K tradičnému folklóru som si vzťah nikdy nenašiel. Nikdy som k nemu nebol vedený, nepočúval som ho, netancoval som naň a dá sa povedať, že najskôr nie úplne mu rozumel. Pre mnohých kacírstvo najvyššieho rangu.
Jediný priesak folklóru, na ktorý si živo pamätám, boli populárne televízne šou nevalnej úrovne, ktoré si ten „svoj folklór“ vysvetľovali na mňa až príliš lacno a vulgárne. Nech sú dôvody akékoľvek, cestu k tradícii som si predsa našiel. Demikát, neskôr sólo experimenty Andreja Šebana, Blue Effect a ich „Ej padá padá rosenka“, až po „Musica Slovaca“ od Ilju Zeljenku. Až tieto mená mi vedeli pretlmočiť archaické dedičstvo do súčasnej reči.
Autorskej dvojici Robert Pospiš a Martin Sillay sa podarilo na albume Balady aktualizovať folklór tak, ako sa pred nimi nepokúsil nikto. Ich postup ako prekopať zaužívané paradigmy je vynaliezavo jednoduchý. Gitara, bicie, violončelo a samozrejme spev. To je všetko, čo inštrumentálne stojí za Baladami dvojice speváka Roberta Pospiša a gitaristu Martina Sillaya. Na albume sa ďalej podieľali Roman Harvan za violončelom a bubeník Juraj Šušaník. A ako celý album znie? Guľatý drive elektrickej gitary, decentná perkusívna hra na bicie nástroje, jemné odtiene violončela a zasnený spev, ktorý robí to najdôležitejšie, rozpráva príbehy. Príbehy, ktoré si nie nadarmo ľudia spievajú už po niekoľko generácií. Sú to príbehy miestami s archaickými slovami, zato s archetypálnou platnosťou. Nad celým albumom sa nesie psychadelický opar, ktorému výrazne dopomáhajú minimalistické aranžmány. Väčšina skladieb sa nahrávala spoločne, aby ešte viac podtrhla jemnocit, s akým sa v piesňach narába.
Robert Pospiš & Martin Sillay – V tom šírom poli
Okrem vlastného hudobného a zvukového redesignu prešli zmenou aj texty, ktoré boli doplnené Robertom Pospišom. Jedinou autorskou piesňou je pieseň Po hore, po hore. Tento fakt som sa dozvedel až spätne a je zaujímavé ako sa aj táto pieseň bez problémov zabývala medzi celkom. Záver albumu sa étericky rozpúšťa do psychadelického vrcholu a ako všetky balady sa musí skončiť smrťou. Samozrejme smrťou romantickou, rozpitou ako atrament. Za pozornosť stojí obal od Pala Čejku a videoklip od Andreja Kolenčíka, ktorý vynikajúco premietol všetky osobité atribúty z hudby do obrazu.
