8.6 C
Slovakia
streda, 28 júla, 2021
spot_img
HomeRecenzieQOQEQA – Axuxa

QOQEQA – Axuxa

Debutovým albumom Axuxa sa mladému peruánskemu dídžejovi s umeleckým menom QOQEQA podarilo úspešne nadviazať na líniu juhoamerických predstaviteľov organického deep housu s ešte výraznejším dôrazom na tribal music. A hoci by sa dal počin vnímať ako snaha o kondenzáciu všetkého, čo vzniklo na rozmedzí afroperuánskej hudobnej kultúry, výsledok vzbudzuje mimoriadne dobrý, ucelený dojem.

Axuxa je najnovším prírastkom zo zatiaľ skromného portfólia berlínskeho vydavateľstva Kedabra. O to prekvapivejší je fakt, že sa vzhľadom na svoje možnosti podarilo zachovať rozumný kompromis medzi balearicky rozptýlenými basmi a hojnosťou perkusionistických polyrytmov. Práve tým je Daniel Valle Riestra, alias QOQEQA, schopný vyvažovať štruktúru tracklistu na debute so psychedelickými ambíciami.

Zvuk je však od začiatku až do konca čistý, neobvykle ostrý a z hľadiska panningu dokonalo rozložený. A snáď práve preto, že sa Riestra snaží inšpirovať históriou lokálnej hudobnej scény, darí sa mu objavovať nové postupy, ktorými posúva organiku za pomerne málo prebádané územie. Namiesto toho, aby do svojej hudby vnášal prvoplánové vokalické zložky, imitujúce šamanské rituály, volí si minimalisticky synkopované loopy a historicky nezameniteľnú inštrumentalistiku.

Plážové psychedélie a odkazy predkov 

Dynamika albumu sa od prvého okamihu rozvíja pozvoľna a rovnako tak aj plynú prechody medzi jednotlivými stopami. Neznamená to, že sa od seba odvodzujú – zodpovedá za to skôr citlivý mastering Sebastiana Cordoveza, ktorý v minulosti zodpovedal aj za produkciu albumov inej peruánskej experimentálnej skupiny Dengue Dengue Dengue; výnimkou nebol ani vlaňajší album Fiebre (2020). Podobne ako na tom, aj v prípade Axuxa je možné zachytiť hru s prehadzovaním hudobných štruktúr. Do narušovanej, mnohovrtvenej rytmiky sú aplikované štruktúry iných hudobných štýlov.

Downtempová Momposina je napríklad prekrývaná footworkom a súčasne smooth jazzom. Pri nasledujúcej stope s názvom 888 sa pre zmenu vybavujú postupy z Parking Lot Music (2000) raného E.Vaxu, skombinovaného s krátkodobým projektom Legoweltu, Nacho Patrol – The Africa Jet Band (2009). Je však väčšmi pravdepodobné, že Riestra sa inšpiroval psychedelickými skupinami z peruánskej chicha scény ako Los Destellos, Los Diablos Rojos, Los Shapis a ďalšími.

Takéto aranžmány, ktoré sa objavujú v poslednej tretine tracklistu, vrcholia prechodom do tuhšej atmosféry space disca, ktorej dominujú najmä výraznejšie reverby, oscilátorové efekty a amorfné syntetizárové linky s príchuťou tech noir soundtrackov. Moment prekvapenia nastáva pri tretej stope pomenovanej podľa umelca, kedy sa môže poslucháčom vybaviť nejeden zabudnutý track Ace of Base – či už Young and Proud, alebo Dancer in a Daydream z kultového The Sign (1993).

„AXUXA JE PRVOTINA IDEÁLNYM ADEPTOM NA CHILLOUTOVÉ SESSIONS, KTORÉ MÔŽU POSLUCHÁČOVI SPOĽAHLIVO VYNAHRADIŤ PREMEŠKANÉ SÚMRAKY NA PLÁŽI TALAMANCY.“

Prítomnosť tradičných peruánskych inšturmentov je na Axuxa neprehliadnuteľná a nakoľko je Riestra vyštudovaným perkusionistom, bola by škoda, keby to nebol využil vo svoj prospech a nevytvoril si tým charakteristickú štylistiku, ktorú hádam bude usilovne rozvíjať aj pri budúcich počinoch.

Záverečné Latido sa nesie na nezameniteľnom bouncy rytme, typickom pre cumbia house, ktorý je možné počuť aj na Solo Quiero z albumu kolumbijského producenta Montoyu – Otun (2019) či Valeronovho singlu Libertad (2019). Takisto tu zaznieva zampalla, respektíve dvojradová pozdĺžna siku píšťala, či o niečo mohutnejší tón quena flauty a to hneď v úvode skladby.

Nielen v porovnaní s Montoyovým Otun, ale aj v porovnaní s mnohými inými albumami takéhoto rázu je Axuxa atmosférickejšia, menej rytmicky a melodicky voľnejšia. Aj z toho dôvodu je táto vyše päťdesiatminútová prvotina ideálnym adeptom na chilloutové sessions, ktoré môžu poslucháčovi spoľahlivo vynahradiť premeškané súmraky na pláži Talamancy.

spot_img

VYBERÁME

spot_img