8.6 C
Slovakia
nedeľa, 18 apríla, 2021
Home Recenzie Spoiwo – Martial Hearts

Spoiwo – Martial Hearts

Debutom Salute Solitude sa Spoiwo mohlo mnohým javiť ako jedna z mnohých postrockových formácií. Lenže vydaním druhého albumu s poetickým titulom Martial Hearts sa skupine podarilo vniesť do voľného žánru atmosferického rocku prvky z elektronickej scény.

Extrémne dlhé, kontinuálne vedené a harmonické ambientné skladby, ktoré začujú poslucháči na tomto albume, sú radikálnym odklonom od hutnej masívnosti shoegazových reverbov debutovej nahrávky Salute Solitude (2015).

Kým v minulosti dominovali polyrytmickým hlukovým vrstávam Spoiwo neutíchajúce bicie, penetrujúce nadstavované basové linky, na Martial Hearts je atmosféra nielen ľahšia, ale tiež o poznanie elektronicky čistejšia, potiahnutá nánosom IDM a trip-hopu. Z toho dôvodu môžete miestami nadobúdať dojem, že počúvate skôr sólový ambientný projekt, než súhru štvorčlennej formácie.

Jeden žáner zaniká, ďalší sa hlási k životu

Nenápadne, no predsa sa snahy o vymanenie z postrockovej konvencie, prejavili už na debute spred šiestich rokov. Možno najvýraznejšie to vtedy Spoiwo demonštrovalo zaradením posledného, dekonštruktivne znejúceho, reverzného tracku Years of Silence. Minútu a štyridsať sedem sekúnd trvajúca hudobná katarzia sa tentoraz objavuje, či skôr pripomína, v úvode tracklistu na stope s názvom Wild Eyes.

Spirituálne pôsobiaci úvod, evokujúci veľmi vzdialené echo gregoriánskeho chorálu prechádza do elektronickej, vyše päť minút trvajúcej predohry s priam učebnicou gradáciou na štýl The Alcoholic od Royksopp (2010) alebo Mobyho Be the One, pochádzajúceho z konceptuálneho albumu Destroy (2011).

Inšpirácia elektronickou scénou však Spoiwo naozaj pomáha prekonávať všeobecne vyčerpané možnosti post-rocku a namiesto bezvýchodiskového opakovania stereotypov prinášať radšej do čoraz silnejúceho prostredia atmosférického rocku cudzie postupy, preberané napríklad z trip-hopu a downtempa.

„Kým v minulosti dominovali polyrytmickým hlukovým vrstávam Spoiwo neutíchajúce bicie, penetrujúce nadstavované basové linky, na Martial Hearts je atmosféra nielen ľahšia, ale tiež o poznanie elektronicky čistejšia.” 

Každá zo skladieb na albume má osobitý charakter a to je vzhľadom na snahu držať ak-takú kontinuitu so štýlom zadefinovaným debutom, obdivuhodný výkon. V trip-hopovom prevedení so zastrenými vokálmi pripomínajúcimi symfonické roviny Johna Granta, sa Spoiwo presvedčivo  a veľmi rýchlo dostane do poslucháčskej priazne. Hoci sa miestami nedá nepostrehnúť snaha o tvorenie akýchsi kompozičných mikrocelkov, ktoré sú združené spoločnými inštrumentálnymi linkami, respektíve motívmi, tracklist nepadá na nevyváženosti tempa, ani na monotónnosti skladieb.

Nepravidelné striedanie rýchlejších a pomalších trackov sa vyrovnáva dĺžkami  – kým  v prvej polovici majú prevahu dlhšie trvajúce, v druhej polovici sa striedajú stopy s kratšou minútážou. Husto vrstvené rytmy jednotlivých inštrumentov sa postupne rozchádzajú a otvárajú priestor zreteľnejším echám basgitár, tentoraz už len podporovaných, nie prehlušovaných údermi bicích.

Na škodu veci je možno záverečný, ambientne minimalistický track Ghost of Chance, ktorý pôsobí ako nevyhnutne vyprchajúci záver bez otvoreného konca – uzavierajúci tak celý album do seba, bez potenciálu počúvať znovu. Aj keď je treba uznať, že v porovnaní so zvyškom albumu sa opäť dostávame do pomyselného štartovacieho bodu, z ktorého sme vychádzali pri debute a možno teda skromne predpokladať, že mathrockový Ghost of Chance má singlizovať materiál vznikajúci pre ďalší album.

A ktovie, možno sa pre zmenu Spoiwo inšpiruje okrem mathrocku napríklad aj moombathonom. Šance na to, že by to mohlo vyznieť ako vydarený experiment, tam sú a nie sú najmenšie.

VYBERÁME