Patrí medzi našich najúspešnejších a najhrávanejších textárov. Jeho texty zhudobnili IMT Smile, Katarína Knechtová, Robo Grigorov, Adam Ďurica a mnohí ďalší. V roku 2025 získal už po ôsmykrát cenu SOZA pre textára najhranejších hudobných diel. Okrem toho je dvojnásobným laureátom ocenenia Krištáľové krídlo. S Vladom Krauszom sme sa rozprávali o jeho debutovej piesni Nehostinné pohostinstvo, ktorú sám naspieval a nahral v sprievode kapely – o tom, čo ho k tomu motivovalo, či chce v tejto ceste pokračovať, akým spôsobom spracoval sugestívny videoklip a prezradil aj viac o tom, aký je textár a poslucháč.
Aký je to pocit byť interpretom vlastných piesní?
Vlastné piesne spievam už odvtedy, čo som začal skladať. To je už okolo štyridsať rokov, ale bolo to doposiaľ len medzi známymi a kamarátmi. Cítim sa viac ako tvorca než interpret, preto je pre mňa spievanie verejne celkom nový pocit.
Ako by ste priblížili vašu novú skladbu Nehostinné pohostinstvo niekomu, tomu kto ju ešte nepočul? Čo v nej môže počuť, cítiť, objaviť?
Táto skladba vznikla na základe vlastnej skúsenosti z jedného pohostinstva na východe. Je to pieseň nielen o alkoholizme, ale najmä o bezútešnosti určitej skupiny obyvateľstva, ktorí už rezignovali na akúkoľvek životnú zmenu.
Vo videoklipe ste využili aj prvky umelej inteligencie. Čo vás k tomu viedlo? Ako vnímate jej úlohu vo vzťahu k hudbe a umeniu – ako nástroj, ktorý rozširuje možnosti tvorby, alebo skôr ako niečo, čo môže kreativitu ohroziť?
Takúto formu videoklipu navrhol producent piesne Richard Tomáš. Myslím, že ho viedlo k tomu vyskúšať niečo nové. AI neberiem ako náhradu ľudskej kreativity, ale ako nástroj, ktorý môže kreativite pomôcť. Klip neurobila AI sama, ale robila len to, čo jej „režisér” zadával. Takže skutočný tvorca je zase len človek, ktorý využíva súčasné nástroje.
Vyštudovali ste výtvarné umenie. Ako sa tieto skúsenosti prejavili pri tvorbe videoklipu? Ovplyvňuje váš výtvarný background spôsob, akým pristupujete k hudbe a vizuálu?
Nevenujem sa grafike, ale maliarstvu. Samozrejme, jedno ovplyvňuje a dopĺňa to druhé, myslím hudbu a výtvarné umenie. Veď sa to rodí v jednej a tej istej hlave.
Jedna vec je tvoriť hudbu, druhá viesť vlastnú kapelu – starať sa o ňu, hľadať jej možnosti a nechať jednotlivých členov naplno vyznieť. V čom je pre vás dnes dôležité mať práve kapelu? Kto ju tvorí a prečo ste zvolili takéto obsadenie – klavír, bicie, basgitara, trúbka?
Vlastnú kapelu nemám, ani som nikdy nemal. Som v tomto smere samotár. Stretli sme sa v štúdiu len kvôli tejto piesni a skvelých muzikantov zohnal Richard. Nástrojové obsadenie bolo jasné už z mojej demo nahrávky a chlapci sú takí dobrí hudobníci, že to zvládli prakticky na prvýkrát.
Textári bývajú často v úzadí, neviditeľní za svojou tvorbou. Teraz však vstupujete do priestoru, kde ste aj „videný“. V dokumente o slovenských textároch vaši blízki spomínali, že nemáte rád pozornosť – ako ju dnes zvládate aj z tohto pohľadu?
Je to určitá zmena v mojej tvorbe, ale nevnímam ju nejako zásadne. Všetko je tak, ako má byť, nechávam tomu voľný priebeh. Bavím sa na tom, že mnohí moji rovesníci so speváckou kariérou pomaly končia, zatiaľ čo ja vlastne len začínam.
Zaujímalo by ma vaše hudobné pozadie –máte za sebou skúsenosti z iných kapiel či spoluprác, ktoré vás formovali pri vašej sólovej tvorbe?
Áno, spolupracoval som už s mnohými interpretmi a kapelami. Každý z nich vo mne niečo zanechal, ale pri svojej tvorbe sa nechávam inšpirovať hlavne sebou samým, svojim životom a skúsenosťami.
Plánujete so svojím projektom aj živé vystúpenia? Čo vás na koncertovaní najviac priťahuje a čo naopak odrádza?
Zatiaľ nič také neplánujem, mať svoju kapelu je v dnešnej dobe dosť náročné. Ak hrám niekde naživo, tak zatiaľ iba sám s gitarou na malých podujatiach, ako sú vernisáže, umelecké debaty, či krsty kníh, prípadne na oslavách.
Mimochodom, aký ste typ poslucháča? Objavujete veci na živých koncertoch, alebo doma v súkromí?
Rockové koncerty nemám veľmi rád, radšej chodím na klasickú hudbu, je tam pokoj, ticho, človek sedí, nechá sa unášať hudbou a nič ho neruší. Skutočne si však hudbu najviac vychutnávam doma.
Získali ste ďalšie ocenenie SOZA ako najúspešnejší textár. Pýtať sa na úspech je vždy zložité, pretože nikdy presne neviete, ktorá skladba sa uchytí. Dokážete už pri tvorbe vycítiť, že text obsahuje niečo, čo môže rezonovať naprieč generáciami?
To nikdy neviem. Myslím, že aj iní tvorcovia to tak majú. Ak by bol nejaký recept na úspech, tak by každý tvoril len nadčasové hity. Chválabohu to tak nie je a každú pesničku sa snažím robiť najlepšie ako viem. To, či niektorá z nich zarezonuje u poslucháčov je vlastne lotéria.
Ako vnímate vývoj slovenčiny v súčasnej hudbe? Kde vidíte posun v tvorbe mladej generácie hudobníkov a čo vás na tom zaujíma najviac? Čo si myslíte o zbližovaní slovenčiny a angličtiny v modernej hudbe? Zdá sa, že mladí interpreti čoraz častejšie kombinujú oba jazyky – vnímate to ako prirodzený vývoj, alebo skôr slepú uličku?
Každá reč sa vyvíja, slovenčina nie je výnimkou. No mám pocit, že sa vyvíja divným smerom. Výpovede v mladej tvorbe sa zjednodušujú, sú priamočiarejšie a je tam menej poézie. Kostrbaté rýmy sa objavujú možno aj preto, že takmer všetky kombinácie v minulosti už boli niekde použité, o to je to ťažšie vymyslieť dnes niečo nové. V textoch sa odráža súčasná doba, spievajú a repujú rečou, ktorou bežne hovoria, do textov sa často vkrádajú aj bezdôvodné vulgarizmy a niekedy aj nasilu anglické slová.
Na odovzdávaní cien spomenul jeden z vašich interpretov, Adam Ďurica, že je veľkým fanúšikom vašej autorskej tvorby. Máte v pláne nejakú spoluprácu s vašimi interpretmi aj v rámci vašej sólovej tvorby?
Nechávam to na budúcnosť. Plány som nikdy nemal, uvidím, čo život prinesie.
