Tretí album New Place britskej skupiny Pale Blue Eyes prináša sviežu vlnu melancholických gitarových melódií a osobných textov o životných zmenách – od sťahovania a rodinných strát až po fungovanie nezávislej kapely a prevádzkovania vlastného štúdia. O týchto témach sme sa rozprávali s Lucy z kapely Pale Blue Eyes, ktorá vystúpi 27. 6. 2026 na festivale Danube Music Days 2026 (vstupenky).
Ako sa presun z Devonu do Sheffieldu premietol do vašej tvorby? Čo pre vás znamená koncept „nového miesta“? Ako sa mení pohľad na domov, keď sa človek musí posunúť ďalej?
Presťahovanie z Devonu do Sheffieldu nám pred tromi rokmi úplne zásadne zmenilo život. Ja pochádzam zo Sheffieldu, takže technicky vzaté to pre mňa nebolo nové miesto, ale aj tak to bolo obrovské rozhodnutie – opustiť všetko, čo sme si v Devone vybudovali, a začať odznova v Sheffielde. Matt strávil v Devone viac než tridsať rokov, takže pre neho to bol naozaj veľký krok.
Myslím si, že sťahovanie, odchod od priateľov a z miesta, ktoré sme považovali za domov, sa určite premietli do našej hudby a tvorivej práce. Zmenil sa aj životný štýl – presunuli sme sa z odľahlého vidieka do rušného mesta. Iné zvuky, iné tempo, iné výhľady z okna…
Počas prvých dvoch albumov sme tiež veľa koncertovali, takže tretí album je akýmsi odrazom všetkých nových miest, ktoré sme mali možnosť navštíviť s kapelou.
Po tvorivej stránke môže stretnutie s novými ľuďmi na novom mieste viesť k zmene perspektívy a otvoriť človeka novým spôsobom myslenia a práce.
A aj z praktického hľadiska – v Devone sme mali štúdio v zadnej časti domu Mattových rodičov, ktoré sme budovali a rozvíjali niekoľko rokov. Po príchode do Sheffieldu sme s tým museli začať úplne odznova. Boli sme nútení dať si prestávku od nahrávania, kým sme vytvorili a vybudovali nový pracovný priestor. Popri intenzívnom koncertovaní to bolo pár dosť chaotických rokov.
Myslím si, že Matt bude Devon vždy považovať za svoj domov. Ja som sa síce narodila v Sheffielde, ale viac než desať rokov som strávila v Devone. Práve tam sme sa s Mattom spoznali a tam sme neskôr spoznali aj Aubreyho, takže duchovným domovom kapely je určite Devon. Na sto percent.
Prečo sa vo vašej hudbe tak často objavujú spomienky a minulosť? Je nostalgia skôr únikom alebo zdrojom inšpirácie? Dá sa písať o minulosti bez idealizovania?
Myslím si, že človek si minulosť pravdepodobne trochu romantizuje a pri spomínaní na určité obdobia či ľudí si vyberá najmä tie najkrajšie momenty. Možno sme to do istej miery robili aj v našej hudbe – niektoré piesne sú ako malé časové kapsuly zachytávajúce konkrétne udalosti. Ale myslím si, že je to svojím spôsobom pekné. Piesne sú prepojené s rôznymi obdobiami nášho života a s rozličnými skúsenosťami.
Myslím si tiež, že mnohé naše skladby sú veľmi úprimnými odrazmi toho, ako sa Matt cítil počas niektorých naozaj náročných a komplikovaných období. Pre neho to bol spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo sa dialo, a spracovať všetko, čím prechádzal. Zároveň to preňho predstavovalo aj určitú formu úniku od reality.
Ako vás ovplyvnili osobné straty v rodine? Pomáha vám hudba spracovať náročné obdobia? Dá sa z bolestných skúseností vytvoriť niečo pozitívne?
