Hudba, ako jeden z jazykov má výhodu, že funguje ako jazyk univerzálny. Naprieč krajinami, kultúrami a oceánmi. Jazyk postrocku si tak osvojili aj taliani Collapse.Rebuild. na ich debute. „Ever tried. Ever failed. No matter. Try again. Fail again. Fail better” – slová klasika Samuela Becketta, ktoré si Collapse.Rebuild. prepožičali a zhutnili na pomenovanie svojej prvotiny – Fail again, Fail better.
Na ploche necelých 25 minút prezentujú päticu správne melancholicky „rozcítených“ kompozícií. Prvý kontakt od milánskych nadšencov sa mi dostáva pri pohľade na výborný artwork. 12 zápaliek na ceste svojho určenia nesie v sebe pozitívnu metaforu. Jednoduché, nekonvenčné, originálne riešenie, ktoré na minimalistickej báze plne korešponduje s hudobnou stopou a kopíruje myšlienku loga. 5 skladieb si spolu rozumie, aj keď každá ponúka svoj vlastný príbeh.
Collapse.Rebuild. sú zasnení, energickí, neboja sa ani rýchlejších či rockovejších gitarových pasáží, postrácajúcich príponu post. Collapse. Rebuild. nie sú novátormi, privádzajú na myseľ zástup kapiel. Rozhodne však nenudia. Fail Again, Fail Better je materiál na pozorné počúvanie, rovnako aj voľné plynutie bez kritických úsudkov. Je tvárnou hmotou meniacou sa v čase a priestore. Podobe sa o svojej hudbe vyjadrili aj jej tvorcovia na stránke vydavateľa Fluttery Records. Ich predstava o piesňach sa spodobuje ako fotka a „suma emócií, ktoré sú zachytené v pasci špecifického času a priestoru“. Klišéovito znejúca fráza, avšak bez výhrad platná. Okrem príjemne vystavaných plôch preukazujú silnú zdatnosť v ovládaní svojich pedalboardov. Už v prvej The Moon Is a Rainy Place (Part 1), je okamžite jasné, že ide o svetovo znejúcu produkciu. V kontraste album rámcuje The Moon Is a Rainy Place Part 2. Kapela pritvrdí, zrýchli a na skok prehupne k hardcore/metalovej hutnosti. Ako to už býva, nálady sa prelievajú, vrstvia a novým počúvaním sa otvárajú novým možnostiam.
Všetko je tak, ako má byť, škoda hracieho času. Fail again. Fail better je poctivým prírastkom do relatívne populárnej postrockovej scény. Škoda, že som neobjavil špecifikum, jemný detail, špecialitu, ktorá by Collapse.Rebuild. mohla definovať ako originál či aspoň „hľadajúcich“. Skupina je ešte mladá a môžeme veriť, že časom si vybudujú svoju manieru, ktorá by ich mohla odlíšiť od známejších velikánov, ktorí pred nimi vyšliapali chodníčky pocitovej éterickej muziky.
