Hmlisto je veľmi zaujímavou kapelou, ktorá je umeleckou aj osobnou výpoveďou Veroniky Kickovej a jej syna Jána. Prednedávnom vydali už svoj štvrtý album Samoty, v ktorom zhodnotili svoju viac ako tridsaťročnú skúsenosť zo života na samote. O nových piesňach, posunoch v tvorbe, vzťahu matky a syna aj koncertných plánoch sme sa rozprávali so skupinou Hmlisto.
Váš aktuálny štvrtý album Samoty je z určitého pohľadu rekapituláciou života, ktorý ste prežili na samote v strednom Slovensku. Hneď na úvod sa musím spýtať: ako po takom dlhom čase hodnotíte toto rozhodnutie? Čo vám dalo, čo vám vzalo a ako veľmi ovplyvnilo vašu hudobnú tvorbu? Na albume cítiť istú bilanciu. Je to skôr zmierenie, alebo vo vás stále prebieha vnútorný zápas?
Veronika: Život na lazoch je splnený veľký sen a som za to vďačná, prirodzene to aj niečo stojí. Zápas, ktorý vo mne prebieha, nie je o tom, či žiť na samote, to mi skôr pomáha sa nezblázniť, udržať v realite. Moja hudba zo života na lazoch a blízko prírode vždy vychádzala, neviem si to veľmi predstaviť ináč.
Ján: Mne takýto životný štýl vlastne vyhovuje, sám som sa k nemu okľukou vrátil po neúspešnom pokuse žiť v Prahe, veľké mesto mi nesedí, potrebujem svoj kľud a tmu v noci a ticho a pomalšie tempo. Jindřichovice, kde teraz žijem, sú mi veľmi blízke, je tu obrovský a architektonicky krásny dom, bývam priamo v objekte Žijícího skanzenu, záhrady, pasienky, priateľka sa stará o kone, ktoré sa stali súčasťou môjho života a kobyla Arnika si zahrala aj v našom novom klipe.
Máte pocit, že samota človeka viac oslobodzuje, alebo ho skôr konfrontuje so sebou samým?
Veronika: Práve v tej konfrontácii so sebou samým je (niekedy) to oslobodenie.
Ján: Skôr to druhé.
Hovoríte o psychospirituálnej kríze. Bola pre vás väčšou výzvou strata istôt, alebo hľadanie nových odpovedí? A dá sa podľa vás osobná kríza skutočne prekonať, alebo sa človek len naučí s ňou žiť a lepšie jej rozumieť?
Veronika: Ide skôr o veľmi intenzívne prežitky, ktoré rozbili všetko, na čo som bola u seba zvyknutá. Naučiť sa s tým žiť a spracovať to v sebe a nezaťažovať tým svoje okolie budem považovať za víťazstvo a vlastne aj zázrak. Niekedy sa to darí a niekedy nie.
Navyše podobnú situáciu pozorujem aj v tom vonkajšom svete, kedy pomaly začíname chápať, že staré spoločenské istoty, ktoré sme brali ako samozrejmosť, sa už nevrátia a bude potrebné si vybudovať oveľa väčšiu psychickú odolnosť a životnú odvahu.
Vo vašich piesňach sa objavujú témy vody, stromov či krajiny. Máte pocit, že sa dnes o krajine vedú podobné kultúrne vojny ako o politike? Skladba Zachráňme Čechánky reaguje na konkrétny konflikt. Myslíte si, že ochrana krajiny je dnes ešte schopná ľudí spájať, alebo sa už stala ďalšou polarizujúcou témou?
Veronika: Ten, kto polarizovať chce, si polarizačnú tému urobí zo všetkého. To nás ale nesmie odradiť. Čechánky je potrebné zachrániť a venovať tej kauze pozornosť, kým to bude potrebné, nesmieme sa nechať ani odradiť ani unaviť.
Samoty pôsobia ako veľmi osobná výpoveď. Boli pri písaní momenty, keď ste váhali, či niektoré veci zverejniť?
Veronika: Áno, niektoré piesne sme práve preto, že sú príliš osobné na album napokon nedali. Na druhej strane aj na Československej je toho veľa osobného, vložila som to ale rovno do postáv a príbehov. Tváriť sa ako nezúčastnený rozprávač mi pomáhalo všetko vôbec uniesť.
Tvrdíte, že folklór na albume nie je štylizáciou. Čo podľa vás odlišuje živý folklór od folklóru, ktorý funguje už len ako kultúrna dekorácia?
