8.6 C
Slovakia
streda, 13 októbra, 2021
spot_img
HomeRecenzieJeN Hovorka & Marek Urbánek – July 2019

JeN Hovorka & Marek Urbánek – July 2019

Improvizované projekty sa môžu zvrtnúť v ktoromkoľvek okamihu. A hoci je July 2019 výsledkom live session, zostava je viac či menej programovo stála a žánrovo zrozumiteľná. Prístupná pre tých, ktorí sa doposiaľ improvizovanej hudbe bránili, aj pre tých, ktorí oceňujú umeleckú efemérnosť.

Náhodilosť sa poprieť nedá. Za tú náhodilosť však nezodpovedá spojenie muzikantov – ostatne, stretli sa už v mnohých projektoch, dávno predtým, ako sa začal písať rok 2019. Nemuseli čakať ani na júl, lenže tak to vyšlo. Subjektívne vnímaný vibe z nahrávky napovedá, že hudobníci pri improvizácii vedome i nevedome siahali po určitých stereotypoch, ktoré majú dlhoročné asociácie s letným obdobím.

Už v priebehu prvej stopy sa začína v inštrumentálnej obmene striedať klavírna etuda sprevádzaná perkusiami za rytmickejšie beaty s loungovým tempom a ďalej sa rozvíja do freejazzovej podoby s miernymi balearickými podtónmi. Všeličo možno čakať od priebehu session. A poslucháči sa všeličoho naozaj dočkajú. Lenže napriek tomu, že má nahrávka nevídane veľké časové aj stopové rozpätie, je aj tak stále synergicky zomknutá, azda vedomým zámerom každého z hudobníkov.

Zbavovanie sa zábran zo spontánnosti

Uvádzať album so skladbou presahujúcou deväť minút, je pri freejazzových projektoch čímsi, s čím sa dá počítať. Menej bežný je zato žánrový rozptyl a plynulé prechody v jeho rámci, aké poskytuje prvá kompozícia. Dobre, je pravda, že z hľadiska improvizácie sú citeľné dlhšie party, ktoré akoby poskytovali hudobníkom čas na uvedomenie si možností patternu, v ktorom zotrvávajú. A je to akceptovateľné aj preto, že sa vo svojej podstate jedná o live nahrávku.

Pozoruhodným na prvej stope je však aj jej potenciál, premietaný bezmála do každej ďalšej skladby. To znamená, že stratégia, s ktorou hudobníci zostavili session, pripomína klasickú schému dramatického diela. Začiatok totižto naozaj načrtáva plán, odhaľuje základné motívy a zároveň je predpokladom pre pochopenie rozmiestnenia ďalších trackov.

Hoci by podobný flow, aký zaznie v poslednej tretine úvodnej skladby, zniesla aj každá nasledujúca stopa, lyrika sa prinavracia až omnoho neskôr. V prvej polovici albumu začne po opakovanom počúvaní rezonovať sample prevzatý z intermezza zavedeného na trackliste ako tretia stopa. A čím väčšmi sa vracia poslucháč k počúvaniu, tým častejšie na neho doľahne dojem, že improvizácia sa automatizuje.

Zaznievajú sample, recyklujú a modelujú sa určité patterny. Sú však medzi nimi novotvary, náhle zvraty aj progresie. To všetko zabraňuje tomu, aby sa session zunovala a vyčerpala svoje možnosti priskoro. Možnože je predsa len na škodu, že najprítomnejším samplom sa stala trojklávesová skratka, uberajúca z energie trackov. Pôsobí ako spomaľujúci prvok, ktorý je príliš ťažkopádny voči tempu nastavenému otvárajúcou skladbou albumu.

Ďalej sa, bohužiaľ, pozitívna, loungová atmosféra albumu vytráca čoraz viac a session je skôr kontemplatívna, repetície pritom znejú povedomo. Ani najsilnejší moment z neosoulového Run & Hide, sprevádzaný spevom autorky Kristíny Mihaľovej, nestíha vyniknúť do takej miery, aby sa javil ako svieži a spontánny. Run & Hide je síce pocitovo dôveryhodný počin, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani takí producenti ako Moby či Bonobo, no v ostatnom kontexte pôsobí skôr odcudzene a samostatne. Niet však pochýb o tom, že ako singel si vystačí aj sám osebe.

Keď sa však ten istý trojklávesový sample začne tlačiť do kresby ďalšieho intermezza, je to už len potvrdzovanie inklinácie k zádumčivému programu, ktorý recykluje to, čo sa za poslednú polhodinu zachovalo v spomienkach hudobníkov. Takmer ako hranie popamäti.

Prekvapenie však nastáva na samom konci, kde je inštrumentálna improvizácia par excellence. Ambientná, jedenásťminútová koláž ruchov tvorených skupinou hudobných nástrojov a objektov vyludzujúcich zvuk, je dostatočne pestrá na to, aby využila z každého inštrumentu maximum. Krátke klavírne melódie sa tu odrazu necyklia. Vedú si vlastnú líniu, ktorá je voľná, miestami podporená údermi dlaní, inde polyfóniou vyvolanou simultánnym trením. A tým je tento album osobitý. Autenticitou neplánovaného. To predpokladá aj nevyhnutné odchýlky. Prijať ich možno rozlične – s rezervou aj uznaním.

spot_img

VYBERÁME

spot_img