Určite – na sto percent. Hudba, naše štúdio a koncertovanie boli pre nás doslova záchranou počas niektorých mimoriadne ťažkých období. Mattov otec zomrel približne v čase, keď kapela Pale Blue Eyes len začínala, a približne v rovnakom období bola Mattovej mame diagnostikovaná MND (ochorenie motorických neurónov). Kapela sa tak stala takmer protipólom všetkého, s čím sme sa doma počas tých rokov museli vyrovnávať. Zároveň bola aj spôsobom, ako Matt spracovával množstvo nečakaných a náročných životných zvratov – a tým pádom aj ja.
Úplne sme sa ponorili do kapely a hudby, možno aj ako do mechanizmu zvládania situácie, ako do formy uvoľnenia a jednoducho čistej radosti v časoch, keď bol život doma veľmi náročný.
Naozaj si myslím, že bolestivé skúsenosti sa dajú prostredníctvom tvorivosti premeniť na niečo pozitívne. V podstate o tom hudba a umenie sú – o vyjadrení týchto pocitov a skúseností a dúfajme aj o tom, že zarezonujú u ľudí, ktorí prežili niečo podobné alebo sa počas ťažkých období cítia rovnako. Pomáha to vytvárať spojenia medzi ľuďmi.
Z nášho pohľadu je to tiež spôsob, ako spracovať smútok, vyrovnať sa so životom a jednoducho zvládať všetko, čo prináša, namiesto toho, aby sme to v sebe dusili.
Prečo ste si vybrali cestu vlastného štúdia namiesto profesionálnych štúdií? Čo vám prístup DIY dáva kreatívne a čo vám naopak berie?
Myslím si, že to bolo najmä o snahe byť viac sebestační a nezávislí. Čiastočne to vyplynulo z nutnosti a čiastočne z toho, že nás čoraz viac začala zaujímať produkcia hudby. Matt si myslím začal kupovať prvé nahrávacie vybavenie ešte počas štúdia na univerzite, takže to bol proces, ktorý sa budoval pomaly, rok za rokom.
Na začiatku sme mali niekoľko skvelých skúseností (ešte s predchádzajúcou kapelou) s nahrávaním v rezidenčných štúdiách, čo nás možno inšpirovalo k tomu, aby sme raz mali vlastné štúdio. Bolo úžasné zažiť také miesta ako Rockfield Studios vo Walese alebo Sawmills Studio v Cornwalle.
Počas rokov sme postupne rozširovali naše vybavenie a budovali štúdio, takže po viac než desaťročí máme vlastný pracovný priestor aj techniku a nemusíme sa v tomto smere spoliehať na nikoho iného. Prináša nám to obrovskú flexibilitu a časovú slobodu.
Matt sa navyše stal skutočným odborníkom na opravu techniky, štúdium technických schém, spájkovanie, manuálnu prácu či stavebné úpravy. Má neuveriteľnú víziu a dokáže veci dotiahnuť do konca.
Zároveň nám to umožňuje spolupracovať aj s inými hudobníkmi na rôznych projektoch. Takže aj keď práve nepracujeme na Pale Blue Eyes, stále tvoríme hudbu, nahrávame a produkujeme, čo nás nesmierne baví.
Je dnes možné fungovať ako nezávislá kapela dlhodobo? Ako vnímate crowdfunding a podporu fanúšikov?
Myslím si, že je trochu škoda, že žijeme v dobe, keď sa takmer automaticky predpokladá, že ak hráte v indie kapele v Spojenom kráľovstve, pravdepodobne musíte mať popri hudbe ešte aspoň jednu ďalšiu prácu. Napriek tomu si nemyslím, že je všetko také pochmúrne. Všetci sme na jednej lodi. Navyše je veľa ľudí, ktorí sa snažia zlepšovať podmienky na základnej úrovni – pre koncertné priestory, kapely a umenie vo všeobecnosti.
