematizovaných playlistov s Edom Sheeranom, Sufjanom Stevensom či Cigarettes After Sex a Damienom Riceom.

Zvláštne veci sa však začali diať s vydaním albumu Noonday Dream (2018), ktorý sa od mainstreamovo zaraditeľných položiek, nachádzajúcich sa na Howardovom konte, líšil vo veľkej miere aranžmánmi a nedefinovateľnou atmosférou albumu. Možno aj tieto odchýlky od jeho dovtedajšieho pôsobenia vyvolali u kritikov zmätené reakcie.

Howard sa preto rozhodol pri produkovaní nového albumu osloviť Aarona Dressnera. A to namiesto Mickeyho Smitha, s ktorým sa stretáva vo formácii A Blaze of Feather. Pod novou taktovkou vznikol materiál, ktorý je síce kreatívne otvorenejší, no zároveň je neuveriteľne nalinkovaný a akokoľvek vo vyhláseniach kolujú informácie o početnej spolupráci s inými hudobníkmi, jediným dôkazom toho môže byť nanajvýš tak dĺžka stopáže, než rozmanitosť konečného výsledku.

To, že z neho cítiť programový zámer by ešte bolo v poriadku, nebyť toho, že sa pri tej snahe vytráca spevácka invencia. A hoci je Howard považovaný za pesničkára, kvality svojho hlasu dokázal predviesť v minulosti ako v rýchlejších tempách z debutového Every Kingdom (2011), tak aj vo vyšších oktávach, ktoré sa objavovali I Forget Where We Were (2014). Žiaľ, často vytýkané ambientné interlúdiá a ruchové experimenty aktuálne ustupujú na úkor polyrytmických efektov, ktoré pripomínajú všetko možné od Curta Smitha z Tears for Fears po Daniela Caesara a Josepha Arthura.

Tu a tam skúša Howard čistejšie akustické roviny, ktoré sa dokážu zaobísť bez čohokoľvek iného, okrem jeho hlasu a to sú presne tie vzácne momenty, keď sa objasňuje paralela medzi ním a Josém Gonzálezom, ku ktorému býva často prirovnávaný. Treba uznať, že s piatou stopou Rookery má naozaj veľmi blízko k veciam, ktoré zaznievali na Gonzalezovom debute Veneer (2003). Väčšmi však na Collections upúta nápadná zmes vplyvov osemdesiatych rokov, menovite Prefab Sprout a The Durutti Column, ktoré získavajú prevahu predovšetkým v druhej polovici vyčerpiávajúceho tracklistu so štrnástimi stopami.

Sorry Kid, Metaphysical Cantations a najmä The Strange Last Flight of Richard Russell, radená ako predposledná stopa, majú kvality rockovo avantgardných, dronovo komponovaných piesní, aké The Durutti Column predstavili na radovke LC (1981) a počas osemdesiatych rokov si vďaka tomu vytvorili ľahko rozpoznateľný zvuk.

Collections from the Whiteour však nemá snovú atmosféru, nemá v podstate nijaké konkrétne naladenie, ktoré by jasnejšie vymedzovalo vhodnosť nahrávky. Ťažko teda povedať, či sa pri zámerne vágnych lyrikách, striedaných minimalistickými hookmi namiesto refrénov, dá dostatočne naladiť na sústredené počúvanie kedykoľvek – zvlášť, ak je história popuplárnej hudby dostatočne bohatá na konceptuálne zomknutejšie počiny s rovnakou mierou podobných, ak nie o triedy nápaditejších aranžmánov.

Veď podobne neurčitú melanchóliu si možno dopriať aj pri počúvaní Still Life (1999) od Perryho Blaka a ani tá nedisponuje výraznejšími vokálnymi excesmi. Poprípade sa dá započúvať do debutového A Walk across the Rooftops od The Blue Nile (1983) a ešte si pritom zlepšiť náladu.

„Ak už Howard reaguje na nejakú aktuálne povšimnutia hodnú klímu, nezdá sa, že by v nej malo zmysel zotrvať. Ale okej, aj prestupné stanice majú svoj význam.”

V neposlednom rade je na zamyslenie aj art direction albumu, ktorý je reprezentovaný portrétom hudobníka, uvoľnene a predsa v kŕčí sediaceho na stoličke. Hm, prečo sa to tak nápadne ponáša na artworky z albumov Julien Baker a Matta Berningera…ďalšia záhada.

Ak už Howard reaguje na nejakú aktuálne povšimnutia hodnú klímu, nezdá sa, že by v nej malo zmysel zotrvať. Ale okej, aj prestupné stanice majú svoj význam. Iste, Collections from the Whiteout zostalo bližšie k Noonday Dream, než k Every Kingdom, no nevdojak sa pritom pozabudlo myslieť na zámer albumu. A vyjadrenia typu „nechápem, prečo by niečo nemohlo byť iba tak,“ takisto veľmi nepomáhajú tomu, aby sa Howard s touto novinkou zapísal do povedomia čo i len o trochu viac, než doposiaľ.

Ak to však má byť slow burner, ktorý bude postupom času provokovať a nútiť poslucháčov, aby si k nemu našli cestu, zostáva len dúfať, že mu medzitým nevypáli rybník počin iného, citovo vokálnejšieho a vnímavejšieho interpreta. Skutočne ich nie je málo.

spot_img

VYBERÁME

spot_img