8.6 C
Slovakia
utorok, 26 mája, 2020
Home Reporty Colours of Ostrava deň prvý - report

Colours of Ostrava deň prvý – report

Búrka ticha od Kimma a Kronos Quartet, hromy od Mogwai a izraelské halucinačné hubičkyColours of Ostrava deň prvý

V novom areáli, s novým začiatkom, s novými problémami a s novými výzvami. A s hudobným začiatkom ako zo sna. Unikátna vec na prvom dni bola, že v štartovacom dni festivalu sa podarilo spojiť umelcov do troch rôznych zážitkov. Ich vystúpenia sa zaradili k tomu najlepšiemu  na tohtoročnom Colours.

Talentovaného a marketingovo presadzovaného Rufusa Wainwraighta mnoho prichádzajúcich ľudí ešte nestihlo, ale jeho vystúpenie vzbudilo kontroverzné reakcie. Pre niekoho čarovný okamih, pre iných rozpačité blúdenie v kruhu. Ešte treba dodať, že štvrtková dramaturgia Coloursu bola prešpekulovaná. Najprv zvoľnenie potom meditácia, dynamika a nakoniec extázny exces.

Kronos Quartet je úlovok na ktorý môžu byť Colours of Ostrava právom hrdí. Toto teleso, ktoré je známe že interpretuje viac menej iba súčasnú hudbu (napríklad Lutoslawského)si veľmi poctivo a ostražito vyberá, kde bude hrať. Tiež je známe, že Kronos Quartet vystupujú väčšinou sami, ale nadchlo ich možné spojenie s Kimmom Pohjonenom a Samuli Kosminenom a ich kompozícia Uniko. V tomto spojení  predviedli toto dielo aj v Ostrave. Premiéra tejto skladby bola v roku 2004 a len výnimočne je uvádzaná aj na ďalších pódiách. Možno pre jej vysoké emocionálne vypätie.

V diele sa prelína nordický mysticizmus a severský chlad putujúci od precitnutia k očiste. Akordeón v ňom pľuje ako vikingská ľoď, ktorú poháňajú vlny sláčikového kvarteta. Nebola z  toho žiadna búrka. Naopak. Všetci zúčastnení hrali veľmi potichu. Zdalo sa, že tichšie sa už hrať ani nedá.

Je veľký nezvyk, keď na hudobnom festivale, keď sa blížite k stagu na ktorom je strašne veľa ľudí,  skoro ani nepočujete hudbu. Iba približujúce sa ticho, ktoré silnie. Pri tejto nadpozemskej interpretácii by sa oplatilo sedieť, ale ostravské publikum je už natoľko erudované že aj postojačky s nemým úžasom počúvalo spletitú ale jednoznačnú sieť harmónie s dokonalým unisono sláčikovým zvukom nad ktorým sa melodicky opiera Kimmo.

 Samuli zase pridal kozmický rytmus a elektronické zvuky. V suite Kimmo prenikol akordeónom do melodickej línii a rytmickými nuansami rozbúral s pomocou sláčikového kvarteta pokojné hladiny inak gradovaných elektronických bicích a samplov. Miestami bolo počuť minimalizmus inšpirovaný Stevom Reichom a Terry Reidom, inokedy v dynamike rockový pulz vážnej hudby. Nemožno zabúdať, že v interpretácii diela sa stretli dva národy. Všestranný univerzalizmus amerického telesa a výbušná sopečnosť fínskeho podania. Krásne, vzrušujúce, nadpozemské.

Emocionálny oddych neprišiel ani so škótskou kapelou Mogwai. Tí sú považovaní za jednu z najdôležitejších post rockových skupín v histórii. Ich spôsob hry s dynamikou je fascinujúci. Počas celého koncertu hrali skladby, ktoré niekam gradovali. Začali pulzovať od svojho začiatku a prechádzali vlnami intenzity. No miestami sa už nemali kam pohnúť, strácali sa vo vlastnom nasadení. Mogwai sú natoľko skúsenou kapelou, že aj keď skladby svoj moment prekvapenia už dávno prešvihli, nestiahli ich rýchlym režisérskym strihom, ale splynuli ich do ďalšej piesne, alebo  zakončili neočakávaným koncom. Zaujímavé na nahrávkach je u Mogwai striedanie lyrických a výbušných častí. Na koncerte obe časti do seba zapadli.

Ozvučenie bolo vynikajúce a mohli sme vychutnať veľkú hlasitosť elektrických gitár a charakteristické klávesové vyhrávky. Bol to inštrumentálny výkon, lebo vokály neboli skoro vôbec použité. Všetko vyjadrili Mogwai hudbou. Len v jednej, alebo dvoch skladbách bol akýsi náznak spevu, či skôr polo hovorenej, polo spievanej reči. Inak šlo o dynamické skladby, v ktorých boli stavané hlukové steny, ktoré sa búrali melodickými linkami.

Po dvoch náročných koncertoch, kde telo oddychovalo ale hlava pracovala na plné obrátky, keď sa do nej nahrnuli všemožné myšlienky a tuho rozmýšľala nad prívalmi nôt a hudobných asociácii, dovolilo tretie vystúpenie sa viac odviazať.

Spustila sa veľká, ale nie hocijaká „diskotéka“. Bola výstredná a avantgardná. Psycho trancoví Izraelčania Infected Mushroom namiešali koktail tanečného výbuchu. Toto izraelské duo doplnil bubeník a dvaja gitarista. Takže nebola z toho žiadna DJ – ská čierna hodinka. Pred vami stála plnohodnotná skupina, ktorá prišla zamiešať elektroniku s rockom.

Okrem toho bolo počuť aj dubstepové prvky, progresívny metal, arabské melódie vystrihnuté z exotických štvrť tónových stupníc a syntetizátorový zvuk osemdesiatich rokov. Naservírované  s temným tanečným odhodlaním. Koncert sa zmenil na divokú párty, ktorá trvala skoro dve hodiny. Keď už ľudia čakali že toto už nikam nemôže ísť ďalej, že prichádza koniec setu, Izraelčania prekvapili ďalším nádychom, ktorý skončil až posledným vydýchnutím a poďakovaním za skvelé prijatie.     Vyzdvihnúť treba bubeníka, keď sa jeho brazílsky temperament premietol do divých rytmov. Tie boli natoľko presné, že mnohí sa znenazdajky pristihli pri tom, ako kapelu podozrievajú, či náhodou nesamplujú aj rytmy, lebo natoľko bol Rogério Jardim presný.

autor: Daniel H.ml / Musicpress.sk