8.6 C
Slovakia
utorok, 7 decembra, 2021
spot_img
HomeRecenzieGenghis Tron – Dream Weapon

Genghis Tron – Dream Weapon

Vrátiť sa po trinástich rokoch a čakať, že sa to udeje s veľkým rozruchom, by bolo možno príliš trúfalé aj pre popovejšie akty ako Genghis Tron. Táto newoyrská formácia sa z metalovej scény stratila veľmi skoro, krátko po vydaní druhého štúdiového albumu s názvom Bord Up the House (2008). A ten ani omylom neznel tak, ako znie Dream Weapon.

Vrátiť sa po trinástich rokoch a čakať, že sa to udeje s veľkým rozruchom, by bolo možno príliš trúfalé aj pre popovejšie akty ako Genghis Tron. Táto newyorská formácia sa z metalovej scény stratila veľmi skoro, krátko po vydaní druhého štúdiového albumu s názvom Bord Up the House (2008). A ten ani omylom neznel tak, ako znie Dream Weapon.

Bola to náhoda, ktorá viedla k vypočutiu novinky s nevídane kontemplatívnym názvom. Tí, ktorí o Genghis Tron nikdy nepočuli, by zrejme automaticky čakali, že pri pohľade na tyrkysový sleeve albumu sa jedná prinajmenšom o deep house a nanajvýš tak o progresívny rock. A naopak – tí, ktorí už s Genghis Tron v minulosti mali česť, by pre zmenu akiste očakávali poriadne utrhnuté screamo v nadupaných hardcorových šelestoch, ktoré sa v niekoľkých vrstvách anihilujú a prechádzajú do extrémne agresívnych rytmických stôp. Nie. Dream Weapon je prekvapením pre nováčikov aj niekdajších fanúšikov.

Skupina totiž zvolila vskutku neobvyklú taktiku návratu a aj napriek tomu, že sa rozhodli postaviť album na motíve výlučnej bezútešnosti ľudstva, ich zvuk je skutočne bližšie k Jeanovi Michelovi Jarremu, než k post-hardocorovým súputníkom ich generácie, či už Lady Radiator, The Dillinger Escape Plan alebo The Locust.

Napokon, v čase, keď sa na pultoch (a ehm…aj na limewire) objavili tracky z ich Board Up the House (2008), v trende boli progresívne tempá, 8-bitové aranžmány a pol druha minúty trvajúce outrá, v ktorých si mohol bubeník dolámať aj tri páry paličiek.

Dobiehanie zameškaného

Hneď v úvode treba povedať, že Ganghis Tron sa na scéne objavujú po extrémne dlhej dobe, ktorá poznamenala aj hardcorovú scénu. Trendy sa medzičasom niekoľkokrát obrátili, do centra sa dostali melodickejšie znejúce rytmické sekcie a renesancie sa dočkali aj veľké hlukové intrá na štýl Ride. Malú revolúciu spôsobil medzičasom napríklad Deafheaven, ktorý v roku 2013 vydal album Sunbather. A aj keď je úvodný track z neho pomenovaný Dream House, s charakterom genghisttronovského Dream Weapon má už spoločné len máločo. Azda tak multižánrové experimenty, stále katartické outrá, ktoré sa miestami nedajú rozlíšiť od prelúdií a..to je tak všetko.

Doba sa zmenila aj Deafheaven je s najnovšou nahrávkou o poznanie krotkejší. Hovorí sa však, že to najlepšie prichádza na koniec a vyzerá to tak, že čas na od sledovanie klímy na scéne si členovia kapely naozaj vyhradili v poriadnom predstihu, aby bez zbytočného unáhlenia naň priniesli atmosférický experiment, so spiritom úsvitu nu-metalu P.O.D (Celestial, Greetings) a raného Linkin Parku (Runaway, Opening) a kombinácie starších škôl.

To všetko je zrejmé už z úvodného intra Exit Perfect Mind, ponášajúceho sa na krautrockové Avanti z elpečky Grosses Wasser od Cluster (1973). Jačanie sa z repertoáru Genghis Tron vytráca na úkor inej novinke a síce veľkolepým bicím, ktoré pridávajú zvuku nielen hĺbku, ale takisto aj nové štruktúry. Pri Alone in the Heart of the Light je dokonca Genghis Tron tak ďaleko v elektre, že sa prvými sekundami podozrivo približuje do elektropopovej avantgardy Kelly z albumu Konkylie (2010) od neskorých When Saints Go Machine.

Dream Weapon predstavuje vo svojej podstate množstvo takýchto posunov do neprebádaných teritórií. Namiesto tlačenia na pílu a silenia hlasiviek sa v Ritual Circle dočkáme napríklad až minimalistického EBM loopu, prekrývaného shoegazovými reverbmi s toľkými vrstvami, že by z nich mohli byť namäkko aj najzarytejší fanúšikovia Enyinej produkcie. A opäť, to čo vystupuje do popredia, sú okrem bicích náhle post-rockové výpady a hypnoticky zacyklené verzie. Až kdesi hlboko pod tým všetkým sa do noisových klimaxov vmiešava konštantne znejúce vrieskanie. A ešte aj to je nejakým zázrakom harmonizované. No so zrýchľujúcim tempom a skutočne komplexnými bubnovými leadmi dostáva priestor étericky vytunovaný vokál a zreteľné lyriky.

„Genghis Tron sa vrátili naspäť do triumfálneho postavenia, v ktorom nielenže našli svoje miesto, ale s najväčšou istotou pokorili nejednu štúdiovku konkurenčnej kapely. Radikálne a bez varovania. Presne tak, ako sa vrátili na scénu.“

Desaťminútová stopa vonkoncom nekončí drastickými gradáciami, ani deštruktívnymi outrami, namiesto toho nastupuje viac ako minútu trvajúcu tranzícia do tech-noirového záveru, ktorý by sa bez výraznejších ťažkostí dal nasadiť na záver remaku Total Recall či ďalšieho pokračovania Blade Runnera.

Inštrumentálny slowcore v záverečnej časti tracklistu vracia Genghis Tron naspäť do triumfálneho postavenia, v ktorom nielenže našli svoje miesto, ale s najväčšou istotou pokorili nejednu štúdiovku konkurenčnej kapely. Radikálne a bez varovania. Presne tak, ako sa vrátili na scénu.

spot_img

VYBERÁME

spot_img