8.6 C
Slovakia
utorok, 19 januára, 2021
Home Recenzie Tara Fuki – Motyle

Tara Fuki – Motyle

Posledný radový album poľsko-českého dua Tara Fuki je dôkazom autorsky vyzretého umeleckého prejavu, ktorý sa z albumu na album vyhraňuje. Zároveň je to memento dvadsaťročnej existencie neo folkovej formácie, vernej svojmu štýlu aj nárokom poslucháčov.

Vrátiť sa na scénu s novým materiálom po šiestich rokoch predpokladá nevyhnutné žánrové odklony, vyplývajúce z mimoriadne pestrého a hojného akumulovania podnetov, inštrumentálnych experimentov a melodických liniek. A takéto dôsledky dlhodobej prípravy nového materiálu sa bez pochýb mohli prejaviť aj na tomto albume.

Motyle však aj navzdory dlhému obdobiu, ktoré uplynulo od vydania poslednej radovky Winna, disponujú rovnakými kvalitami, o akých bolo možné presvedčiť sa pri predchádzajúcich radových albumoch.  V porovnaní s predchádzajúcou tvorbou sa však aktuálny album líši vyrovnaným výberom skladieb a hoc inštrumentálne zostáva bližšie k debutu Piosenki do Snu (2001), než k programovo odvážnejšiemu Sens (2017), predsa len je v pravom zmysle slova výsledkom metamorfózy.

Zhodné v celku aj v detailoch

Aj tentoraz sa Tara Fuki žánrovo drží pri akustickom folku. Akákoľvek odchýlka v štýle vychádza z prienikov brnenskej pesničkárskej scény a poľskej folkovo popovej tradície, pripomínajúcej napríklad polohy neskoršej Kasie Kasowskej. Spev obidvoch violončelistiek/vokalistiek je rovnako precítený, emócie sú žité v danom okamihu, čím sa aj tak drobné, vrstvené vokalické plôšky, aké zaznievajú napríklad na Ile Razy, vyznačujú  potenciálom, ktorý poslucháča obmäkčí už pri prvom počutí. Samy osebe, všetky skladby existujú v totožne emocionálnom prostredí, pričom reflexívna lyrika textov putuje po osi zmareného partnerského vzťahu a metaforickej prírodnej nestálosti.

Dynamika albumu zostáva nevídane konštantná a začína sa spomaľovať až uprostred konečnej tretiny tracklistu, tesne pred záverom. Nemožno si však nevšimnúť spevácke tendencie, ktoré tu mávajú presahy až do šansónu. Aj predposledná stopa „Dlouhý pád“ sa šansoniérsky pasuje s iróniou osudu subjektu, nachádzajúceho vyslobodenie zo vzťahu až prostredníctvom hraničného ukončenia všetkého. Lyrika je však natoľko jemná a nevinná, že štýlom interpretácie pripomína folklórne balady Jany Kirschner, ktoré bývajú takisto vokalicky umiernené, ba až zakríknuté, no ich výpovedná hodnota je aj tak dostatočne silná na to, aby dokázala rezonovať v poslucháčoch. O to viac sa tento efekt podarilo umocniť hrou v komornom prevedení, len za sprievodu gitary.

Absolútne vyvrcholenie nastáva v náhlom, rafinovanom, post-rockovom intermezze, kde do plnej miery vyniká aj dramatický charakter burcujúceho čela. Tento katarzný moment albumu vedie potom už len do splývavého, pozvoľna odznievajúceho popevku. Skutočná tragédia sa pritom začína už na začiatku albumu – singlom „Kdyby“, anticipujúcom nevyhnutnú tragédiu, vychádzajúcu z ťaživého sentimentu.

Zároveň sa tu potýkame s melodickou referenciou na prvú skladbu debutového albumu Piosenki do Snu. Pokiaľ sú piesne z hľadiska obsahovosti baladami – v prenesenom význame to isté možno povedať aj o celkovom dojme z albumu. Jednoducho je to jedna balada.

VYBERÁME