Wide Awake sa uskutočnil v príjemných teplotách, ešte pred začiatkom letnej sezóny. Britská nezávislá scéna si dala príjemné celodenné stretnutie s americkými a kanadskými umelcami v malebnom Brockwell Parku. Festival však otvoril aj širšiu diskusiu o verejnom priestore, podpore nezávislej scény a klubovej hudby.
Dvadsaťtisíc ľudí – v našich končinách toto číslo napĺňa charakter väčšieho festivalu, vo Veľkej Británii ide o stále nezávislý hudobný festival, akým je aj Wide Awake.
Séria festivalov sa v Brockwell Parku nekoná len pre Londýnčanov – ide o strategicky umiestnené miesto, ktoré poskytuje dostatočný komfort aj pre veľké množstvo návštevníkov z iných miest či zo zahraničia. No aj v meste ako Londýn narážajú organizátori na obmedzenia, predovšetkým v podobe verejného tlaku, ktorý otvára otázku: patria festivaly do verejného priestoru?
Brockwell Park sa nachádza sa v primeranej vzdialenosti od obytnej zóny, no zároveň je blízko živej štvrte Brixton. Prístup do festivalového areálu bol jednoduchý s pohodlným napojením na mestskú hromadnú dopravu, takmer bez čakania pri bezpečnostných kontrolách a s jednorazovým vstupom, ktorý zavádza čoraz viac mestských hudobných festivalov.
Piaty ročník festivalu si za cieľ dal reflektovať súčasnú londýnsku nezávislú scénu a zároveň priniesť svetové mená klubovej hudby pred širšie publikum. Festivalová dramaturgia sa preto zameriava najmä na anglo-americkú produkciu, ktorú dopĺňa aj austrálska či kanadská scéna.
Za výber účinkujúcich zodpovedá kurátor a dramaturg Keith Miller spolu so svojím tímom z kolektívu LNZRT, ktorý prevádzkuje známe londýnske kluby MOTH Club a The Shacklewell Arms.
Na festivale bolo možné počuť dobre vystavaný mix začínajúcich kapiel z londýnskej scény, vychádzajúcich hviezd aj tých, ktoré už dávno prekročili svoj tieň a stoja jednou nohou v mainstreamovom úspechu. Výsledkom bol zmysluplne zostavený lineup, ktorý žmurkal na alternatívnejších návštevníkov s kapelami typu Sextile či Patriarchy, nechýbali ani chilloutovejšie DJské sety, pesničkárske vystúpenia ani tvrdá elektronická hudba.
Išlo o moderne skoncipovaný lineup, aký by u nás mal problém naplniť tisícové davy, no v Británii dokáže zaujať a udržať pri živote dvadsaťtisícový festival. Pritom pre organizátorov bol tento ročník kritický – ich náklady sa za posledných päť rokov zdvojnásobili a stále rastú.
Festival čelil problémom so stagnujúcim predajom vstupeniek, ku ktorým prispel aj škandál spojený s jedným z headlinerov – írskou rapovou skupinou Kneecap. Trojica z Belfastu čelila vyšetrovaniu zo strany britských úradov pre údajné vyjadrenia na internete, ktoré boli interpretované ako podpora teroristických organizácií Hamas a Hizballáh.
Skupina tieto obvinenia odmietla s tým, že video bolo vytrhnuté z kontextu, že zásadne odmietajú útoky na civilistov, podporujú Palestínu v ich územných nárokoch a vyjadrili solidaritu s nevinnými obeťami konfliktu v Gaze.
Trojica Mo Chara, Móglaí Bap a DJ Próvaí sa organizátorom odvďačila za dôveru, keď ich zaradili medzi headlinerov – na ich zatiaľ najväčšom festivalovom vystúpení. Pritiahli aj množstvo mladých ľudí, ktorí veria, že hudba by mala niesť angažované posolstvo.
Tvrdé beaty a ešte tvrdšie slová o sociálnej spravodlivosti, útlaku či živote na írskych uliciach z nich spravili hovorcov mladej generácie – práve tam, kde súčasný hiphop často zlyháva v spoločenskej zodpovednosti. V rámci festivalu zahrali ešte jeden limitovaný slot v londýnskom 100 Clube.
Z Írska pochádza aj talentovaná Ciara Mary-Alice Thompson, vystupujúca pod skratkou CMAT. Už dlho tu nebol taký svieži pohľad na pesničkársky folk v popovej línii – s nečakanými, premyslenými aranžmánmi a štipkou sebairónie. Na treťom albume Euro-Country sa posunula smerom ku country štýlu, ktorý kombinuje so soulovými harmóniami a silným rozprávačským talentom.
Veľa sa hovorí aj o britskej skupine English Teacher, ktorá oživuje mierne stagnujúci post-punk – nie však cez rytmickú výbušnosť, ale cez dôraz cez dôraz na textovú hĺbku a literárne ladené texty.
Zaujímavé meno je aj Fat Dog, ktorý idú veľmi hore s ich hypnotickým groove huslí a saxofónu, výraznej basgitary a so špecifickou farbou hlasu ich frontmana Joe Love, ktorá pokračuje v línii moderného klezmeru, gypsy jazzu, tanečnej hudby.
Slnečný vibe na pódium priniesol Austrálčan Donny Benét so svojím pohodovým funky hudbou, pripomínajúcim atmosféru jadranského pobrežia či gréckych ostrovov. Z Austrálie prišli aj Psychedelic Porn Crumpets – s výbušnou zmesou psychedélie, grungeu a stoner rocku.
Elektronickú hudbu reprezentoval najmä britský producent Daniel Avery, ktorý vniesol temné hypnotické vrstviace sa zvukové plochy s techno rytmami, záujem vzbudil aj set Optimo B2B Erol Alkan.
