Tento koncertný večer niesol pomyselný prívlastok kórejský, keďže dirigent aj sólista pochádzajú z Južnej Kórey. Slovenská filharmónia zavítala na turné do tejto krajiny naposledy pred dvomi rokmi; tentoraz však impulz kórejskej hudobnej kultúry zaznel priamo v priestoroch bratislavskej Reduty.
O jeho sprostredkovanie sa postarali dirigent Min Chung a sólista večera, jeho krajan – violončelista Jaemin Han, ktorí sa predstavili v precízne naštudovanom koncertnom programe. Krajina známa systematickou a inštitucionalizovanou podporou talentov v oblasti vážnej hudby tak opätovne potvrdila svoju výraznú pozíciu na medzinárodnej interpretačnej scéne.
Otvoriť symfonický koncert opernou predohrou predstavuje osvedčený dramaturgický postup, ktorý v tomto prípade potvrdila predohra k opere La forza del destino (Sila osudu) Giuseppeho Verdiho.
Jej dramatický otvárací oblúk vtiahol publikum hneď do deja vďaka konzistentnej dirigentskej práci s orchestrálnou inštrumentáciou. Samotný Verdi túto ouvertúru prekomponoval, aby ešte viac zdôraznil hlavné motívy a dramatickosť, ktorá funguje ako hudobný „teaser“ nasledujúcich dejstiev opery.
Dirigent nasadil na celý orchester verdiovský dramatizmus, objavujúc sa lyrické a tragické plochy. Netrčala z toho teatrálnosť, ale najmä príznačné „osudové motívy“ v dychoch. Verdiho tiahle, no energické melódie a spevná téma v sláčikoch boli podané sugestívne tak, aby znázornili predurčený osud, ktorý nemožno zvrátiť. Ideálny začiatok na upútanie pozornosti.
Potom prišiel predčasný vrchol večera pri uvedení Variácií na rokokovú tému pre violončelo a orchester, op. 33, od Piotra Iľjiča Čajkovského. Dielo, ktoré vzniklo ako kompromis medzi skladateľovou predstavou a želaním violončelistu Wilhelma Fitzenhagena, je technicky náročnou, no nie okázalou skladbou. Vyniknutie zvuku violončela sa dosahuje aj zredukovaním orchestra, vďaka čomu môže zažiariť v rôznych farebných odtieňoch.
Začiatok bez orchestra zvýraznil juhokórejský violončelista Jaemin Han, ktorý okamžite získal pozornosť publika, prežívajúceho s ním každý jeho tón. Čakala ho náročná úloha naplniť skladateľove technicky náročné požiadavky tohto diela, za ktorými sa však skrýva jeho nádhera – skladateľove jemné nuansy v dopĺňaní farebnosti violončelového partu ďalšími orchestrálnymi nástrojmi. Príkladom bolo flauta, ktorá v niektorých variáciách rozvíja sólovú líniu hlavnej témy, čím vytvára jemnú farebnú zmenu oproti violončelu. Husle a ostatné sláčiky sa následne vracali s citlivou sprievodnou alebo kontrastnou linkou.
Kórejský violončelista predviedol emocionálne nabitý interpretačný štýl. Publikum v predných radoch mohlo počuť jeho intenzívne dýchanie v každej fráze, ktoré postupne naberalo na sile a dynamike, až dych a zvuk nástroja splynuli v jeden okamih. Bol to zvukový aj vizuálny zážitok.
Ešte počas prestávky doznievalo napätie a už sa pred poslucháčmi rozvinulo pomyselné symfonické plátno, na ktorom sa odohrával pokojnejší zvukový svet s nesmierne pestrou paletou farieb v diele Johannesa Brahmsa Serenáda č. 1 D dur, op. 11. Práve na tejto kompozícii si Brahms skúšal svoje kompozičné techniky, ktorými sa pripravoval na dráhu veľkého symfonika.
Upokojenie a rozloženie emócií z tohto večera sa podarilo, orchester sa nikam neponáhľal a dirigent si vychutnával bohatú motivickú prácu v prirodzenom hudobnom prúde. V úvodnej časti Allegro molto zaznela hlavná téma v dychoch v spevnej polohe, nie príliš monumentálnej.
Orchestrálna pružnosť sa výrazne prejavila v druhej časti Scherzo: Allegro non troppo, kde sa darilo udržiavať ľahkosť serenády, čo Brahms dokázal preniesť aj do svojich neskorších symfónií. Sentimentálnosť išla bokom: namiesto nej sa presadila lyrickosť, najmä v tretej časti Adagio non troppo, predovšetkým prostredníctvom dychových nástrojov. Harmonické napätie sa formovalo citlivým orchestrálnym frázovaním, ako aj významotvornou prácou s tichom a pauzami
Následné Menuetto I & II (Quasi Allegretto) prinieslo noblesu, ale aj ešte výraznejšie frázovanie v dvoch kontrastných častiach. Piatou časťou Scherzo: Allegro sa do interpretácie vniesla živelnosť a energia, aby sa napokon vo finále Rondo: Allegro (D dur) otvorila radosť s jasnou artikuláciou a udržala sa až do záverečného, triumfálneho ukončenia.
