8.6 C
Slovakia
streda, 23 júna, 2021
spot_img
HomeRecenzieBodies of Water – Is This What It´s Like

Bodies of Water – Is This What It´s Like

Bodies of Water vydávajú už piatu štúdiovku, no napriek tomu sa im naďalej darí zostávať mimo širšieho hudobného prúdu. Každý ich album býva prísľubom experimentu. V prípade novinky, ktorú vydali po piatich rokoch, sa dá dokonca hovoriť o tanečných hitoch, ktoré doposiaľ nemali obdobu na žiadnom z ich predchádzajúcich počinov.

Tak veľa sa zas toho nezmenilo. Jadro kapely naďalej tvorí reálny manželský pár, sekundujú im hudobníci z bezprostredného okolia a energia kalifornského popu je zachovaná v zmiešaných mužsko-ženských vokalických harmóniách. To všetko zaisťuje Bodies of Water ich nezameniteľnosť a zároveň aj určitú spätosť s bohatou tradíciou pobrežného folk rocku šesťdesiatych rokov.

Už s vydaním vlaňajšieho singla Every Little Bird bolo jasné, že za tých pár rokov mimo scény si Bodies of Water potrebovali nájsť dostatok času na nahrávanie a zároveň pochopiť, kam sa ešte ako kapela môžu posúvať. Odpoveď na túto otázku, zdá sa, našli hudobníci v ich starších hudobných začiatkoch. To ostatne prispelo aj k žánrovej rozmanitosti tracklistu.

Naplnenie kalifornského sna

Je dobrým zvykom, že Bodies of Water zvyknú odštartovať každý album úvodným hitom, ktorý v sebe nesie najväčší potenciál. V prípade singla Every Little Bird sa dá hovoriť o explozívne rýchlom tempe a veľmi úspornom texte. Tento štýl úvodu tvorí formulu každého z doposiaľ vydaných albumov; Dark Water z predchádzajúceho Spear in the City (2017), či Gold, Tan, Peach and Grey z kritikmi uznávaného sofomóru A Certain Feeling (2008), mali rovnako rýchlejšie tempá a energické refrény, spejúce do elegických výkrikov a viachlasných harmónií.

Niet divu, že Bodies of Water si vyslúžili nálepku pokračovateľov The Mamas and the Papas. Veď nielenže je jadro ich kapely skutočne tvorené manželmi Metcalfovcami, ale rovnako v hojnej miere kombinujú euforické reflexie nad detailmi a paradoxmi života s výjavmi z ich reálnych stretnutí, výletov a spoveďami o vlastných slabostiach.

V porovnaní s The Mamas and the Papas je však existencia Bodies of Water omnoho dlhšia a vzhľadom na to, že časť členov sa album od albumu vymieňa, nedochádza ani k výraznejším rozkolom v skupine. Okrem nepopierateľnej prítomnosti vintage feelingu, ktorý sa zachytáva do každej piesne z repertoáru tejto losangelskej formácie, je tu navyše cítiť tanečné tendencie, ktoré Metcalfovci naposledy predviedli v niekdajšom, hoc krátkodobom, projekte Music Go Music. V tomto ohľade sa speváčka a textárka Meredith Metcalf pri aktuálnom I Knew Your Brother interpretačne inšpiruje I Walk Alone, ktoré nahrala na EP Light of Love (2008).

Tieto elektronicky odvážnejšie roviny sa pritom v tvorbe Bodies of Water objavujú len sporadicky. Napríklad pri ich najväčšom singli Under the Pines začína mysteriózna skladba minimalistickým klávesovým loopom, čo sa neskôr zopakuje aj na Water Here, obidvoch skladbách zaradených na tracklist druhej štúdiovky A Certain Feeling (2008).

Podobný pokus s elektronikou si dovolili naposledy snáď pri Echoes, nahraného o desať rokov neskôr. To by bolo možné považovať za prototyp k Every Little Bird, pozostávajúceho z bezmála ôsmich veršov, sústredených okolo old-schoolovej disco kompozície s rytmom 4/4 a dlhým outrom. Rovnako dĺžka stopy presahujúca piatu minútu svedčí o tom, že po dlhodobej odmlke sa Bodies of Water rozhodli vrátiť s rezkejším a myšlienkovo menej zaťaženým prejavom, blížiacim sa takmer až k bezproblémovosti piesní Fire, Sun and Earth či Imagination.

„Kult kalifornského folk rocku s desiatky rokov trvajúcim ideálom o harmónii mužsko-ženského zoskupenia, kde sú všetky kreatívne sily v rovnováhe, sa napokon podarilo dosiahnuť a zachovať a ani na jediný moment ho nepoprieť.”

A ktovie, možno práve tá textarská schopnosť dostávať do juxtapozície na pohľad banálne obrazy rodinného života a pseudofilozofické poznámky umožnili Bodies of Water, aby nestratili momentum, ktoré začali už zmieňovaní The Mamas and The Papas – aj kvôli ich interným rozkolom – strácať už po treťom albume s dôvetkom Deliver (1966). Je to napokon už trinásť rokov, čo sa skupina vracia a odchádza zo scény, aby na ňu priniesla iný záznam z obdobia, počas ktorého bola mimo. Asi tak, ako keď John Philips a Michelle Phillips vniesli do textu California Dreamin´ spomienku na zimu v New Yorku.

S titulom Is This What It´s Like je hádam povedané všetko ostatné. Je to presne tak, ako to znie. Kult kalifornského folk rocku s desiatky rokov trvajúcim ideálom o harmónii mužsko-ženského zoskupenia, kde sú všetky kreatívne sily v rovnováhe, sa napokon podarilo dosiahnuť a zachovať a ani na jediný moment ho nepoprieť.

spot_img

VYBERÁME

spot_img