Jedno z najdlhšie účinkujúcich hudobných telies vydalo album, ktorým sa snaží pokračovať v afrofuturistickom modernom jazze po tom, čo sa afroamerická kultúra stala najostrejšie sledovanou problematikou súčasnej spoločnosti. Vízia je však viac ako temná.
Swirling je počinom, ktorý sa realizoval, či skôr zostavil s odstupom dvadsiatich rokov od predposledného Sung for the Sun (1999). Je štylisticky rôznorodý, napriek tomu sa v ňom spočiatku drží v nemennej rovine stopa swing jazzu, charakteristického predovšetkým pre Sun Ra albumy z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, respektíve tranzitného obdobia medzi chicagskou a newyorskou tvorbou.
A ako napovedá už názov, Swirling je kompozične nestály, sonicky multiplikovaný opus, navodzujúci ťaživo filozofickú atmosféru s prestupmi do space-age tém intergalaktických výprav a naliehavo silnejúcej temnoty. Ohlasujú to už samotné názvy jednotlivých skladieb – z nich uveďme Se of Darkness/Darkness, Astro Black, Space Loneliness a napokon Door of the Cosmos.
Temné vyhliadky do posledného čísla
Namiesto trombónu či perkusií zaznieva na samom začiatku soulový vokál Tary Middleton, dodatočne sprevádzaný početným ansámblom vedeným Mashallom Allenom. Predtým, než sa však pustíme do počúvania albumu, je dobré začať tým, že to, čo na albume počujeme, je výsledok taktovky hudobníka, ktorý si pamätá začiatky Sun Ra. Marshall Allen má dnes 96 a tak možno Swirling vnímať ako pravdepodobné zahájenie celoživotného diela, ktoré ponúka mimoriadne pestrý, priam epochálny prierez magickým svetom Sun Ra.
V duchu nadviazania na tradíciu Sun Ra sa Swirling najväčšmi približuje zvukom z bopom inšpirovaného Jazz in Silhouette (1959) a improvizačne nepredvídateľného Magic City (1965). Rovnomenná, swingová pieseň Swirling, zaradená ako tretia stopa v poradí, má naproti väčšine toho, čo sa dostalo do tracklistu, výraznú energiu; je bezstarostná, pritom sa lyricky pohráva s mortalitou a vesmírnou nekonečnosťou v duchu, ktorý bol typický pre kabaretné vystúpenia tridsiatych rokov.
Ťažko povedať, či je dôvodom na voľbu motívov temnoty osobná skúsenosť s mortalitou, alebo sa Sun Arkestra snaží v textoch alegoricky ukrývať politicky kontroverzné dianie v USA. V tomto ohľade sa tak album obohacuje o ďalšie interpretačné hľadisko, čím možno tak objavovať zámerne začlenené, voľnejšie komponované pasáže s ťahavými taktmi, odvolávajúcimi sa na pôvodné pochodové sprievody New Orleans (Queer Notions) či harlemskú tradíciu Ellingtona (Seductive Fantasy, Rocket No. 9).
Ku koncu tracklistu sa začínajú čoraz viac objavovoať výraznejšie improvizačné čísla i početné jamy s energickým jazzovým scattingom, napríklad v reintepretácii Rocket No. 9 z roku 1973 či Sunology z roku 1956. Zaujímavosťou na albume je zaradenie rockabilly tracku Unmask the Batman a opäť je len na poslucháčoch, ako si budú interpretovať heslo „odhaťte Batmana“ – či sa jedná o odhalenie hrdinu, alebo výtržníka.
Sun Ra Arkestra totiž do ich posledného albumu vložili mnoho významov, ktoré sú účelné, starostlivo a pritom nedbalo premyslené ako freejazzové kompozície. Pritom majú stále dostatočne rezonujúce posolstvo, ktorým – zdá sa – opäť poznačujú zlomový moment v histórii afroamerickej kultúry.