Veronika: Živý folklór nemá divákov, ten štylizovaný nie je sám o sebe horší a nemusí byť vždy len dekorácia, skôr ide o spôsob, ako sa k tej javiskovej podobe pristupuje. A čo od toho očakávame, či je v tom tvorivosť, alebo len nostalgické seba nadchýnanie sa.
Ktoré prvky tradičnej kultúry majú podľa vás stále miesto v súčasnom živote a ktoré už svoj význam stratili?
Veronika: Tradičná ľudová kultúra je ako celok mŕtva, jednotlivostí, ktoré môžeme zachovať a dokonca rozvíjať je ale veľa, a mnohé stoja za to a sú veľmi praktické, napríklad ručné kosenie alebo pečenie kváskového chleba.
Na predchádzajúcej nahrávke ste spolupracovali s profesionálnou kapelou, tentoraz ste si produkciu zastrešili sami. V ktorých momentoch nahrávania ste si najviac neverili a kde ste naopak objavili novú istotu?
Ján: Album sám si povedal o tento prístup a s ním spojené riziko a na druhej strane slobodu. Hľadal som sugestívny zvuk, ktorý by vystihol texty a ich podstatu aj náladu. Najviac neistý som si bol na začiatku tvorby syntezátorových stôp v domácom štúdiu, postupom práce sa začali piesne zvukovo prepájať a pomohlo mi uistenie nášho zvukára Adama Pakostu a jeho nadštandardný prístup k mixu.
Nebáli ste sa, že spojenie folklóru, elektroniky a ambientných plôch odradí časť publika, ktoré vás pozná z predchádzajúcich albumov? A čo vám nové zvukové možnosti dovolili vyjadriť, čo by ste čistou akustickou formou nedokázali?
Veronika: Veríme, že naše publikum rado objavuje. Každý náš album je iný a je to tak dobre.
Ján: Nové možnosti pomohli hlavne vo vnútornej atmosfére pesničiek, ktorú sme chceli zdôrazniť, a prepojiť hudeckú muziku a autorskú tvorbu, vniesť do aranžmá prvky filmovej hudby, meditácie.
Hmlisto je zároveň rodinný projekt. V čom je spolupráca matky a syna jednoduchšia a v čom komplikovanejšia než fungovanie v bežnej kapele?
Veronika: Sme na seba obrovsky zvyknutí, na javisku sa môžem spoľahnúť na akúsi mimo zmyslovú komunikáciu medzi nami a Jánovu improvizačnú pohotovosť.
Ján: A môžeme vždy otvorene povedať, čo si myslíme a aj to robíme. Komplikovanejšie je to v tom, že žijeme 700 km od seba, ja som sa odsťahoval za partnerkou do severočeských Jindřichovíc pod Smrkem, mama je stále na Slovensku, na lazoch pod Vtáčnikom. Ešte celkom nevieme, či sa nám podarí fungovať takto na diaľku.
Máte pocit, že sa počas rokov spoločného hrania navzájom meníte nielen ako hudobníci, ale aj ako ľudia?
Ján: Podľa mňa kapela človeka toľko nemení.
Veronika: Ja to vidím opačne, určite áno, Ján bol dieťa a bola to všetko tak trochu hra keď sme začínali, dnes je z neho dospelý človek a zrelý muzikant. Ale hráme sa stále (smiech).
Album Samoty vznikol z veľmi osobných skúseností a rozjímaní v samote. Ako sa tieto intímne príbehy menia vo chvíli, keď ich prenášate na pódium pred publikum? A čo môžu návštevníci jesenných koncertov zažiť navyše oproti samotnej nahrávke?
Veronika: Pesnička si zvyčajne žije vlastným životom, prípadne dostáva nové významy a človek sa od nej časom viac odosobní. Je dobré v nej nechať priestor aj pre poslucháča. Naživo ku nej vždy aj poviem nejaký aktuálny kontext, ktorý sa na nahrávku ani preniesť nedá. Živé hranie a živé stretnutie v prítomnom okamihu nejde ničím nahradiť, to je základ pesničkárstva. A práve kvôli tomu stojí za to aj dlhé cestovanie.
Ján: Intenzívnu hudobnú komunikáciu vo dvojici, na ktorej naša živá produkcia stojí, všetko prebieha v reálnom čase a každý koncert je trocha iný. Prirobili sme tiež zopár nových husľových partov a pretavili časť elektroniky do partov elektrickej gitary, tak aby sme si vystačili dvaja a pesničky ostali zaujímavé.