Som presvedčená, že kapela môže fungovať a dlhodobo sa udržať, ak ste ochotní prispôsobiť sa tomu, ako hudobný priemysel funguje dnes. Naša vlastná skúsenosť je taká, že sa snažíme robiť čo najviac vecí sami, udržiavať malý a efektívny tím, organizovať koncerty vo vlastnej réžii a byť realistickí pri nákladoch na turné.
Buďte si vlastným manažérom turné, vlastným predajcom merchu. Ak dnes hráme koncert v Spojenom kráľovstve, často sa po vystúpení radšej vraciame autom domov, aby sme ušetrili za hotel. Práve takéto drobnosti pre nás často znamenajú rozdiel.
Zároveň si myslím, že je veľa pozitívneho aj v tom, keď si človek nájde iné zdroje príjmu na každodenný život a snaží sa odstrániť finančný tlak z hudby a fungovania kapely – hoci je jasné, že sa to ľahšie povie, než urobí. Keď je kapela vyťaženejšia, je náročné skĺbiť to s ďalšími zamestnaniami, takže sme zažili aj niekoľko naozaj komplikovaných období. Ale asi je to ako so všetkým v živote – sú vzostupy aj pády a človek si jednoducho musí nájsť spôsob, ako to zvládnuť.
A áno – priama podpora od fanúšikov určite existuje a nesmierne si ju vážime. Často sú to jednoducho ľudia s podobným zmýšľaním, ktorí milujú hudbu rovnako ako my. Ľudia, s ktorými si skutočne rozumiete, takže z fanúšikov sa stávajú priatelia.
Pre nás bola počas rokov jednou z najväčších finančných záchran platforma Bandcamp a možnosť využívať ju na crowdfunding. Pri treťom albume sme spustili kampaň, vďaka ktorej sme časť nákladov na jeho dokončenie financovali práve prostredníctvom podpory fanúšikov.
Ako sa tvorí hudba, keď sú hlavní autori zároveň manželia? Viete oddeliť osobný a pracovný život? Priniesol spoločný život do hudby viac stability alebo viac konfliktov?
Asi je to jednoducho všetko, čo sme kedy poznali. S Mattom sme sa spoznali prostredníctvom hudby a hrali sme spolu už od čias univerzity. Aubreyho sme potom spoznali približne v období, keď sme sa s Mattom brali, takže takáto dynamika bola v našej kapele prítomná od samého začiatku.
Niekoľko rokov sme koncertovali ako trojčlenná kapela a vlastne to tak funguje dodnes, takže si nemyslím, že to bolo až také zlé! (smiech) Spoločne sme zažili množstvo premiér – naše prvé koncerty v rodnom meste Totnes, prvé vystúpenia mimo Totnesu v Bristole a Londýne, prvé predskakovania iným kapelám, hranie vo fantastických koncertných priestoroch, prvé skutočné turné ako predkapela pre Sea Power, Public Service Broadcasting a Slowdive, množstvo pokazených áut na cestách, naše prvé festivaly, prvý Glastonbury Festival, živé relácie pre BBC Radio 6 Music s Marc Riley, podpísanie našej prvej nahrávacej zmluvy – to všetko boli úplne úžasné zážitky, ktoré sme mohli prežiť spolu.
Pokiaľ ide o naše autorské partnerstvo, Matt je viac skladateľ a textár, zatiaľ čo ja sa viac venujem produkcii a hre na rôzne nástroje. Úprimne povedané, veľmi nad tým nepremýšľame – jednoducho sa to tak prirodzene vyvinulo.
Treba však povedať, že je to dosť pohlcujúce. Nemám veľmi schopnosť „vypnúť“, takže sa nám často stáva, že osobný a tvorivý život splývajú do jedného. A to platí dvojnásobne, keďže naše štúdio máme priamo doma!
Ako vyzerá váš proces nahrávania od prvého nápadu po finálny mix? Aké nové produkčné postupy objavili pri posledných albumoch?
