Pomerne nová, lisabonská, formácie Camila Fuchs vydala druhý album. Obskúrny, nenápadný hudobný projekt má pritom ambíciu nájsť si svoje miesto medzi dvomi žánrami – elektronikou a experimentálnou hudbou. Zvuk tomu zodpovedá. Je to mix Psychic Ills, Braids a The Knife. Žiaľ, duo sa týmto albumom vrátilo tam, kde bolo pred štyrmi rokmi, keď vydalo EP s názvom Singing From Fixed Rung (2016).
A to je smola. Pretože hoci sa pri – o poznanie kratšom – debutovom Heart Pressed Between Stones (2018) pokúsili ísť skôr tou experimentálnou cestou, pri Kids Talk Sun ich nadovšetko opantala psychedélia a rozostrené vokály (ktoré miestami pripomínajú výšky Nelly Furtado v The Most Beautiful Thing) v dronových aranžmánoch celú nahrávku vrhajú do sleepcoru.
Programovo je album prehnane homogénny, funguje len ako celok, za iných okolností si jeho jednotlivé tracky nedokážete znovu vybaviť a v dôsledku toho sa k nim už asi ani nevrátite. Napriek tomu, že je producentsky výborný. Do tej psychedlickej, nesmierne otupujúcej polohy sa dostali – a na dôvažok v nej ešte aj uviazli – ako speváčka Camila de Laborde, tak aj producent Daniel Hermann-Collini. Na prvé počutie ešte ako tak uviazne v podvedomí Moon´s Mountain (mimochodom, krásna obdoba k Person Pitch od Panda Bear z roku 2007), no posúvajúc sa v trackliste, spomienka na Moon´s Mountain vyprchá veľmi rýchlo.
Tento experiment bude neškodný
Ak by sme mali porovnať kvalitu nahrávky s tým, čo ponúkali na EP Singing From Fixed Rung a debutovom albumu, tak Kids Talk Sun nedisponuje takou paletou žánrov, do ktorých bolo možné vsadiť autorský zámer. Chýbajú tu citlivo ťahané, weird-folkové vokály, chýba tu noise pop, kompozičné postupy z raného new wave sa tentoraz stoj čo stoj sústreďujú na jednu formulku a album chtiac nechtiac unavuje.
Ťažko povedať, či vznikal len z kratochvíle počas karantény, alebo sa jednalo o spontánny nápad, no finálny produkt sa javí tak, akoby Camila Fuchs mienili dosiahnuť na preferencie dramaturgov alternatívnych rádiostaníc. Treba povedať, že niečo tak progresívne a poslucháčsky neopakovateľné, ako bola vyše osem minút trvajúca rapsódia Welcome my Demon, sa na Kids Talk Sun nedostalo.
A to predovšetkým na úkor kratších stôp, ktoré – akokoľvek presahujú klasickú dĺžku singla – nesiahajú na také invenčné kvality, akými v skoršom období formácia doslova vynikala. Pochopiteľne, možno za to môže domnienka, že oná extravagancia je nežiaduca a veľkosť poslucháčskej základne sa nestretávala s očakávaniami umelcov. Zato sa producentsky experimentovalo s niečím iným a síce s layeringom. Dokonca tu možno zachytiť snahu o multidimenzionálny zvuk. Za predpokladu, že by v tomto layeringu pokračovali aj ďalej, sa vyplatí ma Camila Fuchs na radare. Sú malí, nekonvenční a určite ešte prekvapia.
Zrejme sa Kids Talk Sun dočká, zvlášť na základe sonickej podobnosti s Fever Ray, svojho želaného povšimnutia. Otázne je, či to v budúcnosti nespôsobí rozkol vnútri hudobného telesa a či sa dokážu obidvaja hudobníci stotožniť s tlakom, ktorý si takýmto rozhodnutím začínajú vytvárať.
Ktovie, možno sa Camila Fuchs nakoniec stane pokračovateľom weird popu, ako to kedysi dokázali Yeasayer s All Hour Cymbals (2007) či CocoRosie s Noah´s Ark (2005). Predpoklady tam sú, teraz už len zostáva veriť, že nebudú oscilovať medzi tým, čo bolo, čo by malo byť a čo je v ich produkcii v tejto dobe.
