Berlínske elektronické duo Mars on Mars vydáva na konci februára ďalšiu štúdiovku s názvom AAI. A ak AI znamená umelú inteligenciu, na AAI je to nielen umelá, no o to viac anarchická inteligencia.
Dvadsiatke trackov, ktoré sa budú nachádzať na dvojalbume AAI už teraz predchádzajú dva single. Tie sú vzhľadom na tracklist vo výrazne exponovaných pozíciách. Ťažko povedať, čo objavia poslucháči v ďalších trackoch albumu, predsa len, po vypočutí dvoch menovaných singlov, konkrétne The Latent Space a Artificial Authentic, sa čo-to dá vytušiť. Keďže každá z menovaných skladieb otvára samostatný zvukový celok, tak sa aj povaha obidvoch častí líši.
Permutačný paradox
Pri porovnaní obidvoch úvodných trackov začína byť jasné, kde nastáva rozdiel a prečo sa hudobníci rozhodli uviesť tieto skaldby ešte skôr, než budeme môcť počuť aj zvyšok. Kým The Latent Space nesie kvality raného obdobia Mouse on Mars a pripomína postupy z debutového Vulvaland (1994) či Instrumentals (1997), Artificial Autehentic je naproti tomu značne parametrickým, generatívnym zvukovým záznamom, v ktorom zaznieva robotický sample zachytený v cyklickej štruktúre – čosi, čo sa objavuje na albumoch Parastrophics (2012) či sonicky masívnejšom WOW (2012). Zároveň je to v obidvoch prípadoch rázny odstup od naposledy vydaného štúdiového albumu Dimensional People, ktorý sa aj navzdory dôrazu na preskupované rytmické celky ešte stále vyznačoval citlivosťou a melodickou IDM hravosťou.
„Pokiaľ budeme brať AAI ako štúdiu nových možností, akiste sa dočkáme čohosi živšieho a organickejšieho.“
Hoci už pri úvodnom tracku s rovnomenným názvom, Dimensional People, Part I. bolo možné vnímať fascináciu rytmickou permutáciou, ešte stále si Mouse on Mars zachovávali identitu berlínskej formácie, ktorá dokáže kombinovať glitch, balearic a avantgardu do vkusného a logicky zostaveného diela. Pri AAI však toto nadšenie pre experiment vzrastá až do takej miery, že sa z nej nevdojak vytráca niekdajšia energia.
Akokoľvek sa pritom Jan St. Werner a Andi Toma snažia interpretovať možnosti umelej inteligencie ako pre hudobníkov nápomocné, výsledok zachytený do dvoch singlov vypovedá o dystopickom zámere, v ktorom sa na úkor synkopovaných hlukov (a možno v snahe o dosiahnutie euklidovského rytmu) absolútne popiera akási ľudskosť či emocionalita. Zvuk však nie je za žiadnych okolností studený a kovový. To však v prípade Mouse on Mars ani nikdy nebol a tak len sotva možno hovoriť o prednosti.
Pokiaľ ste zvyknutí na ambientnejšie polohy, The Latent Space nesklame. No ani nenadchne do takej miery, aby ste sa k nemu neskôr vrátili. Pripomína mnohé iné lo-fi experimenty, ktoré možno neboli až natoľko ambiciózne, aby sa snažili prepájať programovo generovaný vokál s inštrumentálnymi samplami, nevdojak sa nimi dostávame do komfortnejších, poslucháčsky prijateľnejších a stále dostatočne avantgardných alternatívnych dimenzií – či už je reč o Skylight od Deastro (2020) alebo Start Breaking My Heart od alterega Caribou, Manitoba (2001). Ani na týchto nahrávkách nehýbajú glitchové sekvencie, tanečne rýchle tempo či futuristický feeling.
Rozpačitý dojem z ponúkaných singlov môže a nemusí potvrdiť kvalitatívne hodnoty celého albumu. No vzhľadom na príbuznosť obidvoch skladieb je možné predpokladať, že podobný charakter sa prejaví aj na iných trackoch, pričom jedným z tých najdlhších je práve zmieňovaný The Latent Space. Či bude poslucháčsky atraktívnejšia stopa s rozpätím minutáže kdesi medzi minútou až dvomi minútami – ktoré mimochodom tvoria prevažnú časť zvukovej plochy obidvoch albumov – dostačujúca na to, aby vyzdvihla celé dielo ešte vyššie, je diskutabilné.
Snáď vtedy, keby sa program správal inak, spieval by s citom, umelý vokál by mal reálne pridanú hodnotu, takto sa však len permutačne ruší vlastnými redundanciami, ktoré po opakovanom vypočutí nudia a nútia prechádzať na ďalší track. Pokiaľ budeme brať AAI ako štúdiu nových možností, akiste sa dočkáme čohosi živšieho a organickejšieho.