Určite sa chceme posúvať ďalej a skúšať nové prístupy k písaniu skladieb a produkcii. Preto by sme pri ďalšom albume radi experimentovali s novými spôsobmi práce.
Prvé dva albumy vznikali za veľmi špecifických okolností, keďže boli nahrávané pred pandémiou Covidu a počas lockdownov. Celý proces sa niesol v podobnom duchu a podľa podobného pracovného modelu. Pri treťom albume New Place sme sa už snažili pristúpiť k tvorbe trochu inak – pozvali sme do štúdia Tom Sharkett a Lewis Johnson-Kellett, aby sme vyskúšali aranžmány celej kapely a vniesli do nahrávok nové prvky a odtiene.
Doteraz proces zvyčajne začínal tak, že Matt strávil určitý čas sám a načrtával si nápady na skladby, malé hudobné motívy a jamy. Keď sa snaží niečo vytvoriť, pracuje neuveriteľne rýchlo. Potom si vypočujem množstvo jeho demonahrávok a začnem do nich pridávať ďalšie vrstvy – experimentovať so syntezátormi, aranžmánmi či štruktúrou skladieb. A odtiaľ sa všetko prirodzene rozvíja.
Keď máme pocit, že vznikli nápady s potenciálom, začneme ich ukazovať Aubreymu. Postupne si vytvárame predstavu o tom, čo by mohlo fungovať naživo a čo by mohlo dobre fungovať na albume. Táto časť procesu je zaujímavá, pretože štúdiová nahrávka môže byť veľmi odlišná od toho, čo robíme ako koncertná kapela. Dnes navyše koncertujeme ako štvorčlenná zostava, kde Lewis hrá na klávesy, syntezátory a gitaru, takže aj naše živé vystúpenia sa postupne vyvíjali.
Veľmi radi by sme v budúcnosti spolupracovali s externým producentom. Doteraz sme si všetky albumy produkovali sami a až na konci procesu sme jednotlivé stopy posielali Dean Honer, ktorý sa postaral o finálny mix a mastering. Bolo skvelé mať k dispozícii jeho sluch, skúsenosti a pohľad na vec. Veľkou mierou pomohol formovať charakteristický zvuk Pale Blue Eyes.
Zároveň by však bolo úžasné zažiť situáciu, keď by sme mali pohľad niekoho ďalšieho už v skorších fázach nahrávania. Vzťah medzi kapelou a producentom je však veľmi citlivá záležitosť, takže by to naozaj musel byť ten správny človek.
Ktoré kapely vás formujú dnes, nie iba v minulosti? Ako vnímate porovnávanie s kapelami ako New Order, Slowdive alebo The Cure?
Moje nedávne hudobné obsesie sú Suntub od ML Buch a Is It? od Bena Howarda. Produkcia na tomto albume je naozaj nádherná a celkovo pôsobí trochu inak než jeho predchádzajúca tvorba. Stále veľmi veľa počúvam Slowdive – a vlastne na každom albume, ktorý kedy vydali, sú skladby, ktoré vo mne hlboko rezonujú. Túto kapelu sme milovali dávno predtým, než sme dostali príležitosť ísť s nimi na turné.
Ďalší interpreti, ktorých často počúvam, sú The Durutti Column, The Brian Jonestown Massacre, Broadcast, Cate Le Bon, Warpaint a Stereolab. A medzi moje úplne najobľúbenejšie skladby v súčasnosti patria Chasing the Hare od Alannah Thornburgh, I Go Up, You Go Down od My Precious Bunny, Life Within The Ground od Broken Social Scene a Melted Moon od Julianny Barwick a Mary Lattimore.
Myslím si, že je to určite kompliment, keď ľudia prirovnávajú našu hudbu ku kapelám ako New Order, The Cure alebo Slowdive. Sme veľkými fanúšikmi všetkých týchto skupín a myslím si, že vo všeobecnosti nás formuje a ovplyvňuje súhrn všetkých kapiel a interpretov, ktorých sme kedy mali radi, počúvali alebo ktorými sme boli posadnutí.
