autor: Daniel Hevier ml.
Spevák, skladateľ a pesničkár Pavol Hammel prichádza s novým albumom Z pekla šťastie. Pri tejto príležitosti ide spolu s kapelou v zložení Juraj Burian (gitary), Petr Tichý (kontrabas), Vítek Pospíšil (klávesy), Michal Pajdiak (bicie), Andrea Zimányiová (spev) na koncertné turné, ktorého jarná časť začala 03. apríla v Dome kultúry Devín.
Po piatich rokoch ste vydali nový štúdiový album. Novinári narátali, že už je tridsiaty siedmy v poradí, teda vrátane rôznych live a best-of nahrávok.
Myslím si, že by sa to malo dohromady rátať. Veď album ako album. Osobne do toho zahŕňam aj spoluprácu s Vargom i muzikál Cyrano z predmestia. Nerátam však rôzne anglické verzie mojich platní, ktoré sa pripravovali na vývoz. Takže, ak niekto z novinárov povedal, že je to už tridsiaty siedmy v poradí, tak to číslo môže pokojne existovať. Ale hneď na úvod musím povedať, že som nemal päť rokov prestávku. Medzitým som totiž urobil niekoľko živých albumov. Vydal som jeden živý dvojalbum nahrávaný v Slovenskom rozhlase, kde bol veľký píšťalový organ, ktorý som použil do nového prevedenia kultovej pesničky Ľalia poľná a mal som k dispozícií i zbor. Bolo to démonické. Dovolil som si to vydať na elpéčku, lebo som staromilec. Na platni vynikne celkový zvuk i krásny obal. Predalo sa ho iba zopár kusov, ale s tým som do toho išiel. Dneska si už aj tak cédečko človek musí sám nahrať a vydať, niekto si ho dokonca aj sám kúpi. Čiže to je osud dnešných nahrávok. Medzitým som urobil ešte jeden živý záznam, ktorý vzišiel zo spolupráce s Jihočeskou filharmóniou a vydal ho Český rozhlas. Takže som nezaháľal a opäť som sa tešil, že sa dostanem do štúdiá, ale na druhej strane som to vôbec nebral vážne, že teraz to musím rýchlo urobiť. Nechal som to dozrievať. Asi rok aj pol som album Z pekla šťastie pripravoval v takej pohodičke, niečo som urobil tu vo Viničnom pri Bratislave, niečo zase v Prahe. Nebol som v Abbey Road (smiech).
Je o vás známe, že obľubujete formát živých nahrávok.
Áno, však preto som ich aj toľko spravil.
Bude aj z tohto koncertného turné nejaký záznam?
Určite budeme robiť záznam z niekoľkých koncertov, zvukár dostane vždy pokyn, nech niečo nahrá, a už teraz mám v zálohe jeden živý album – minulý rok som mal koncert s klaviristom Petrom Prieložníkom, veľmi sa vydaril, takže ak budem mať chuť a peniaze, tak možno vydám túto živú nahrávku. Je to klavírna nahrávka, pendant k živému záznamu s Radimom Hladíkom, ktorý prebehol takisto v brnenskom klube Stará Pekárna. Takže malo by z toho vzniknúť jeden lpéčkový dvojalbum.
O novom albume ste povedali, že vznikal rok aj pol. Robili ste ho v návaloch alebo postupne?
Medzitým som bol tak šesťkrát na dovolenke (smiech) a všeličo iné som robil, čiže čistého času som ho nahrával päť dní v štúdiu v Prahe a štyri dni vo Viničnom. Nemám rád ten výraz byť zavretý v štúdiu. Ja nechcem byť zavretý a už vôbec nie v štúdiu. Takže sa to deje priebežne, spravím si nejaký termín a tá tvorivá práca prebieha tiež tak nejako v tomto období. Tým, že robím na hotové texty alebo básne, čo je môj inšpiračný zdroj, je to pre mňa záväzné v tom, že ma to núti niečo urobiť. Ten rok to čítam, zbieram materiál, oslovujem kamarátov, či niečo nemajú, alebo či niečo nenapíšu a k tomu si skladám. Koncepciu dodám vlastne, až keď spravím prvé nahrávky a niečo vyhodím, zmením, zruším… Takže ten rok aj pol je celý proces vzniku, ale samotné nahrávanie je na zopár hodín.
Dajú sa porovnať tie podmienky, ktoré ste mali v Rozhlase a teraz, keď nahrávate v súkromných štúdiách?
