8.6 C
Slovakia
utorok, 19 januára, 2021
Home Recenzie Sitra Achra: SITRAcoustic

Sitra Achra: SITRAcoustic

S predzvesťou blížiaceho sa lockdownu sa stihol 13. decembra v DK Ružinov odohrať jeden z posledných hudobných večerov tohto roka: Spojme sa všetci za umenie. Vystúpili P. P. Band & Friends, Juraj Turtev, Sitra Achra a ako hostia Silvia Josifoska a Peter Lipa. Vzhľadom na pandemickú situáciu a opatrenia s tým spojené sa z povoleného počtu zúčastnila akcie približne štvrtina divákov, podujatie malo komornejší charakter, ktorý však tomuto štýlu vôbec neublížilo. Súčasťou koncertu špičky našej bluesovej a jazzovej scény bolo aj uvítanie do života nového albumu skupiny Sitra Achra: SITRAcoustic.

Skupina Sitra Achra hrá tradičné blues s prvkami charakteristickými pre funk, soul, swing, reggae a vznikla v Bratislave na jar roku 2006, keď náš asi najlepší hráč na ústnej harmonike, Erich Boboš Procházka, oslovil svojich dlhoročných spoluhráčov, bubeníka Igora Ajdži Saba a gitaristu Pištu Lengyela, na založenie tria na pravidelné hrávanie v libresse Next Apache v bratislavskom Starom meste. To sa stalo kultovným miestom pre dnes už legendárne pondelky, na ktorých sa zúčastnila celá pejáda našej hudobnej špičky. Zahrali si tu mená ako Oskar Rózsa, Peter Lipa, Jana Kirschner, Peter Cmorik, Misha, Silvia Josifoska, Fedor Frešo a mnohí ďalší. Záujem aj úspech bol dôvodom, že sa skupina postupne rozrástla a prijala do svojich radov gitaristu Martina Zajka, basgitaristu Martina Gašpara a klávesáka Martina Wittgrubera, hudobníkov známych aj z účinkovania s Janou Kirchner a Simou Martausovou.

Nahrávka sa zrodila v Modre, v štúdiu Kovadlina pod režijným vedením Jána Mudrocha. Elektrické gitary tentokrát neopustili futrál a na nahrávku sa podpísal aj tradičný priestor s klenbami, kde všetci hudobníci nahrávali v jednej miestnosti. Hlavný protagonista, Erich Boboš Procházka, tu účinkuje ako spevák a hráč na fúkacej harmonike. Na akustické gitary hrajú Martin Zajko a Pišta Lengyel, na bicie Igor Ajdži Sabo, na basgitare Martin Gašpar. Formáciu dopĺňa hrou na Hammondoch Martin Wittgruber.

Minimalistický obal CD so šiestimi strunami a stopou po čiernej káve je síce pôsobivý a nezapadá svojou hnedo šedou farbou medzi inými obalmi, neposkytuje však veľa informácií o desiatich bluesových štandardoch, ktoré mali neraz zaujímavý osud. A tak sa o skladbách Cajun Moon JJ Calea, Talk to your daughter Alberta Kinga, Help Me, Hideaway Freddieho Kinga, či The Mojo Boogie od Leoinra a ďalších coveroch nedozviete príbeh ich vzniku a zdôvodnenie výberu od samotných hudobníkov, namiesto toho nechávajú prehovoriť hudbu vo svojej interpretácii.

Aranžmá v podaní Sitra achra je oproti originálom naozaj iné, súčasné a objavné po všetkých stránkach. Prístup ku každej skladbe je nový, cítiť z neho súčasnosť aj históriu. Energia vychádza z každého tónu, hudobníci si poskytujú dostatočný priestor na to, aby sme si mohli užiť ich virtuozitu. Skladby vyznievajú ľahko, Ajdži je rytmicky presný, hrá s neuveriteľným feelingom. Bicie v jeho podaní dávajú dynamike ďalší rozmer.

Podanie Boboša na mikrofón, ktorý používa aj k fúkacej harmonike, je bravúrne, čo vyznieva najmä v netradičnej úprave spomínanej The Mojo Boogie, v ktorej jej pôvodného autora sprevádzal tenor saxofonista J.T. Brown. Bobošov hlas znie akoby z telefónu, nie je taký surový a expresívny, ale nestráca sa z neho naliehavosť. Podporenie skladby funky štýlom pôsobí trochu ležérne, ale v žiadnom prípade nie uťahane.

Duo gitaristov na celom albume vedie vyrovnaný dialóg, tak trochu ako kaviarenská debata pri káve, kde sa plánuje veľká cesta až na mesiac. Klávesový nástroj ma úprimne milo prekvapil, samozrejme, že hru Martina Wittgrubera poznám, ale že tak ľahučko zapadne do zvukovo temnejšieho grooovu skupiny mi nenapadlo, ozaj veľká poklona!

Album uzatvára bonbónik: I´m In The Mood od Johna Lee Hookera z roku 1951, údajne jedna z jeho najpredávanejších skladieb. Aj z tohto dôvodu k nej pristúpili mnohí gitaristi, v roku 2002 bol jedným z nich Gary Moore. V podaní Sitra Achra je skladba skoro nerozpoznateľná, riadne temná a magická. Úvod, dlhý viac ako dve minúty, vás pomaličky vtiahne do bluesového priestoru. Stačí zavrieť oči a nechať sa viesť.

SITRAcoustic vychádza pod hlavičkou Pavian record a považujem ho za špičku toho, čo sa dá v súčasnosti na slovenskej scéne počuť. Nemal by chýbať vo fonotéke žiadneho fanúšika našej jazzovej a bluesovej scény.

VYBERÁME