Práve so Slowdive ste absolvovali veľké turné – čo vám táto skúsenosť dala. Ako vyzerali vaše koncerty a celé turné?
Slowdive sú jednoducho úžasní, skromní a talentovaní ľudia, ktorí sa svojej tvorbe venujú už mnoho rokov napriek všetkým vzostupom a pádom. Predpokladám, že počas svojej kariéry museli zvládnuť všeličo, a sú pre mňa pripomienkou toho, že sa nikdy netreba vzdávať a treba pokračovať v tom, čo človek miluje, ak tomu naozaj verí. Sú neuveriteľne inšpiratívnym príkladom kapely, ktorá vydržala. Stačí sa pozrieť na hudbu, ktorú počas rokov vydali – všetko je skvelé. A potom tá kariéra a všetky skúsenosti nazbierané za viac než tridsať rokov.
Sú fantastickí aj naživo. Počas turné som ich koncert sledovala večer čo večer a nikdy ma to neomrzelo.
Turné na takejto úrovni je samozrejme úplne iné než naše vlastné koncerty, kde sme hlavnou kapelou, ale obe skúsenosti majú svoje čaro.
Byť predkapelou znamená aj menší tlak, pretože ľudia prichádzajú hlavne na Slowdive. Ak pri tom objavia nás a naša hudba sa im zapáči, je to príjemný bonus. Mali sme tiež veľké šťastie, že Slowdive takmer vždy vypredávajú svoje koncerty, takže sme pravidelne hrali pred plnými sálami počas celého turné. Bolo to neuveriteľné. V Kodani dokonca dvakrát po sebe vypredali klub VEGA.
Hudobne to bolo tiež veľmi prirodzené spojenie, takže ich fanúšikom sa väčšinou páčilo, čo robíme, aj keď o nás predtým nikdy nepočuli. Za túto príležitosť sme boli Slowdive a celému ich tímu nesmierne vďační.
Ako sa mení kapela po stovkách koncertov? Ktorý nehudobný zážitok najviac ovplyvnil vašu tvorbu?
Úprimne mám pocit, že sme len na začiatku, a dúfam, že v tom budeme môcť pokračovať a stavať na tom, čo sme doteraz zažili…Myslím si, že náš pohľad na veci aj kreativitu ovplyvňuje množstvo faktorov – všetky dobré aj zlé momenty v živote. Lekcie, ktoré sme sa naučili zo straty a smútku, to, že nič neberieme ako samozrejmosť, a snaha udržať si nadhľad.
Ak by ste mali kurátorovať jednodňový festival, koho by pozvali?
Na line-up by som určite dal našich sheffieldských kamarátov Curtain Twitcher na nočný „chuggy bangers“ set. Pozval by som CHAUFAU – kapelu, s ktorou sme hrali minulý rok na festivale Croc the Rock vo Švajčiarsku – mali neuveriteľne nákazlivú pozitívnu energiu a ich set bol skvelý. Určite by som oslovil My Precious Bunny a/alebo Penelope Isles… jednu z mojich úplne obľúbených kapiel Warpaint, Toma Shacketta na DJ set, Sea Power a možno by som tam nenápadne pridal aj Slowdive. A ak už robíme úplne vysnívaný line-up, tak prečo nezískať aj LCD Soundsystem ako „legend slot“!
Aká je najväčšia mylná predstava, ktorú o Pale Blue Eyes ľudia majú?
Nie som si istá…možno to, že ľudia hovoria, že sme shoegaze kapela. V skutočnosti si myslím, že dosť veľa našej hudby vôbec neznie až tak shoegaze-ovo, ale úprimne, kto vie…
You originally moved from Devon to Sheffield. How did that change influence your song writing and creative process? What does the idea of a “new place” mean to you personally? Has moving changed the way you think about home?
