Progresívny metal prežíva svoj plodný rok. Po americkom Intronautovi a britskom Sikthe vydáva svoj ďalší štúdiový album pod názvom The Shape of Colour aj kanadská kapela Intervals. Nahrávka sa vydarila celkom mierne.
Spory v kapele o tom či chcú alebo nechcú spev v budúcnosti skončili drastickými zmenami v jej personálnom obsadení. Po odchode skoro celej posádky kapely nahral album osamostatnený gitarista Aaron Marshall s pomocou basáka Camerona McLellana (Protest The Hero) a bubeníka Travisa Orbina (Darkest Hour, Periphery, Sky Eats Airplane).
Invervals – I´am Away
Po hudobnej stránke ma muzikanti nesklamali, dokonca by som pravdepodobne aj dal jednu časť niektorého z mojich párových orgánov za to, aby som niekedy v živote takto vedel ovládať nejaký hudobný nástroj. Ide skôr o tú dravosť, ktorá mi tu chýba a na predošlej nahrávke A Voice Within tam bola.
Invervals – Fable feat Leland Whitty
Miestami mi to atmosférou pripomína až punkovú hudbu z amerických teenagerských filmov, i keď by asi aj oní hudobníci súhlasili s podobnou transakciou s párovými orgánmi. Na druhej strane to zanecháva v človeku pozitívne, durové pocity. Zjednodušene povedané, je to také Don’t worry be happy v inštrumentálnom progmetalovom šate. Na svoj žáner je to asi až príliš stráviteľný kúsok, ale kto má namiesto šťavnatého steaku chuť akurát na tuniakový šalát tomu padne dobre.
