Druhý koncert sezóny Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu priniesol dramaturgicky ambiciózne spojenie: od premiéry súčasného slovenského autora, cez romantický koncert pre lesný roh, až po Mendelssohnovu Reformačnú symfóniu. Výsledkom bol večer jemných kontrastov.
Equinox: Zvuková meditácia či relikt?
Robert Kolář, predstaviteľ mladšej generácie slovenských skladateľov, uviedol svoju orchestrálnu skladbu Equinox ako druhú časť Beatnickej trilógie. Podľa slov dramaturga Martina Kelemena mal motív cesty a symetrického vzostupu a zostupu odrážať epizódu z Kerouacových Dharmových tulákov.
Skladba má pekne premyslenú architektúru a pôsobí inšpiráciou zvukovosti Paula Dukasa. Kolář dokázal preniesť motív cesty, vzostupu a zostupu do hudby presne tak, ako to avizoval – introdukcia postupne graduje v dynamike, tempe i orchestrálnej hustote, zatiaľ čo druhá polovica diela ich zrkadlovo uvoľňuje.
Orchester nepracuje ako kompaktná masa, ale ako súbor fragmentov a farieb, ktoré sa navzájom dopĺňajú a odpovedajú si v dialógu medzi vysokými a hlbokými registrami. Môžeme mať predstavu, akoby sme sa skutočne pohybovali v horskom teréne, kde obrysy hôr postupne vystupujú a miznú. Výsledkom je však zvláštny dojem, akoby sme načúvali reliktu hudby 20. storočia. To neznamená, že by skladba bola bez málo hodnotná.
Kolářovo hľadanie alternatívnych zvukových efektov – napríklad jemný prechod od violončiel k violám v závere – svedčí o zrelom prístupe k orchestrálnej palete. Táto plynúca zvukovosť by mohla vynikať ako súčasť filmového diela, kde by dotvorila atmosféru introspekcie. Ako koncertná skladba však pôsobí príliš ilustratívne. Vlažný potlesk publika bol, žiaľ, výrečný.
Baborák: Majster v plnej sile
Pravým vrcholom večera sa stal Glièrov Koncert pre lesný roh B dur v podaní Radka Baboráka. Tu sa ukázalo, prečo tento koncert má pevné miesto v repertoári svetových orchestrov. Glièrova kompozícia je zázrakom vyváženosti: romantická lyrika sa spája s brilantnou virtuozitou, bez zbytočnej efektnosti.
A práve takýto prístup Baborák majstrovsky ovláda. Jeho hra kombinuje technickú suverenitu s hlbokým muzikantským cítením. Už v prvej časti bolo zrejmé, že sedíme pred pravým špecialistom – čistota dvojhlasu na lesnom rohu, ktorú dokáže vytvoriť len pravý virtuóz, vyvolala v publiku zreteľný údiv.
Sólové pasáže bez orchestra predstavujú ozajstnú skúšku. A koncert ich obsahuje dostatok. Baborák ich však nezvládol len technicky, ale dokázal im vdýchnuť tú vzácnu kombináciu sebavedomia a vrúcnosti.
Druhá časť Andante vyznela ako čistá moskovská romantika – s tou sladkosťou, pri ktorej si predstavíme večerné prechádzky pri rieke. Široko vyjadrenú dynamiku a sonórnu plnosť zvuku dopĺňal orchester, ktorý sa v úlohe sprievodu ukázal ako pozorný a citlivý partner.
Záverečné ovácie, doplnené výkrikmi „Bravo!“, si Baborák bezo zvyšku zaslúžil. A v prídavku – Piazzollovom Meditativo – ukázal ešte inú tvár: schopnosť vytvoriť intímnu atmosféru takmer komornej spovede.
Mendelssohn bez duše
Záverečná Mendelssohnova Reformačná symfónia sa mala stať ideovým vyvrcholením večera. Táto teologická reflexia v orchestrálnej podobe, spájajúca gregoriánsky chorál s Lutherovým Ein feste Burg, patrí k najvýznamnejším Mendelssohnovým dielam.
Žiaľ, to, čo sme v úvode počuli, pôsobilo skôr ako povinný koncert. Prvá časť, Andante, vyznela takmer bezduchým spôsobom. Bolo tam všetko, čo tam malo byť – nóty, rytmus, tempo – no chýbala iskra, ktorá by z hudby vytvorila živý organizmus.
Dirigent Konstantin Ilievsky síce vizuálne prežíval každé gesto, výrazne taktoval a miestami sa až teatrálne obracal na jednotlivé sekcie, no na výsledný zvuk to nemalo takmer žiadny efekt. V niekoľkých úsekoch neboli sláčiky a violončelá zohraté.
Ďalšie časti symfónie priniesli postupné naberanie na interpretačnej zaangažovanosti a poslucháč si mohol dielo v plnej miere užiť. Allegro vivace malo mierne pomalšie tempo čo možno zvýraznilo slávnostný, až zbožný charakter diela. Menšie, komornejšie úseky v podaní dychovej sekcie boli veľmi decentné a pôsobili veľmi pekne.
Záverečné fugato, v ktorom Mendelssohn vzdáva hold Bachovmu kontrapunktickému majstrovstvu, vyznelo majestátne a bolo veľmi dobre zvládnuté.
Orchester tu predviedol, že aj v náročných kontrapunktických pasážach dokáže udržať jasnosť hlasov a monumentálnosť výrazu.
Pri záverečnom potlesku zaznelo nadšené „Bravo!“ – publikum ocenilo tak Mendelssohnovu majstrovskú architektúru, ako aj výkon orchestra a dirigenta.
Druhý koncert sezóny priniesol dramaturgicky premyslenú zostavu od súčasnej slovenskej hudby cez romantický virtuózny koncert až po monumentálne symfonické dielo. Kolářova premiéra ukázala zaujímavý autorský rukopis.
Radek Baborák však večer jednoznačne ovládol – jeho výkon patril k tým nezabudnuteľným, ktoré zdôrazňujú, prečo patrí medzi svetovú hornistickú špičku a prečo je jeho hosťovanie v Bratislave takou výnimočnou udalosťou. Mendelssohnova Reformačná symfónia potvrdila svoju hodnotu ako dielo nadčasovej krásy.
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod taktovkou Konstantina Ilievskeho predviedol výkon, ktorý priniesol poslucháčom hodnotný koncertný zážitok.