It definitely changed our life massively moving from Devon to Sheffield, 3 years ago now! I am originally from Sheffield so strictly speaking not a new place for me – but it was a massive decision leaving everything we’d built in Devon and starting fresh in Sheffield – Matt had spent 30 odd years in Devon so it was huge for him!
I think moving and leaving friends and a place definitely seeped into our music and creative output. And the lifestyle being different – moving from the remote countryside to a busy city. Different sounds, different pace, different views out the window…
We were also touring loads around the first two albums so the third album is kind of a reflection on all the new places we got to visit with the band.
Creatively, meeting new people in a new place can lead to shifts in perspective, and can open you up to new ways of thinking and working.
And even from a practical point of view we had a studio space in Devon at the back of Matt’s parents’ house that we’d developed over a number of years, so we completely started again with that when we got to Sheffield, we had to take a forced break from recording whilst we developed and built a new workspace. In-between touring a lot at that time it was a bit of a chaotic couple of years.
I think for Matt he’ll always call Devon home, I was born in Sheffield but spent over a decade in Devon, it’s where Matt and I met, and also where we then met Aubrey, so the band’s spiritual home is definitely Devon! 100%
Memories and the past seem to play an important role in your music. Do you see nostalgia more as a source of inspiration or as a form of escape? Is it possible to write about the past honestly without romanticizing it?
I think you probably do romanticize the past a little bit and kind of pull out the highlights when you’re remembering certain times and people… Maybe we’ve done that a bit in our music too – some songs are little time capsules of certain events, but I think it’s kind of nice in a way – the songs are tied to different periods of our life and various experiences. I think lots of our songs are very honest reflections of how Matt felt during some really challenging and complicated times, so for him it was a way of dealing with and processing everything that was going on, and it was certainly a bit of escapism as well.
You’ve spoken about personal losses within your family. How have those experiences shaped your music? Does songwriting help you process difficult periods in life? Can painful experiences be transformed into something positive through creativity?
Definitely – 100%, music, our studio and gigging was our absolute saviour through some extremely tough circumstances. Matt’s dad died around the time Pale Blue Eyes was just beginning, and around the same time as that Matt’s mum was diagnosed with MND, the band became almost an antithesis of some of the stuff we were dealing with at home over those years and it was also a way of processing the many crazy twists and turns for Matt and by extension for me. We threw ourselves into the band and music, maybe as a coping mechanism, and as a form of release and just pure fun when stuff at home was getting hard.
I do think painful experiences can be transformed into something positive through creativity – it’s kind of what music and art is all about, expressing those things and hopefully then resonating with other people who might have had a similar experience or feel the same things when going through something. It helps make those connections. Also from our perspective it’s a way of processing grief, processing life, and just a way to cope with it all really rather than bottling it up.
You chose to build and work from your own studio rather than relying on traditional professional studios. What motivated that decision? What does the DIY approach give you creatively, and what challenges come with it?
I think that was just us trying to be more autonomous, and partly through necessity, partly because we became increasingly interested in production – I think Matt started buying bits of recording kit when he was still at uni so it’s been a slow build over years and years.
We did have a couple of ace experiences early on (in a previous band) of recording at residential studios, which possibly inspired us to want to have our own studio someday. It was amazing to get to experience those places – Rockfield in Wales, and Sawmills in Cornwall.
Over the years we’ve built up our equipment and studio and it’s meant that after a decade or so we have a work-space and equipment, and we don’t have to rely on anyone else for that, so it just gives us massive flexibility and time.
Matt has become a whizz at fixing equipment, researching schematics, soldering, manual labour, building work… He has incredible vision and gets stuff done.
It also means we can work with other musicians on projects, so when we’re not doing PBE we’re still making music, recording and producing, which we absolutely love doing.
Do you think it’s possible for an independent band to sustain itself in the long term today? How do you view crowdfunding and direct support from fans as part of a band’s future?
