Koncert Bratři Ebenové, zo série Prague Open Air, sa mal pôvodne uskutočniť na Občianskej plavárni, no napokon – z rôznych dôvodov – sa presunul do obľúbenej oázy pražského oddychu, Riegrových sadov.
Počasie však vôbec neprialo – už pred koncertom Bratři Ebenové začalo husto pršať a neprestávalo ani počas samotného vystúpenia. Časť publika bola chránená pred dažďom vďaka krytému stanu pri zvukárovi, takže si nemusela vyťahovať pršiplášte ani dáždniky.
Na prvé rady dážď doľahol najviac, čo bolo mierne paradoxné – práve tie totiž patrili k najdrahším. Marek Eben to neskôr vtipne okomentoval slovami, že tipuje, že tí, ktorí teraz stoja pri zvukárovi, sa tam presunuli z prvých radov, aby lepšie videli.
Atmosféra zostala priateľská a uvoľnená – aj vďaka samotnému Markovi Ebenovi, ktorý má tú vzácnu schopnosť priniesť pokoj. Dokáže vytvoriť pocit, ako keď sedíte niekde v teple, vonku síce leje, ale vám to vôbec neprekáža – ste obklopení ľuďmi, ktorých máte radi, a spoločne zdieľate výnimočný okamih.
Od začiatku bolo zjavné, ako dokonale je kapela zohratá, nielen trojica bratov – Marek (spev, gitara, klávesy), David (saxofón, klarinet, spev) a Kryštof (flauty, klávesy), ale aj trio ich dlhoročných spoluhráčov – Pavel Skála (gitara), Jiří Zelenka (bicie nástroje) a Jaromír Honzák (kontrabas).
Tí, ktorí sledujú ich kariéru dlhšie, neboli prekvapení hudobnou paletou, ktorú ponúkli – hoci sa kapela stále pohybuje v štýlovom rozmedzí folku, rocku a šansónu, nechýbali ani jemné výlety do iných žánrov.
Ich tvorbu by sme mohli označiť ako pesničkársku, no zároveň výrazne aranžérsky pestrú. Jednotlivé nástroje sa vzájomne preplietali, organicky sa dopĺňali a vytvárali bohatú zvukovú štruktúru, do ktorej prirodzene zapadli spoločné vokály i charakteristický Marekov zamatový hlas, ktorý dôverne poznajú celé generácie poslucháčov z rozhlasu, televíznych obrazoviek a z rôznych celospoločensky významných gala večerov.
Medzi skladbami zaznievalo veľa slov – presnejšie, rozprával najmä Marek. Sprevádzal, glosoval, prepájal piesne krátkymi vstupmi, ktoré boli plné jemného humoru a láskavého nadhľadu. Hovoril tak sugestívne, že aj dážď zrazu pôsobil ako súčasť zážitku – a niektorí možno aj zabudli, že sú vonku v takom nečase. To sa nestáva často.
Dalo by sa to prirovnať k formátu storytellingu – pretože aj samotné piesne majú charakter drobných príbehov. Ich dej sa odvíja nenápadne, graduje a na ich konci je nečakaná pointa – vtipná a milá.
Kapela Bratři Ebenové má vo svojej diskografii šesť albumov, z ktorých zaznel prierez ich tvorbou. Zvlášť veľkú pozornosť venovali poslednému albumu Co my víme, ktorý vznikal počas pandémie covidu a nesie v sebe jeho odtlačok.
Nezabudlo sa ani na spomienku na Jiřího Bartošku (pieseň O filmových milovnících), s ktorým mal Marek Eben veľmi blízky vzťah, najmä vďaka Karlovým Varom, kde sám býva. Zazneli aj piesne o „nemých tvárach“ – členoch rodiny (Jezevčík), ktoré vedia niekedy poriadne zamotať hlavu, no napriek tomu ich neprestaneme milovať. A nechýbalo ani počudovanie nad tým, čo všetko dokáže ľudská hlúposť (Tý jo).
Na záver si Marek Eben sám zarepoval, keď takto originálne a nečakane predstavil každého člena kapely a priradil mu charakteristickú vlastnosť.
