8.6 C
Slovakia
streda, 22 septembra, 2021
spot_img
HomeRecenzieBlack Midi – Cavalcade

Black Midi – Cavalcade

Brtiské zoskupenie Black Midi vyvolalo malú senzáciu, keď v roku 2019 debutovali so Schlagenheimom. Od druhého albumu si tak mnohí sľubovali veľa. Prirovnania k Frankovi Zappovi či King Crimson síce majú svoje opodstatnenie, v avantgardných štruktúrach Black Midi sa však dá objaviť ešte viac, než len proto-progové korene. Nové skladby zaznejú aj na Pohoda on the Ground.

Bude to znieť zvláštne, ale inak to v prípade Black Midi ani nejde, no na ich druhom albume dochádza k syntéze starého, staršieho a nového. V avantgardne zloženej z ôsmich trackov sa dá vystopovať veľmi veľa vplyvov a kapele sa darí dávať každému z nápadov dostatočný priestor. Aj keď si niekedy pri hraní uletia až príliš ďaleko a dopustia sa výraznejších excesov, ešte stále je ich energia a chuť experimentovať divoká a bezprostredná, asi tak ako to bolo v prípade prvých mathrockových epečiek Foals Hummer a Mathletics (2007).

Black Midi podobným štýlom predstavili vlastnú víziu experimentálneho rocku najprv prostredníctvom no-wave singla bmbmbm (2018) a neskôr v pomerne výpovednej epečke Talking Heads (2019). A aj fakt, že v kapele fungujú ako vokalisti dvaja členovia, dopomohol takisto tomu, aby sa Cavalcade (2021) odlíšilo od prvotného Schlegenheim (2019). Ako v atmosfére, tak aj v žánrovej vyhranenosti.

Kým Geordie Creep predvádza tenorové akrobácie na štýl Petra Gabriela, Cameron Picton dodal Black Midi nový, menej ostrý, zamatovejší, no predsa dostatočne nízko položený barytón. Vďaka tomu sa do ich hudby dostal aj nový element, pripomínajúci osemdesiatkové sophistipopové nuansy Bryana Ferryho, Davida Sylviana či Steva Jansena.

Esencia britského popu

V dobrej tradícii sa Cavalcade otvára rovnako chaoticky, ako sa začínal aj Schlagenheim. Už po minúte sa však začínajú odhaľovať výraznejšie rytmické hry, ktoré pripomínajú práve zmieňovaného Davida Sylviana. John L je však v porovnaní s módou osemdesiatych rokov dynamickejší, trúfalo drzejší a esteticky menej popový track s veľmi slabou štruktúrou, než napríklad Sylvianov Pulling Punches (1984).

Práve opúšťanie vzorca verzia-refrén-verzia, dostáva Black Midi za hranice Talking Heads, či  Davida Sylviana. O to skôr je možné nájsť spojitosť medzi Pictonovýmm barytónom a Zappovým náladovým striedaním výšok, trebárs pri poúvaní nahrávok zo Zoot Allures (1972). Tí, ktorých neodradí nepreberné množstvo zastávok, prestávok a rytmických progresií v úvode albumu, sa dočkajú radu prekvapení.

Už druhý track Marlene Dietrich reprezentuje inú kategóriu skladieb, ktoré sa striedajú s rýchlejšími tempami, dlhšími outrami a sériou veľmi obľúbených inštrumentálnych improvizácií. Táto druhá kategória je, treba uznať, vítaným spestrením albumu, žiaľ, nie vždy príde vhod. Dostať Marlene Dietrich ako druhú stopu na album, spôsobilo, že sa prerušila kontinuita medzi úvodným trackom a logicky nadväzujúcim mathrockovým excesom Chondromacia Patella.

Namiesto toho, aby do kombinácie miniatúrnych gitarových riffov, odstopovaných činelov a tieňovaných syntetitizárov prenikal krikľavý vokál v štýle Yannisa Philippakisa, nastupuje pre zmenu typicky anglický, baladický spev v duchu Paula Buchanana z Over the Hillside od The Blue Nile (1989) či vzletného Bryana Ferryho More than This z albumu Avalon od Roxy Music (1982).

Je naozaj pozoruhodné, že sa Black Midi darí nájsť spôsob, ako predviesť aj tak kontrastné tendencie, akými sú sophistipopová introspekcia a avantgardne nepredvídateľná kompozitúra, do jedného celku. Nie vždy to vykrýva malé defekty v mixáži – nechcene nastávajúce déja vu vyvolané rekurzívnymi motívmi, trebárs medzi John L, Chondromalaci Patella a Slow – či zbytočne racionalizované členenie tracklistu, no záverečné Ascending Foth dodáva Cavalcade veľkolepé, snáď až melodramatické outro s tenorom Geordieho Creepa.

„Nájsť si cestu k Black Midi, je zárukou toho, že sa k vám dostanú tie najčerstvejšie závany britskej rockovej scény.”

Jeho interpretácia však ani napriek subtílnosti melódie nepôsobí zaťažene, ale skôr upokojujúco, asi tak ako vynikol Peter Gabriel v Biko (1980), Joe Cocker v The Moon Is a Harsh Mistress (1974) či Mark Hollis v I Believe in You (1986). Je len škoda, že popritom všetkom sa na album nedostalo o niečo viac energie a výraznejšia, väčšmi zapamätateľná a nezabudnuteľná atmosféra. Trebárs ak sa pri ďalšom albume Black Midi posunú v chronológii britského popu, doprajú poslucháčom ešte živočínejšiu zmes, hoc aj greba a madchestru. Určite to bude stáť za to.

Bez ohľadu na to, či sa aj oni v budúcnosti vydajú cestou Foals a od progrockých výstrelkov prejdú ku kratším minutážam a jasnejšiemu zámeru, alebo budú ešte úpornejšie boriť doterajšie konvencie (ktorých zase v britskom kánone toľko nie je), nájsť si cestu k Black Midi, je zárukou toho, že sa k vám dostanú tie najčerstvejšie závany britskej rockovej scény.

spot_img
spot_img
spot_img
spot_img

VYBERÁME

spot_img