I think it’s a bit of a shame that we’re living in a time where it’s almost just assumed that if you’re in an indie band in the UK you probably have to have at least one other job alongside your music, however I don’t think it’s all doom and gloom at all. We’re all in the same boat. There are also plenty of people out there fighting to improve things at the grassroots level for venues and for bands and for the arts in general.
I think you can definitely make it work and sustain a band if you are willing to adjust to the way the industry is operating now. Our personal experience is that we just try and do as much as we possibly can ourselves these days, keep the team tight, advance shows yourself and just be realistic with the costs of touring. Be your own tour manager, be your own merch seller, if we’re doing a show in the UK now, more often than not, we’ll just drive back home after the gig to try and save money on hotels. Little things like that can be the difference for us.
I also think there’s a lot of positivity in finding other means of making your day-to-day living and trying to keep that financial pressure away from the music and the band – which is obviously easier said than done sometimes. As the band gets busier it’s hard to fit in the other jobs, so we’ve had a couple of mega tricky periods, but I guess there are just ups and downs, like with all things, and you just have to try and find a way.
And yes – definitely direct support does exist from fans and is massively appreciated by us – often it just turns out to be like-minded people who love music as much as we do! People who you genuinely click with, so fans become friends! For us one of the things that has been a bit of a financial saviour over the years is Bandcamp, and using that platform to crowdfund, we did a campaign around the third album where we partially crowdfunded to get that finished.
As a married couple who also write and perform together, how does that dynamic shape the music? Are you able to separate your personal and creative lives? Has sharing both brought more stability or more challenges to the band?
I suppose it’s just all we’ve ever known, Matt and I met through music and playing together as far back as uni. And then we met Aubrey around the time Matt and I were getting married so it’s a dynamic that’s always just existed in our band.
We toured as a 3 piece for a few years and I mean we’re still doing it now so don’t think it was too bad ahaaa! We had loads of first experiences together – first ever home-town gigs in Totnes, first gigs outside of Totnes in Bristol and London, first support slots for other bands, playing some immense venues, first proper tours supporting Sea Power, Public Service Broadcasting, and Slowdive, many car breakdowns, doing our first festivals together, our first Glastonbury, BBC 6 Music live sessions with Marc Riley, signing our first record deal together, all totally amazing experiences that we got to have.
And in terms of a writing partnership – Matt more as a songwriter and lyricist and me more as a producer and multi-instrumentalist – I suppose we don’t really over-think it, that’s just how it’s ended up.
It has to be said though it’s pretty all consuming, I don’t really have an off switch, so we do find that our personal and creative lives are just all blurred together. Especially as our studio is at home!
What does your songwriting and recording process look like, from the first idea to the finished track? Have you discovered any new production techniques or approaches while making your most recent records?
Well we are definitely wanting to push ourselves to try new ways in to writing and producing. So I think for the next record we’d like to try some different approaches for sure.
The first two albums were made in a certain way as they were largely recorded before and during Covid times/lockdowns – all a similar method of working. The third album ‘New Place’ we did try and approach slightly differently – getting Tom Sharkett and Lewis Johnson-Kellett in to the studio to try some full band arrangements and throw some different flavours into the mix.
Up to now the process usually starts with Matt spending a bit of time on his own just sketching out song ideas, little jams, he works dead quickly when he’s trying to get to something… Then I will usually listen through a load of stuff he’s demoed and just start throwing other things at the tracks, messing with synths, messing with arrangements and structure – and it just naturally builds from there.
If we feel like we have some potential options that we like, we’d start showing them to Aubrey, we usually then start getting a feel for what might be fun to develop for live shows and what might work on a record – but that part of it is interesting because a studio track can be so separate to what we do as a live band and now we tour as a four piece with Lewis on keys, synths and guitar, so it’s evolved a bit live.