Určite to bolo kedysi komplikovanejšie, ale zas na druhej strane sa za to nemuselo vôbec platiť. To bola vážna výhoda, ktorej však prechádzali rôzne audienčné snímky pre Československý rozhlas, kde bola prítomná komisia, ktorá nám potom pridelila nejaký termín, ako to uznali za vhodné, že môžeme ísť točiť do štúdia. Potom sa to poslalo do rádií a nejaké vydavateľstvo to vydalo. Neskôr, keď už mal Opus vlastné štúdiá, tak sme robili na ich objednávky. Pamätám sa, že ja som mal dokonca takú zmluvu, že som musel natočiť raz za rok jednu platňu. Ono je to príjemné, že človek musí niečo urobiť, ale zas na druhej strane aj náročné, aby umelci mohli prísť s niečím novým. Myslím si, že sa mi to aj darilo, aj vďaka obmene hudobníkov. Dnes je situácia diametrálne odlišná, každý môže točiť, kde len chce, keď má peniaze – od spomínaného Abbey Road, až po kuchyňu u niekoho doma – lebo tie technické vymoženosti sú na takej úrovni, že sa to skutočne dá spraviť v kuchynskej miestnosti.
Nie je teraz tlak hudobníkov na vydavateľstvá?
Tlak nie je, ale človek si to musí sám nahrať, sám ponúknuť vydavateľstvu a je rád, keď mu to vôbec zoberú. Takže nahrávanie je o peniazoch, kto si ich vie zohnať, a potom sa to už snaží dostať medzi ľudí. Lebo dnes nie je problém niečo vydať alebo nahrať, ale predať to. Myslím si, že to nemá s komerciou nič spoločné, keďže aj Sting chce všetko čo natočí, predať. Komerciu teda nechápem v tom hanlivom zmysle slova.
Čiže vydavateľstvo dá svoju značku…
Dá svoju značku, môže sa podieľať na výrobe samotného cédečka, obalu, ono to záleží do akej miery má vydavateľstvo záujem ten titul vydať. Ja to posledné roky robím tak, že donesiem hotový master a potom sa rokuje.
Už ste otvoril aj tému textov.
Na album si vyberám z rôznych hotových textov a básní, takže to vyšlo tak, že Vlado Slivka, s ktorým posledné roky dosť spolupracujem, tam má sede vecí a Kamila Peteraja som vytiahol práve z básnickej zbierky, pričom názov albumu pozostáva z jeho básne Z pekla šťastie. K tomu by sme mali urobiť aj nejaký videoklip. Je to taká najdominantnejšia pesnička, vymyká sa trošku z mojej bežnej tvorby, nie je taká pesničkoidná. Ale pikoška na tomto albume je tá, že som robil jednu skladbu aj na text Milana Lasicu. Pred polrokom sme sa stretli na nejakej akcii na ambasáde vo Viedni a tam som mu povedal, že už je to štyridsať rokov odvtedy, čo mi napísal prvý text Zaklínač hadov, či nespravíme niečo nové. A on mi sľúbil, že mi niečo napíše a neskôr mi dal text Dva životy. Je autobiografický, teda aspoň ja to vidím tak, že to napísal ozaj pre mňa, že nie je z jeho šuplíka. A najlepšie na tom je, že sme si povedali, že po štyridsiatych rokoch spravíme tretiu našu spoločnú pesničku (smiech).
Nechceli ste potom od neho už viac textov?
No veď po toľkých rokoch treba len ten jeden spraviť, však nebudem ho vydierať ďalšími textami (smiech). On má svoju prácu, ja zas svoj okruh spolupracovníkov, takže takto to je aspoň vzácnejšie.
Ešte sa vrátim ku Kamilovi Peterajovi. Na jeho sedemdesiatke vraj skrsol zaujímavý nápad na spoluprácu, ktorú ste pretavili do nového albumu.
Na nový album som chcel spraviť duet, lebo ma táto forma láka. Nemusí nutne z toho byť milostný duet, či o láske alebo prvoplánovo smutná pieseň. Na tom koncerte sme pre Peteraja spievali zo Cyrána ten najväčší hit Nemám lásku v malíčku a Soňa Norisová v ňom kedysi excelovala a tak sme to pri tejto príležitosti nacvičili znova. A tam nás napadlo, že by sme opäť mohli spraviť niečo nové, a tak vznikla pesnička Ešte si neprišla.
A druhá osobnosť, na ktorú som sa Vás chcel spýtať, mala prednedávnom tiež výročie – Miroslav Válek. Ako ho s odstupom času hodnotíte?
Už od začiatku existencie Prúdov sme si zakladali na dobrých veciach, a či už to bol Marián Varga alebo ja, tak sme pátrali po básnikoch, no a najviac z nich nám svojím dielom imponoval Miroslav Válek. Bez ohľadu na to, či sa teraz hodnotí ako vedúci predstaviteľ strany alebo minister kultúry, to jeho dielo môže byť akokoľvek hodnotené a vždy bude kladne. On nás mal veľmi rád, Mariána Vargu zbožňoval a to on dal pokyn, aby Ministerstvo kultúry cez organizáciu Slovkoncert kúpil Vargovi hammond organ. To si dnes neviem predstaviť, že by nejaká štátna inštitúcia dala dvadsaťjeden ročnému čudákovi, aj keď vynikajúcemu, ale Válek to presadil váhou svojej osobnosti, lebo vedel, že je to dobré. Ja som rád spieval do neho Smutná ranná električka a Po písmenku, tam sú tak krásne slová, že skutočne tieto skladby patria do nášho repertoáru a strašne radi ich hráme.
