Slovenská filharmónia ešte pred začiatkom novej sezóny potešila svojich priaznivcov pravidelnou účasťou na Bratislavských hudobných slávnostiach a následne otváracím koncertom festivalu Nová slovenská hudba. Hoci je Nová slovenská hudba o dvadsaťsedem rokov mladším súrodencom BHS, má už za sebou úctyhodných tridsaťtri ročníkov.
Zo šiestich koncertov tohto ročníka mal práve otvárací slávnostný nádych. Nielen preto, že sa konal v Redute, ale aj preto, že v premiére predstavil dve skutočne impozantné vokálno-inštrumentálne diela od dvoch renomovaných slovenských autorov.
Často sa tvrdí, že súčasná alebo nová hudba používa nezrozumiteľný kompozičný jazyk, kde experimenty môžu skôr odradiť alebo dokonca znechutiť. Treba si však uvedomiť, že kontinuita – skutočnosť, že hudba nadväzuje na predchádzajúce obdobia – je veľmi zásadná. Aj keď nové diela môžu popierať či dekonštruovať minulosť, vždy z niečoho vychádzajú a nadväzujú na predchádzajúci vývoj.
Na publikum v Redute čakali dve symfonické diela, ktoré veľmi komunikatívnym spôsobom reflektovali morálne a duchovné témy – modlitbu, vnútorný monológ, dialóg s večnosťou. Túžba byť prijatý napriek nedokonalosti je univerzálna – dotýka sa nás všetkých, veriacich aj neveriacich.
Na uvedenie prvého diela – Symfónie č. 2 „Via lucis“ pre miešaný zbor a orchester – sa čakalo päť rokov od jeho vzniku. Koncertnej premiéry sa už nedožila významná osobnosť slovenskej muzikológie Ladislav Kačic, ktorému bola skladba venovaná pri príležitosti jeho sedemdesiatin.
Pán Kačic sa vo svojom muzikologickom diele venoval slovenskej hudobnej historiografii aj duchovnej hudbe, ktorú vo výskume prepájal s rehoľnou tradíciou františkánov a jezuitov. Na túto líniu nepriamo nadväzuje aj skladateľ Ľuboš Bernáth, ktorý sa v uvedenom diele inšpiroval jánovskými textami – teologickými monológmi, víziami a proroctvami apoštola Jána, zachytenými v Evanjeliu podľa Jána a v apokalyptickom Zjavení Jána.
V dejinách hudby bolo dlho samozrejmé, že popri striktne liturgickej tvorbe existovala aj širšia duchovná hudba – autonómne skladby, ktoré síce neboli určené priamo pre liturgiu, no vychádzali z náboženského cítenia, mystiky či osobnej spirituality skladateľov. Mnohé veľké diela minulosti sú preniknuté práve týmto vnútorným impulzom, hoci si to dnes už možno ani neuvedomujeme.
Celý orchestrálny zvuk, v interpretácii Slovenskej filharmónie, pôsobil presvetleným dojmom vďaka farbistej a premyslenej inštrumentácii. Dirigent Ondrej Olos predstavil dielo ako precízne vystavanú štruktúru, v ktorej každá sekcia orchestra vytvárala zvukový diel smerujúci do veľkej symfonickej podoby. Vyznelo tak spojenie modernej a starej hudby, konvencií aj nekonvenčnosti. Už v úvodných taktoch zaujalo netradičné použitie tremola v sláčikoch – hrané spôsobom, ktorý evokoval avantgardnú estetiku a dodával symfónii nečakaný zvukový rozmer.
Neobvyklé rytmické vsuvky v bohato zastúpenej sekcii bicích nástrojov vytvárali silné napätie, ktoré ešte umocňovali frenetické dychové pasáže. Prvá časť In principio erat Verbum nadobudla monumentálnejší rozmer so zapojením Slovenského filharmonického zboru, paradoxne však s veľmi jemnými, lyrickými kontúrami. Tento efekt je výsledkom precízneho naštudovania dirigenta a zbormajsterky, ktorí dokázali nájsť ideálny konsenzus medzi hudbou a textom.