We’d definitely love to work with a producer, as up to now we’ve self-produced all our records and then at the end of our process we’ve sent the stems to Dean Honer to final mix and master. It’s been brilliant having his ears and experience for this project, he’s helped so much to shape the PBE sound. But it would be an amazing experience to get to have someone else’s perspective a bit earlier on in the recording process – however that is such a delicate relationship that I think it really has to be the right person.
Which artists or bands are inspiring you right now, rather than those who influenced you in the past? How do you feel about comparisons to bands like New Order, Slowdive, or The Cure?
Recent obsessions have been Suntub by ML Buch, Is It? By Ben Howard – the production is really beautiful and the album feels a bit different to what he’s done previously.
I still listen to loads of Slowdive – and actually every album they’ve ever made has songs on that just massively resonate with me, they’re a band we’ve always loved long before we got the opportunity to tour with them. The Durrutti Column, The Brian Jonestown Massacre, Broadcast, Cate Le Bon, Warpaint, Stereloab…
and some of my absolute favourite tracks at the moment are – ‘Chasing the Hare’ by Alannah Thornburgh, ‘I Go Up, You Go Down’ by My Precious Bunny, ‘Life Within The Ground’ by Broken Social Scene, ‘Melted Moon’ by Julianna Barwick and Mary Lattimore…
I think it’s defo a compliment if people draw those comparisons to New Order and The Cure and Slowdive – we’re massive fans of all those bands, and I think we’re generally inspired and influenced by the sum of all the bands we’ve ever liked or listened to or obsessed over.
You recently toured with Slowdive. What did you take away from that experience? What was life on the road like, and how did those shows compare with your own headline performances?
Slowdive are just lovely down-to-earth talented humans who’ve stuck at their art through many years of what I imagine are some real ups and downs, they’ve had to deal with all sorts along the way and it’s almost like a reminder to never ever give up and to keep doing the thing you love if you believe in it – they’re such an inspiring example of a band that have stuck at it. Look at the material they’ve released over the years, it’s all banging… And the career and the experiences they’ve had spanning like 30+ years.
They’re so good live as well – I watched their set night after night on tour and just never got tired of it.
Touring at that level is definitely massively different to our own headline shows, but both things are great in different ways.
Being the support band definitely takes the pressure off a bit, as people are there to see Slowdive and if they stumble across us and like it then it’s kind of an added bonus. We were also very lucky that Slowdive almost invariably sell out their gigs, so we were getting to play to pretty packed out rooms consistently across all the dates we did with them. Insane. They sold out VEGA in Copenhagen twice over!
It was a good pairing musically as well, so their fans seemed to like what we were up to, even if they’d not heard of us before – so we were very grateful to Slowdive and their team for that opportunity.
How has the band changed after playing hundreds of concerts? Looking beyond music, what non-musical experience has had the biggest influence on your creativity and outlook as artists?
It feels like we’re only just getting going to be honest, and hopefully we can just keep at it and build on what we’ve experienced so far…
I think loads of things influence our outlook and creativity – all the good bits and all the bad bits in life! The lessons we’ve learned from loss/grief, not taking anything for granted and just keeping perspective.
If you were curating your own one-day festival, who would you invite to perform and why?
Sheffield friends of ours Curtain Twitcher would be on the lineup for the late night chuggy bangers set. I’d invite CHAUFAU – a band we got to play with last year at Croc the Rock festival in Switzerland – they had such an infectious positive energy and their set was banging.
I’d definitely ask My Precious Bunny and/or Penelope Isles… One of my favorite ever bands Warpaint, Tom Sharkett to do a DJ set, Sea Power and maybe sneak Slowdive in there as well, and if we’re really doing a dream lineup why not get LCD Soundsystem on the legend slot too!
What’s the biggest misconception people have about Pale Blue Eyes?
I’m not sure…Maybe the fact that people say we’re a Shoegaze band, I actually think quite a lot of our music doesn’t sound that Shoegaze-y, but tbh who knows eh…
