Žánrovo vyhraniť povahu Perform and Surrender, ktorý svojím názvom odkazuje na prvé dve skladby v trackliste, nie je veľmi jednoduché a prvé, čo v poslucháčovi môže evokovať, sú abstraktné roviny Talk Talk či Björk. Soho Rezanejad vie poriadne prekvapiť.
Soho Rezenajad je akademickou muzikantkou a experimentátorkou, ktorá nemá problém s postrockovými postupmi, witch houseom, field recordingom ani post punkom. Pri každom z albumov si testuje čosi nové postupne opúšťa svoju dovtedajšiu identitu. V prípade tohto albumu je zvuk menej uhladený, než tomu bolo napríklad pri debutovom Six Archetypes (2016) či o rok staršieho, klubového EP Idolatry, plného referencií na new wave, EDM a trance.
Cielené opúšťanie zámeru
Tu sa Soho, presne v duchu titulu, odovzdáva procesu. Experimenty, ktoré sú jej blízke, tu majú len podprahovú funkciu, nič, čo by výraznejšie zasahovala do atmosféry. A ako priznala aj v oficiálnom vyhlásení, proces odovzdávania sa dianiu, bol pri tvorbe zásadný.
Perkusionisticky divé, miestami rušivo nesúrodé rytmické úseky v úvodnom Perform sú verným vyjadrením fyzického pohybu. Niečo ako kombinácia fyzického divadla a harsh noisu. Sú trhané, náhle, vyrastajú a klesajú do takej miery, že vytvárajú trojdimenzionálny obraz pohybu. Prechody sú síce previazané, no dochádza k nim náhle a bez výraznejšej konklúzie. Proste sa stanú. To značne ovplyvňuje tempo albumu a aj celkový dojem z neho.
Členenie tracklistu je extrémne voľné a už druhá, vyše dvanásť minút trvajúca hudobná koláž, kombinuje minimalistické techno, neosoul aj pop rai. Nevšedný je jej zvukový progres, ktorý sa takmer po celé dve minúty oddeľuje od úvodného Perform a postupne preberá povahu melodicky čistejšej, žánrovo ľahšie definovateľnej skladby, zostavenej z mikrokompozícií, prepojených krátkymi klavírnymi interlúdiami a sekvenciami šumov nahraných vo voľnej prírode. Dĺžka by mohla byť pokojne odlišná a nič by to nezmenilo na jej kvalite. Takže tu máme úplné kontrasty – najprv nepokoj, hluk a vzápätí prírodný, harmonický ambient.
Po týchto dvoch, významovo zásadných stopách sa album postupne ustáľuje. Half the Shore obsahuje vokálnu zložku, ktorá motivicky nadväzuje na vtáčie ambientné zvuky a miestami dokonca pripomína stratégiu, ktorú si zvolil Mark Hollis pri nahrávaní Laughing Stock (1991). Zvukový záznam na predposlednej stope Stage II znie spočiatku len ako akási štúdia, či improvizácia. No zvukomalebná povaha odkazovej správy a rytmicky pôdorys pripomínajú skôr spevavo artikulovanú báseň, čo je zrejme narážka na obdobie vystúpení, ktoré predchádzali nahrávaniu albumu.
Z hľadiska komplexity tracklistu sa jedná o súvislý priebeh vyjadrovania pocitov straty, úzkosti a clivoty, prežívanej medzi čímsi aktuálnym a gnómickým, presahujúcim hranice života. To zároveň objasňuje výber tempa a aranžmánov. Ak by sme však mali posudzovať nahrávku z hľadiska doterajšej diskografie, dá sa hovoriť o zachytení prechodného tvorivého štádia, v ktorom Soho zjemnila, opäť pracovala s inými hlasovými technikami a začala si pritom osvojovať novú zvukovú identitu.
Zdá sa však, že neubehol dosť dlhý čas na to, aby sa ňou odpútala od toho, čo predviedla na dvojdielnej edícii Honesty without Compassion Is Brutality.