Majstrovské dielo sa spozná podľa čitateľnosti – melódie, hoci zjednodušené, dokážu výrazne ovplyvniť harmonický priebeh. Podobne ako v Brittenových oratóriách, Lutosławskiho kantátach či duchovných dielach Arvo Pärta, ktorých prvky tu boli prítomné ako referencie. Emocionálny náboj ešte vzrástol v druhej časti O nata lux de lumine, oslavujúcej príchod Ježiša Krista.
To všetko vyústilo v tretej časti Et habebat in dextera manu sua, ktorá si zachovala svoj oslavný, no zároveň hlboko mystický charakter. Tento účinok vznikol najmä vďaka zrozumiteľnosti a kvalitnej artikulácii zborových partov v kombinácii s lyrickosťou, až mysticizmom hudobného toku. Vytvárala sa tak atmosféra akéhosi duchovného prijatia a ochrany.
Práve Slovenský filharmonický zbor sa stal najdôležitejším tlmočníkom tohto posolstva. Skladateľ, ktorý s obľubou pracuje so zvukom zboru, vytvoril v tejto časti nádherný súzvuk medzi vokálnou a orchestrálnou zložkou. Bernáthovo nasledovanie svetla, leitmotív celej symfónie, sa v tomto závere prejavilo azda najvýraznejšie.
Slovo má v duchovnej literatúre mimoriadny význam – je stavebným prvkom hmoty i ducha, pretože práve ním všetko začína. Tento rozmer môžeme ľahko preniesť aj do našich svetských životov. To, ako komunikujeme, ako sa vyjadrujeme k veciam verejným, aj to, ako spolu žije naša spoločnosť, má svoje korene v slovách. Slová môžu ublížiť, ale môžu sa nás aj dotknúť a povzbudiť; stoja na počiatku každej vnútornej i vonkajšej zmeny.
Ako inak vnímať uvedenie kompozície Matka, symfónie pre soprán, tenor, miešaný zbor a orchester, než v tomto kontexte? Na jej koncertnú premiéru sa čakalo o niečo kratšie — dva roky. Zhudobnenie dvanástich „modlitieb za čnosti ticha“ má svoj predobraz v ikone Panny Márie, ktorú vytvorila rehoľná sestra v Taliansku. Ikona zobrazuje Máriu s prstom na ústach, aby pripomenula, že slová dokážu veľmi zraniť. V dnešnom čase, poznačenom šírením nenávisti, je tento apel ešte naliehavejší.
Pri prvej aj druhej symfónii dirigent dôsledne dbal na zrozumiteľnú artikuláciu textu. Druhá skladba sa niesla v pomalšom tempe a pôsobila statickejšie. Miestami pripomínala Mozartovo Requiem, čo len potvrdzuje, že žiadne dielo nevzniká izolovane od svojej hudobnej tradície. Hoci nebola až tak inštrumentálne efektívna, jej sila spočívala najmä v jemnej práci s dynamikou a v plynulom prelínaní sólových partov – v podaní tenoristu Matúša Šimka a sopranistky Hildy Gulyás – so zborovými úsekmi.
V konzistentných výkonoch mohol o niečo výraznejšie pôsobiť ženský prejav, čo prirodzene vyplývalo aj z obsahového charakteru symfónie s podtitulom Matka, ktorá poslucháča doslova privinula nehou, pokojom a pokorou. Treba však podotknúť, že v podaní Matúša Šimka nešlo o žiadneho „štatistu“, ale o plnohodnotného a rovnocenného interpretačného partnera.
V závere skladby sa síce ponúkala krátka chvíľa ticha, no dirigent ju rýchlo ukončil – a práve tento okamih nechal ešte výraznejšie vyznieť vnútornú drámu tohto výnimočného večera. Amen.
