8.6 C
Slovakia
štvrtok, 14 októbra, 2021
spot_img
HomeRecenzieGrandbrothers – All the Unknown

Grandbrothers – All the Unknown

Tretím štúdiovým albumom sa nemecká formácia Grandbrothers ustaľuje. Naďalej pokračuje v minimalistickom prejave, dokonca viac, než predtým. Všetko je sústredené na jediný hudobný nástroj. Ten ústredný. Piano. Po trojročnej pauze od vydania sofomóru Open, prichádza tento dvojčlenný projekt s jednoduchšími aranžmánmi a dôraznejšími melodickými nuansami.

Začnime začiatkom. Ak by sme porovnali melodické linky medzi skladbami Howth z albumu All the Unknown (2021) a Rotor či Naive Rider z debutového Dilation (2015), objavili by sme prekvapivo veľa podobností. Tretí štúdiový album tak prichádza ako pokračovateľ stanovenej línie.

Treba povedať, že zachovanie príbuznosti hrá v prospech formácie Grandbrothers a nepôsobí ako vyčerpávajúce či neoriginálne opakovanie predchádzajúcich kompozičných postupov. A hoci jeho uvedenie sprevádzalo niekoľko zmienok o strohom, respektíve surovom zložení, treba povedať, že pri pohľade do histórie formácie je takáto voľba zvuku pochopiteľná a na dôvažok sa miestam prejavovala aj na predchádzajúcich dvoch štúdiovkách – ako Dilation, tak aj Open (2017). Práve téma, ktorá je spoločná pre tieto dva albumy, vzbudzuje očakávanie z toho, čo môže ponúknuť o niečo poetickejší, menej konkrétny titul All the Unknown.

Zvukové stopy s vlastným watermarkom

Prítomné referencie na Chopinove nuansné nokturná i multiinštrumentálne kompozície Steva Reicha vnášajú do projektu akúsi definitívnu stopu štýlu, ktorým sa Grandbrothers uberajú. All the Unknown si preto dovolím pokladať za kánon downtempovej, pritom modernej klasiky, typickej pre viaceré súčasné projekty ako Beacon či Polynation.

Ak spomínam Steva Reicha, oplatí sa vedieť, že ten dôvod, prečo stopy ako What We See, Mourning Express a najexplicitnejšie The Goat Paradox preberajú kompozičné vzorce z Eight Lines okteta z roku 1979, prítomného na albume New York Counterpoint (2000). Obidvaja hudobníci, Erol Salp aj Lukas Vogel, sa totiž medzi nahratím debutu a druhého albumu podieľali okrem iného na nahrávaní kompozičnej etudy Terryho Rileyho Six Pianos/Keyboard Study #1 (2016). Vogelovo typicky nariasené ostinato počuť práve na B-side Keyboard Study #1. Presne tak, ako ho počujeme v úvodných sekundách Howth a veľakrát potom.

Ďalším z atribútov Grandbrothers, ktorý sa na All the Unknown objavuje ako pomyselný watermark je prevádzanie rovnakých melódií do odlišných médií. Takéto obmeny zachovávajú dynamiku aj v za iných okolností monotónnom downtempovom štvorštvrťovom takte.

Zdá sa, že aj samotní hudobníci pochopili zradnú trvanlivosť tejto štylistiky a snáď kvôli tomu je posledná štvrtina albumu plná neznámych, nečakaných zvratov.

Tempo sa veľmi rýchlo obmieňa, atmosféra je rozbíjaná nečakane deep housovými stopami ako Silver, kde sa dajú nájsť rytmické polohy z osemdesiatych rokov – takého, aké napríklad predviedol v rámci The Communards Richard Cole na So Cold the Night (1986).

Opačné spektrum osemdesiatych rokov sa dostalo na album takisto, hoci minimálne, no predsa máme v úvode nasledovnej stopy Black Frost new wave moment, ktorý by pokojne mohol pochádzať z raných albumov The Human League či Ultravox.

All the Unknown sa s odstupom času znie ako logická voľba pre názov tretieho albumu. Jednak sa tu dočkáme prejavu uvedomelého žánrového zaradenia (aspoň nateraz) a súčasne s tým aj manifestácie pomerne hojnej vzorky hudobných vplyvov…či inšpirácií.

To však zďaleka nie je všetko a ak už pre nič iné, minimálne pre tú súdržnosť v trilógii všetkých troch albumov stoja Grandbrothers za zaradenie do diskografie.

spot_img

VYBERÁME

spot_img