Album Tisíc viet prichádza potichu, no s dôrazom, ktorý sa nedá prepočuť. Je to nahrávka, ktorá neprináša len hudbu, ale aj spôsob, ako sa ňou dá premýšľať o svete – cez iróniu, melanchóliu a jemný vzdor. Projekt Petra Ďurinďáka a jeho spoluhráčov pôsobí ako starostlivo zostavený prúd myšlienok.
Pri tvorbe albumu Tisíc viet sa stretla štvorica hudobníkov, ktorí majú za sebou roky hrania v alternatívnych či rockových kapelách, a tá rutina je cítiť. Ich zvuk je pevný, presný a zároveň objavný. Grungeový preliv sa v ňom mieša s jemnejšou poetikou. Tam, kde by si iní vystačili s priamočiarosťou, Tisíc viet radšej volia metaforu.
Trinásť skladieb pracuje s náladami, ktoré nie sú prvoplánové. Sú to piesne pre poslucháča, ktorý nechce len refrén, ale aj dôvod sa k nemu vracať. Texty balansujú medzi civilnou výpoveďou a spoločenským komentárom.
V skladbách ako Popol v záhradách či Nevoľnosť strieda voľnosť (Mám toho dosť) sa nevypovedané stáva obsahom. Nejde o presne pomenované problémy doby, ale o atmosféru, ktorá ich sprevádza – hustú, trochu tiesnivú, no zároveň zrozumiteľnú každému, kto sleduje svet s otvorenými očami.
Zaujímavú dynamiku albumu vytvára dialóg dvoch vokálov: jemná, ale rozhodná farba hlasu Alexandry Cisárovej stojí oproti surovejšiemu podaniu Tomáša Pristača. Tento kontrast prispieva k väčšej emocionálnej aj obsahovej hĺbke a vytvára prirodzenejšie napätie. Takto vzniká priestor, v ktorom hudba dýcha a texty nezanikajú, ale naopak, vystupujú do popredia.
Jedným z kľúčových momentov je skladba Prútené kreslá, zhudobnený odkaz Dominika Tatarku. Ďurinďák v nej pracuje s literárnou predlohou citlivo, bez pátosu, skôr ako s kompasom, ktorý ukazuje, že minulosť a prítomnosť sú prekvapivo blízko pri sebe.
Je to presne ten okamih, keď hudba prestáva byť len zvukom – stáva sa interpretáciou nášho súčasného bytia. Minulosť preteká do prítomnosti a varovania zostávajú nevypočuté.
Produkčný dohľad Jimiho Cimbalu albumu dodal zvukovú jednotu, ktorá drží pohromade širokú paletu nálad. Napriek myšlienkovej rôznorodosti je Tisíc viet prekvapivo kompaktný. Nie je to len mozaika, ale celistvý obraz – rozložený, vrstvený, ucelený.
Ako vraví frontman tohto projektu, Peter Ďurinďák, Tisíc viet sú v skutočnosti jedným hlasom, ktorý hovorí úprimne. Občas ticho. Občas s humorom. Občas cez zuby zaťaté nad tým, kam sa posúvame. Ale stále je to hlas, ktorý má dôvod znieť. V čase, keď sa veľa kričí a málo hovorí, je takáto nahrávka malým, ale dôležitým gestom.
A možno práve preto jej slová – rovnako ako hudba – zostávajú v človeku dlhšie, než by čakal.
