Predstava, ako by zneli Plastic People of The Universe, keď by sa stretli so svojim vzorom The Velvet Underground, už zostane iba v rovine audiofilných špekulácií. Ako však znie živé stretnutie kultových The Residents s legendárnou formáciou Už jsme doma, je vyústením ich vzájomného obdivu a dlhoročnej spolupráce.
Už jsme doma a The Residents síce oddeľovalo odlišné prostredie, ale jedno mali spoločné. Hudobníci z oboch projektov chceli žiť umelecky slobodne. UJD nezávisle od komunistov, TR zase od konzumnej spoločnosti. Obe satirizovali a vytvárali si vlastné univerzum, do ktorého pozývali rovnako uletených poslucháčov bažiacich po absurdite.
Kto sa viac zaujíma o životopis českej kapely, tak nech siahne na knižku ich lídra a textára Miroslawa Waneka Výlov šuplíka, ktorý v spolupráci s Karlom Císařom napísal aj dnes už ťažko zohnateľnú monografiu Residents.
Moravské setkání je výsledkom dlhoročného obdivu, vzájomného priateľstva a niekoľkých naskytnutých príležitostí ako v prípade výstavy Residents in Residence – Art Retrospective v Olomouckej galérii Caesar. Osobne ju prišiel uviesť Randy Rose – umelecký impresário tohto avantgardného očného kolektívu – a zhostil sa speváckych partov nanovo prearanžovaných skladieb TR.
A hneď od začiatku je počuť typický rezidentský zvuk – disharmonickú harmóniu vystavanú na mantrických rytmov, industriálnych zvukoch, ktorých syntetizátorovú dominantnosť vytlačila trúbka (Shorty´s Lament; Six More Miles). Typický je aj rýchly sled hudobných myšlienok useknutý orientálnym groove (This Is a Man´s Man´s Man´s World).
The Residents vždy vedeli veľmi dôvtipne sparodovať populárnu hudbu ako v prípade coververzie Jamesa Browna, či šablónovité postupy tanečných orchestrov (Never Known Questions). No nezostali iba pri parodovaní, ale zdokonalili umeleckú mystifikáciu do ad absurdum, pričom zrušili hranicu medzi performatívnym a koncertným umením.
Nahrávka síce nemôže zachytiť všetky dôležité gestá fungujúce v teatrálnosti live koncertu, no zaznamenáva ich hudobnú podstatu a to v kvalitnom ozvučení, čo tiež nebýva pri live záznamoch úplnou samozrejmosťou.
„Moravské setkání – Moravian Meeting muselo byť naživo veľmi silným umeleckým zážitkom. Presah živého umenia je v oboch prípadoch – The Residents a Už jsme doma – neprekonateľný. Nahrávka vŠak zaznamenáva podstatu tohto nezvyčajného priateľstva.“
Už jsme doma sa stávajú kolektívnym hercom, ktorý odpovedá na každé vyprovokovanie od režiséra Randyho výkrikom, akcentom a najmä hutnejším a dá sa povedať aj komunikatívnejším spracovaním originálov (My Window). Napríklad aj tým, že využitie trúbky má bližšie k tomu, čo robili indie rockové a alternatívne kapely s dychmi v deväťdesiatych rokoch typu Neutral Milk Hotel, než k tomu ako The Residents rozbíjali tradičnú štruktúru v boulezovských a stockhausenovských elektronických princípoch.
Spôsob, akým spieva Randy sa pohybuje niekde medzi rozprávaním a spievaním, kedy často strieda rôzne hlasové polohy ústiace až do dramatického falzeta, ku ktorým sa často pridávajú kolektívne vokály vo veľmi nezvyčajných zafarbeniach (Lillie).
Čo tiež poteší je prítomnosť českých prekladov v booklete, ktorá poukazuje na to, že Česi ich robili vždy veľmi voľne a nezviazane. Také je aj Moravské setkání – Moravian Meeting, ktoré muselo byť naživo veľmi silným umeleckým zážitkom. Presah živého umenia je v oboch prípadoch – The Residents a Už jsme doma – neprekonateľný.
